O Človákoch a opustených deťoch

Detské ihrisko na sídlisku alebo pred obchodom na dedine, matka s deťmi a jedno z nich je zjavne iné, napríklad má tmavšiu pleť. V telke dávajú niečo o deťoch z detského domova. Čo prebehne hlavou takému Človákovi? (človeku slovenskému – podľa Jula Satinského)

Keďže sa v Návrate roky snažíme o to, aby deti žili v rodinnom prostredí a nie v inštitúcii, zaujímalo nás, ako sa vyvíja otvorenosť ľudí adoptovať si dieťa a postoj verejnosti voči opusteným a ohrozeným deťom.

Položili sme tvárou v tvár ľuďom „na ulici“ tieto dve otázky (rovnaké v rokoch 2006 a 2018): 1. Viete si predstaviť situáciu, že by ste si adoptovali alebo vzali do pestúnskej starostlivosti dieťa z detského domova? 2. Mohlo by byť dieťa, ktoré by ste si adoptovali alebo vzali do pestúnskej starostlivosti rómskeho pôvodu?

Čísla z dvoch reprezentatívnych prieskumov vyzerajú nasledovne:

[1] Uvedené dáta sú v roku 2006 z prieskumu agentúry MVK s.r.o. v spolupráci združenia Návrat a denníka SME, a v roku 2018 z prieskumu Agentúry FOCUS v spolupráci Návratu a Denníka N.

Čo sme sa dozvedeli o nás, Človákoch?

S trochou odľahčenia a s vedomím, že zistené čísla netreba preceňovať, si dovolím napísať nasledovné.

Zjednodušene vzaté, postoj verejnosti k predstave, že by si vzali dieťa do adopcie či pestúnstva sa vyvíja negatívne – počet ÁNO klesá a NIE citeľne stúplo (pozri červenú šípku v grafe). Pripísať to zhoršujúcej sa spoločenskej atmosfére, atomizácii spoločenstiev a sociálnej neistote nám napadne ako prvé a treba to brať vážne. Je ale možné, že je to len čiastočné vysvetlenie, s ktorým sa neuspokojíme.

Z dlhodobého hľadiska sa počet ľudí, ktorí o téme náhradného rodičovstva zatiaľ neuvažovali, pohybuje okolo 40%. Tieto dve pätiny ľudí tak zostávajú potenciálnou skupinou, s ktorou je vždy vhodné „pracovať“.

Mierne väčšia otvorenosť v číslach (vyššie ÁNO opustenému dieťaťu  v 2006) môže byť zo štatistického hľadiska výsledkom výberovej chyby. Mohli by sme to ale tiež považovať za stabilizáciu pozitívnych postojov k náhradnému rodičovstvu i keď len potenciálne, pýtali sme sa iba na to, čo by si vedeli „predstaviť situáciu, že by si adoptovali dieťa alebo vzali do pestúnskej starostlivosti…“, nie na ich rozhodnutie.

 Pozrime sa na vec odvážnejšie, možno až trúfalo.

Do 90-tych rokov sme vstúpili s romantickou predstavou detských domovov, čoho umeleckým symbolom bol národom milovaný film Neberte nám princeznú. V nasledujúcej dekáde došlo k odromantizovaniu inštitucionálnej starostlivosti o deti a posilneniu vedomia, že pre dieťa je kľúčové rodinné prostredie, aj vďaka novej forme – profesionálnemu náhradnému rodičovstvu. To sa stalo ešte známejšie ako pestúnstvo. Tento trend sme mohli pozorovať najmä v mediálnom priestore.

Dnešný negatívny trend (vyššie NIE, a o niečo nižšie ÁNO) skúsme považovať za zreálnenie a celkový vývoj by sme tým pádom mohli nazvať kryštalizáciou postoja spoločnosti.

NIE je vyššie, ÁNO je menšie – ale môže byť, že NIE je kompetentnejšie a ÁNO menej romantické.

Možné je aj to, že keďže médiá téme venovali menší priestor oproti predchádzajúcej dekáde, ľudia mohli nadobudnúť dojem, že problém opustených detí Slovensko už nemá. V médiách sa mihnú skôr príbehy náhradných rodín, ako detské domovy. A ak to mal možnosť niekto zachytiť, tak Slovensko je v poskytovaní náhradnej rodinnej starostlivosti komunikované, aj Návratom, ako dobre sa vyvíjajúca krajina porovnaní s Českom.

Aktuálne sa dokonca mení príslušný zákon, ktorý sa pokúša meniť vnútornú organizáciu detských domovov a mení aj názov detského domova na Centrum pre deti a ich rodinu. Táto zmena je niektorými aktérmi komunikovaná tak, že Slovensko už nebude mať detské domovy, ale reálne to je skôr výmena tabuliek na budovách.

Koniec éry detských domovov nie je teda zďaleka len o premenovaní „detských domovov“, a dokonca ani o hypotetickej situácii, že na Slovensku, na rozdiel od dnešnej situácie, nejakým zázrakom vymiznú tisícky opustených detí. Je to o vízii spoločnosti, ktorá pre každé dieťa v núdzi bezodkladne zabezpečí pomoc jeho rodine či náhradnú rodinnú starostlivosť, a v ktorej vždy relevantná časť ľudí (momentálne skôr ojedinelých) tak aj učiní a ak to bude potrebné, vezme si také dieťa do vlastnej opatery.

Celkovo a nateraz – vnímanie verejnosti nestagnuje a má svoju dynamiku.

Výsledky prieskumu oboch otázok a porovnanie s výskumom z roku 2006 nájdete na našej stránke.

Redaktorka DenníkaN zhodnotila výsledky prieskumu a dala ho do kontextu s príbehom adoptívnej rodiny v tomto článku.

Marek Roháček, sociálny pracovník, Návrat, o. z.