Denník N

Čo sa môžeme naučiť od tetovača z Auschwitzu

Kto tetoval ľuďom v koncentračných táboroch čísla? Aký to bol človek? Prežil vôbec vojnu?

V tomto článku o novej knihe Tetovač z Auschwitzu sa dočítate:

  • 6 najzaujímavejších myšlienok knihy (výber bol naozaj ťažký)
  • koľkokrát a ako neuveriteľne unikol hlavný hrdina smrti
  • čo tejto knihe vyčítajú v kritikách
  • moje „poznámky pod čiarou“

Krátke intro. Preskočte, ak viete, o čom je kniha

Ludwig Eisenberg, rodák zo Slovenska, tri roky odkrýval svoj nezvyčajný životný príbeh austrálskej novinárke a historičke Heather Morris. Išlo to ťažko, no výsledkom je kniha Tetovač z Auschwitzu, ktorá tento rok vyšla v slovenskom preklade. Lale Sokolov, pôvodným menom Ludwig Eisenberg, žil s rodičmi a súrodencami v Krompachoch. Jedného dňa priniesla jeho sestra domov plagát s nariadením, že každá židovská rodina musí poskytnúť jedno svoje dieťa na práce pre nemeckú vládu. Lale sa ponúkol, že on pôjde, keďže narozdiel od svojho brata, nebol ženatý a nemal deti. Samozrejme, nikto netušil, kam v skutočnosti ide. Lale prežil v koncentračných táboroch neuveriteľné 3 roky (apríl 1942 – január 1945). Po vojne sa ešte neuveriteľnejšie opäť našiel so svojou celoživotnou láskou, ktorú spoznal v Osvienčime. Väčšinu života prežili v Austrálii. Po smrti manželky sa Lale rozhodol rozpovedať ich príbeh celému svetu.

Výber 6 najzaujímavejších myšlienok knihy

Lale sa celý život držal tohto hesla: „Ak si sa ráno zobudil, je to dobrý deň.“ Jednoduché, výstižné, skromné. Vyskúšala som sa zobúdzať s touto myšlienkou. Fakt silné.

Aj v ňom, podobne ako v mnohých iných obyvateľoch Európy, vyvolával obavy Hitlerov vzostup a hrôzy, ktorým vystavoval iné malé národy, no neveril, že nacisti vpadnú aj na Slovensko. Napokon ani nemuseli. Slovenská vláda im dávala všetko, čo chceli a kedy to chceli, a nebola pre nich nijakou hrozbou. Slovensko iba chcelo mať pokoj.

Lale sa bojí, že skončí ako otec, predčasne zostarnutý a priveľmi ustatý na to, aby polichotil svojej manželke, ako dobre vyzerá, či pochválil jedlo, ktoré mu celý deň pripravovala. Lale si svoju budúcnosť prestavuje inak.

Lale sleduje spoluväzňov, ako sa modlia. Modlia sa za božie vedenie, pomstu, jeho priazeň? Lalemu sa zdá, že bez rabína, ktorý by ich viedol, sa každý z nich modlí za to, čo považuje najdôležitejšie pre seba. A konštatuje, že je to tak správne.

Laleho a Gitin syn spomína: Keď som mal 16 rokov, otec bol nútený zlikvidovať svoju firmu, prišiel som zo školy domov vo chvíli, keď odťahovali naše auto a na náš dom pripevňovali dražobné oznámenie. Vnútri mama balila všetky naše veci. Spievala si. No teda, pomyslel som si, práve prišli o všetko, a mama si spieva? Posadila si ma k sebe a vysvetlila mi, čo sa stalo. So širokým úsmevom na tvári odpovedala, že ak človek roky žil s tým, že o päť minút môže byť mŕtvy, ostáva mu len veľmi málo vecí, s ktorými sa nevie vyrovnať. A dodala: „Kým sme živí a zdraví, všetko sa časom na dobré obráti.“

Ako šiestu vyberám obľúbenú vetu Laleho, ktorá dokonale vystihuje moment zoznámenia s Gitou a silu ich lásky. Hovorí ju aj vo videu austrálskeho vydavateľa knihy. Tá veta znie: „Vytetoval som jej číslo na ruku. Ona vytetovala svoje meno do môjho srdca.“ Ich syn v epilógu knihy spomína, a takpovediac potvrdzuje výnimočnosť ich vzťahu, že svojho otca videl prvýkrát v živote plakať až vo vysokom veku, keď mu zomrela žena.

Lale a Gita
Lale a Gita nakoniec spolu prežili šťastný život   (obr. abc.net.su)

Koľkokrát a ako neuveriteľne unikol Lale smrti?

Keby som nevedela, že je to skutočný príbeh, myslela by som si, že autorka to preháňa s množstvom situácií, v ktorých Lale iba o milimeter unikol smrti. Takže koľko takýchto silných momentov opisuje kniha?

  1. Hneď prvé ráno v tábore sa Lale zobudí a chce ísť na toaletu. Ako prichádza k priekopám, cez ktoré sú položené dosky, uvidí troch čupiacich väzňov, ktorí majú rovnaké potreby ako on. Zrazu si všimne prechádzajúcich esesákov. Fajčia, bavia sa. Netuší prečo, no zostane stáť v prítmí svojho baraku. Zrazu vojaci odhodia cigarety, strhnú z pliec pušky a z rozmaru zabijú troch väzňov.
  2. Lale je svedkom hroznej udalosti, ktorú sem nemienim prepisovať. Je ňou tak psychicky aj fyzicky otrasený, že na druhý deň ho zloží týfus. Už ho vyhodia na káru s mŕtvymi a umierajúcimi, ale jeho kamarát ho tajne stiahne z káry a Lale je 9 dní v bezvedomí. Ostatní muži ho skrývajú a starajú sa oňho v noci. Cez deň ho stráži Francúz Pepan, aktuálny tetovač tábora.
  3. Pepan si potom vyberie ako pomocníka práve Laleho. Tým mu znovu zachráni život. Keď sa ho Lale pýta prečo, si ho zvolil, Pepan spomína na jeho týfus: „Videl som napoly vyhladovaného mladého človeka, ako riskuje svoj život, len aby ťa zachránil. Pomyslel som si, že si asi niekto, kto stojí za záchranu.“
  4. Jedného chlapca plánujú kvôli pokusu o útek obesiť na výstrahu ostatným. Jeho zúfalí kamaráti vyhľadajú Laleho a ten vďaka svojim kontaktom vymyslí plán záchrany tohto nešťastníka. Cez kontakt v administratívnej budove sa mu podarí dopísať jeho meno na transport, ktorý smeruje do iného tábora. Aby nepoznali, kto v skutočnosti je, pretetuje mu číslo na hada. Chlapcom hovorí: „Váš priateľ tu už zajtra nebude. O polnoci odíde transportom. Neviem, kam ide. No nech je to kamkoľvek, aspoň má nádej, že bude žiť.
  5. Zakaždým, keď sa mu stretli pohľady s Mengelem, mal pocit, že balansuje na hrane. Raz Mengele povedal: „Už čoskoro si ťa vezmem, Tätoviewer.“  Alebo táto scéna: „Možno si ťa dnes vezmem,“ vykrúca hlavu a zvedavo sa mu pozerá do tváre. Pasie sa na Laleho nervozite. Chvíľu sa takto zabáva a potom odchádza ďalej. Nakoniec si nevzal Laleho, ale jeho pomocníka.
  6. Lale sa ako „politische abteilung“ môže pohybovať po tábore voľnejšie ako iní väzni. Z civilistov-murárov, ktorí prichádzajú pravidelne do tábora, si urobí spojencov. Vymieňa s nimi diamanty a šperky za jedlo, ktoré potom rozdáva ostatným väzňom. Neuveriteľné, no niekto z väzňov udá Laleho esesákom. Keď ho berú so sebou, všetci vedia, že je to jeho koniec. V tejto chvíli si uvedomuje koniec aj Lale, a v mysli sa lúči s rodinou: Zatvorí oči a v mysli si opakuje mená všetkých členov rodiny. Súrodencov si už nevie predstaviť tak jasne ako kedysi. No obraz mamy je dokonalý. Ale ako sa rozlúčiť s vlastnou matkou? Osobou, ktorá mu dala život, ktorá ho učila, ako žiť? Nedokáže jej povedať zbohom. Keď sa mu objavuje obraz otca, vzdychne, na čo mu jeden z esesákov tvrdšie vrazí pištoľ medzi rebrá.
  7. Laleho odvedú do mučiarne, aby zistili, kto mu dával šperky a peniaze. Lenže Lalemu sa vráti dobrý skutok z minulosti. Mučiť ho má Jakub, mohutný väzeň, ktorého esesáci využívajú, aby vytĺkol priznania z iných väzňov. Vyčerpaní a vyhladovaní pri tom často zomierajú. Lale dal Jakubovi pri jeho príchode do koncentráku potajme jedlo. „Nikdy som nezabudol na tvoju láskavosť,“vraví Jakub. „V ten večer, keď som sem prišiel, som si bol istý, že zomriem od hladu, ale bol si tu ty a nakŕmil si ma.“ Jakub sa s ním teda dohodne na „jemnejšej bitke“ a divadle, ako to uhrajú na esesákov. Laleho potom pošlú na tvrdé, a ako všetko v tom pekle, nezmyselné práce…
  8. Prácou mužov je prenášať hore-dole balvany medzi tábormi Auschwitz a Birkenau. Toho, kto prinesie balvan ako posledný, esesáci zastrelia. Dobitý a vyčerpaný Lale melie z posledného, raz skončí ako predposledný. Prvý deň zázrakom prežije. Uvedomuje si ale, že z tejto práce sa nikto živí nedostane. Lalemu sa cez svoje kontakty podarí vyslobodiť. (podrobnosti nenapíšem, nech vám všetko neprezradím).

Okrem týchto ôsmych situácií bol Lale ešte na pokraji smrti vždy, keď vymieňal šperky za jedlo, ktoré potom rozdával väzňom. Vždy, keď uplácal dozorcov, aby sa mohol stretnúť s Gitou. Vždy keď sa stretol s Gitou. Vždy keď išiel cez tábor. Vždy keď tetoval. Vždy.

Pri čítaní som si uvedomila jednu vec. Podobne neuveriteľných príbehov boli státisíce. Svoj životný príbeh plný zvratov, lásky, bolesti a osudovosti by mohli napísať všetci, čo žili tú dobu. Lenže ich zavraždili. Zmizli osudy mnohých ľudí a línie celých rodín.

Čo knihe Tetovač z Auschwitzu vyčítajú v kritikách

V zahraničných diskusiách sa objavuje názor, že kniha sa chce podobať na hollywoodsku lovestory, a tým pádom nezobrazuje skutočné hrôzy koncentračného tábora. Osobne s tým nesúhlasím. V priebehu jedného týždňa som prečítala Mengeleho dievča aj Tetovača z Auschwitzu. Priznávam, že horšie sa mi čítalo Mengeleho dievča. Horšie, pretože detailnejšie opisuje hrôzy vojny, zabíjanie a týranie (najmä detí). Čo ale v žiadnom prípade neznamená, že tetovač sa číta ľahko, alebo že je to lovestory.

Navyše, samotná autorka knihy, historička a novinárka, Heather Morris, sa vyjadrila: „Mojou ambíciou nebola ďalšia lekcia z histórie, akých sú už plné regály, ale jedinečná lekcia o ľudskosti. Laleho spomienky ako celok boli pozoruhodne jasné a presné. Pre tohto prekrásneho starého muža neexistovala nijaká rozluka osobnej pamäti s dejinami – tancovali v dokonalom súlade.“

Moje poznámky pod čiarou:

  • Prišlo mi to ako zvláštna hra osudu, že Laleho a Gitine číslo sa líšili iba v jednej číslici (Lale mal číslo 32407 , Gita mala 34902)
  • Nedajte sa odradiť cca prvými 30 stranami. Pravdupovediac, ma zo zvláštneho štýlu písania/prekladu išlo poraziť a do čítania som sa nútila. Peklo divotvorne preložených slov je koncentrované na desiatej strane. (ukážka: …Kvietky. Už v detstve sa dozvedel od svojej mamy, že ženy ich ľúbia. …Kochá sa nimi, ich žiarivé farby sa mu trbliecu pred očami, celé polia makov tancujúcich vo vánku, masy šarlátu. Zariekava sa, že najbližšiu kyticu, ktorú niekomu venuje, nazbiera sám. …Jeho mama pestovala v záhradke zopár kvetiniek. … Vypukla ďalšia bitka. Údery. Výkriky. Lale nevidí, čo sa deje, no zvíjanie a sácanie ruvajúcich sa tiel doliehajú aj k nemu. „Zabil si ho.“ „Šťastný to neborák,“ zamrmle ktosi. Chudák neborák. 
  • Zaujímavosť z histórie – čísla tetovali väzňom iba v táboroch Auschwitz I.-III., v Birkenau (Březinka) a Monowitz.
  • Vcelku by ma zaujímalo, prečo Gita celý čas v Osvienčime nechcela Lalemu povedať svoje priezvisko a jej rodné mesto. Veď kvôli tejto jej „podmienke“ sa už nikdy nemuseli stretnúť. Ak ste niekto zachytili vysvetlenie, napíšte mi, pridám ho do článku.
  • Najprv som myslela, že obálka knihy sa veľmi podobá na minuloročný bestseller Odsúdení prežiť z vydavateľstva Citadela. I keď potom som zistila, že obálka Tetovača z Auschwitzu bola skôr inšpirovaná anglickou verziou knihy.
Na ktorú obálku sa Tetovač z Auschwitzu viac podobá? (obr. martinus.sk) 

Súvisiace články:

Knihy, ktoré tento rok stáli za prečítanie + 2, ktoré som nevedela dočítať

Ani smrti, ani slnku sa nepozrieš priamo do tváre

Najúčinnejšia diéta – obrátiť sa konečne do svojho vnútra (o knihe Ženy, jedlo a Boh)

Teraz najčítanejšie

Martina Verešová

Mám rada ĽUDÍ, preto sa venujem PSYCHOLÓGII. Mám rada KNIHY, preto chcem písať o tých najlepších. Mám rada život, možno preto píšem o SMRTI. Vidím, akú dobu žijeme, preto píšem o STRESE.