Kedy začnem veriť Rusku?

V posledných dňoch na Slovensku silne rezonujú dve veľké témy a asi nie je náhodou, že obidve sa týkajú Ruskej federácie. Prvou je základňa nočných vlkov na Slovensku, ktorú som už rozobral vo svojom posledom blogu. Druhá je cesta poslancov národnej rady na Ruskom okupovaný Krym.

V internetových diskusiách sa armáda trollov rozbehla a hneď začala argumentovať zbytočnou rusofóbiou, slniečkárstvom a podobnými nezmyslami. Preto sa teraz pokúsim v krátkosti zhrnúť, prečo ja Rusku neverím.

Začnem krátkou úvahou. Vieme si predstaviť, že by v Taliansku vystavovali Mussolíniho alebo v Nemecku Hitlera? Asi nie. Vrahovia nemajú právo na takú poctu. A predsa jeden z najväčších zločincov 20. storočia stále leží zabalzámovaný na Červenom námestí. Reč je o Vladimírovi Iličovi Uljanovi. Lenin je priamo zodpovedný za vznik totalitného režimu, ktorý počas svojej existencie zavraždil 15 miliónov civilistov, „nepriateľov režimu“, a ktorý na 50 rokov rozdelil svet.

Ruský imperializmus.

Takmer od vzniku moderného Ruska prebieha jeho expanzia, či to bolo pod zámienkou ochrany Európy v 18. storočí, keď prebiehala jeho expanzia do Ázie a Ameriky alebo jeho agresia na pobaltí, Fínsko, Lotyšsko, Litva, Estónsko. Dvakrát v histórií Rusom nerobilo problém rozdeliť si s ďalšími mocnosťami svojho „slovanského brata“ Poľsko. Poviete si, sú to veci minulosti, nie Putinovo Rusko ukazuje, že nie sú. Však spýtajte sa obyvateľov Čečenska, Azerbajdžánu, Gruzínska či najnovšej obete Ukrajiny. Ukrajina by nás mala trápiť najviac, nie preto, že by ostatné konflikty boli v poriadku alebo že by to bol náš bezprostredný sused, ale pretože konfliktom na Ukrajine de facto Rusko porušilo dohodu o neútočení, ktorú s Ukrajincami podpísali ako výmenu za nukleárne odzbrojenie krajiny.

68′

K tomuto číslu asi ani netreba dodávať viac, ale predsa. Čecho-slováci majú osobnú skúsenosť s prejavom nesúhlasu voči Moskve. V roku 1968 Sovietský zväz, za ktorého priameho nástupcu sa v medzinárodnej diplomacií považuje Rusko, napadol spolu s ďalšími krajinami vtedajšej Varšavskej zmluvy Československo. Bol to ruský pokus na násilné zastavenie demokratizačných procesov ČSSR. Dodnes sa Rusi odmietajú za túto zradu ospravedlniť (ako posledný z agresorov) a zverejniť oficiálne dokumenty o tom ako a prečo invázia prebiehala. Dokonca majú tu drzosť tvrdiť, že išlo o bratskú pomoc. Asi som teda divný, keď po svojom bratovi nechcem aby mi pomohol na tanku.

Opozícia v Rusku.

Od Putinovho nástupu k moci v Rusku sa dejú „záhadné“ veci, všetci jeho potenciálny nepriatelia zomierajú krutou smrťou alebo končia vo väzení. Posledným bol pokus o likvidáciu Sergeja Skripala, bývalého agenta Ruskej tajnej služby, bojovým plynom „Novičokom“. Tento útok bol o to nechutnejší, že sa odohral na území Veľkej Británie. Za zmienku stoja aj ruské voľby, v ktorých síce môžete slobodne voliť, ale iba tých kandidátov, ktorým je to dovolené, aby nemohli ohroziť súčastného prezidenta.

Hybridná vojna.

Rusko je vo vojne s celým západným svetom. Nie vo vojne zbraní, aspoň nie takých na aké boli zvyknutí naši predkovia, ale vojne hybridnej, informačnej. Ruská propaganda sa vďaka sociálnym sieťam šíri do celého sveta nepredstaviteľnou rýchlosťou. Rusi svojou aktivitou podkopávajú dôveru ľudí v štát, po celom svete. Takto nepriamo podporujú nárast populistov (teda okrem toho, že ich činnosť s radosťou podporujú aj finančne), ktorí ohrozujú hodnoty západnej civilizácie a bezpečnosť vo svete.

Pre všetko vyššie spomenuté Rusku začnem veriť až vtedy keď Lenina pochovajú a jeho mohylu spolu so všetkými relikviami komunizmu spália.

Autor je členom hnutia Progresívne Slovensko.