BLOG
Juraj Čokyna
Juraj Čokyna
10 454

Pozri sa tým deťom do očí a povedz im, že je to ich chyba

Začal som dúfať, že reinkarnácia funguje, a že kým sa o biliardu miliárd rokov nevyparí posledná čierna diera, budeme všetci, ktorí sme sa tomu len prizerali, v nekonečnej slučke zažívať momenty zo života Jozefov, Benjamínov, Nikol, Galín a ďalších detí, ktorým sme nikdy nepriznali šancu na normálny život.

Toto je Jozef. Nedali sme mu šancu.

Mená a príbehy neboli pozmenené. Chcem, aby ste si ich pamätali.

Niekoľkokrát som sa poprechádzal, párkrát som sa na to vyspal, fakt som sa snažil. Neviem to napísať inak, ako takto:

Nie je to nič iné, len #$@&%*! šťastie a náhoda. To sú tie jediné okolnosti, vďaka ktorým sa môžeme tváriť v lepšom prípade nezainteresovane, v horšom nadradene.

Lebo ak si niečo človek fakt nedokáže vybrať, potom je to miesto, kam sa narodí.

Len #$@&%*! náhoda dnes na Slovensku rozhoduje, či sa budete po zvyšok života plichtiť v bahne – často doslova – alebo v živote niečo dosiahnete. Napríklad slušný, usporiadaný život.

Z našej pohodlnosti a nezáujmu už tri desaťročia odmietame priznať právo na takýto život tisíckam ľudí. Toto je na tom najdesivejšie – že celá táto situácia je naša chyba.

My všetci sa tomu prizeráme, sme v tom všetci spolu, každý jeden z nás.

Je to naša práca

Nič o tom nesvedčí jasnejšie, ako príklady Rómov, ktorí odtiaľto radšej odišli preč.

Nič o tom nesvedčí jasnejšie, ako príklady Ondreja, Petra, Galiny a stoviek iných rómskych detí, ktoré sme u nás vedome posielali do špeciálnych škôl, kým v takej Británii smerujú na vysoké školy. Na Slovensku by nemali ani základné vzdelanie a boli by maximálne pomocnou silou na ručné práce, kým tam sa z nich stávajú piloti, psychológovia, či policajti.

„Je to naša práca,“ to vám povedia nielen britské zdravotné sestry, ale aj učitelia, terénni a sociálni pracovníci.

Žiadne drbnuté výhovorky, že oni sú takí a iní nebudú. Preto majú výsledky.

Dá-sa-to

Dva roky som pracoval s deťmi, z ktorých väčšina nepoznala iné prostredie, ako život v segregovanej komunite.

Dva roky som spoznával ich príbehy, ambície, spôsob života. Občas som sa v tom živote plichtil spolu s nimi.

Po tých dvoch rokoch – viac, ako kedykoľvek predtým – som presvedčený, že sa to naozaj dá. Na vlastné oči som videl, ako deti dokážu ožiť, ako sa dokážu snažiť, ako vedia chcieť a chcú vedieť, ako ich dokáže zaujímať svet a úprimne trápiť nespravodlivosť v ňom.

Na jednom z krúžkov sme niekoľko týždňov čítali o Malale, ktorá bojovala za vzdelávanie dievčat v údolí Svát. Zlomovým momentom bolo, keď deti zistili, čo je to kampaň – a chceli spraviť svoju vlastnú. V druhej polovici videa počujete ich prvé nápady.

Že takto rozmýšľam nie je výsledkom žiadneho naivného slniečkárstva, lebo príležitostí vzdať to a mávnuť rukou bolo neúrekom. Lenže toto bola moja práca a keď na niečom robím, nehľadám výhovorky. Čuduj sa svete, prišli výsledky.

Počas tých dvoch rokov mi najväčšie polená pod nohy nehádzali rómski žiaci, ani ich rodičia.

Najväčšie prekážky priniesli moji bieli spoluobčania a systém, ktorý vytvorili. Neochotou vžiť sa a trénovať pochopenie pre deti, dôrazom na absurdnosti (papier je dôležitejší ako deti), hľadaním prekážok vždy a vo všetkom. Sme veľkí majstri v tom, čo všetko sa podľa nás nedá.

Nechcem, aby moje deti vyrastali v osade

Celá táto téma je pre mňa veľmi osobná, lebo som v priamom prenose zažíval, ako deťom z osád ničíme životy.

V októbri sme spolu s Radom, našim rómskym asistentom, sedeli v obývačke u Balogovcov a snažili sme sa presvedčiť ich, aby sa vykašľali na ďalšiu cestu do Anglicka.

S Jozefom, ich starším synom, som pracoval už druhý rok. Väčšinu základky strávil v Anglicku, keď sa vrátili späť, delegovali ho do štvrtáka, lebo nedal komisionálky zo slovenčiny. Kto by to bol čakal, že. Základku mal skončiť v ten rok, v siedmom ročníku.

Spravte to preňho, nechajte ho tu, nájdeme spôsob, ako si dokončí deviatku a pripravíme ho na gympel, hovoril som jeho otcovi.

Jozef má mladšieho brata, Benjamína. Neviem akým zázrakom sa podarilo, že bol v ročníku, do ktorého patril. Veľmi bystrý, dokázal by dokončiť základku, stačilo by trochu podpory, aby išiel na kvalitnú strednú školu.

Viete si predstaviť, aký je to pocit, pozerať sa im do očí a nechať ich rozhodovať o tom, či uprednostnia osud mladšieho alebo staršieho syna? Bolo jasné, že Benjamína by v Anglicku čakala oveľa lepšia budúcnosť. Tu by bol pre väčšinu aj tak len špinavý Cigán.

„Nechcem, aby aj oni skončili v tomto tu,“ povedal nám vtedy ich otec. „Ale ak mi viete sľúbiť, že Jozefovi pomôžete, zostaneme.“

V zime odišli do Derby, v podobnom čase, ako niekoľko iných rodín v Mirkovciach.

Systém si žiada

Nikola je z tej lepšej časti Mirkoviec. Bývajú na začiatku dediny, ale nie je to osada. Vidno to aj na vedomostiach.

V septembri spravila test z čitateľskej gramotnosti najlepšie z jej triedy, bola kúsok pod 60 percentami, čo je arbitrárna hranica základnej gramotnosti.

V novembri spolu s rodičmi odišli do Anglicka.

Koncom mája sa vrátili späť na Slovensko.

Známkujeme? Neznámkujeme? Riešime pred koncoročnou poradou.

Testy sú pripravené, nie je problém dať ich aj jej. Tak sa to robí – systém si žiada známky, takže ak sa deti, ktoré často nechodia do školy, jeden deň zjavia, malo by byť pravidlom zlietnuť sa ako supy, vyvolať ich, alebo im nechať napísať test a rýchlo nachytať známky. Veď tak skoro už neprídu.

Pri Nikole sa zvolil miernejší variant – komisionálne skúšky. Testy jej nedáme hneď, ale až teraz, na konci augusta. Áno, vrátane slovenčiny.

Tento rok som učil dve z troch piatackych tried. Všetko rómske deti, ktoré k nám prichádzajú až na druhý stupeň.

V týchto dvoch triedach bolo dokopy 28 detí.

V piatom ročníku malo aspoň teoretickú šancu – lebo popri nultom ročníku neprepadli – dostať sa do deviateho ročníka deväť z nich. Tretina. Ak zvládnu nasledovné tri roky.

Nikola bola jednou z nich. Je veľká pravdepodobnosť, že v septmebri už nebude.

Dúfam v reinkarnáciu pre nás všetkých

Nechcem byť mierny.

Začal som dúfať, že reinkarnácia funguje, a že kým sa o biliardu miliárd rokov nevyparí posledná čierna diera, budeme všetci, ktorí sme sa tomu len prizerali, v nekonečnej slučke zažívať momenty zo života Jozefov, Benjamínov, Nikol, Galín a ďalších detí, ktorým sme nikdy nepriznali šancu na normálny život.

To je jediné, čo si za náš výkon zaslúžime.

Joj, ale veď čo ja s tým, veď to je príliš ďaleko?

Moji milí, dvadsať minút 202-kou od Starej Tržnice, kde za jeden večer dokážeme minúť týždenný rozpočet niektorých rodín, kúsok od preplnených nákupných centier, sa nachádza budova zvaná Pentagon. Mestské geto, presne ako košická Deviatka.

V najbohatšom meste Slovenska, v jednom z najbohatších regiónov Únie, tam pôsobia presne DVE organizácie, ktoré sa snažia aspoň trochu zmierniť problémy, ktoré tam vďaka našej nečinnosti vznikli. Stovky detí, ktoré sa tam narodili a museli tam bez podpory vyrastať.

Žilina, Nitra, Košice, Prešov, Banská Bystrica, Zvolen, spomínam najväčšie mestá na Slovensku, kde stále žije dosť ľudí, ktorí neodišli.

Pritom to vôbec nie je len o peniazoch, ale hlavne o záujme.

Často stačí aspoň kúsok času, ktoré tam človek obetuje na dobrovoľníctve. A pýtať sa politikov na ich riešenia dovtedy, kým z nich niečo nevyjde. Komunálnych aj celoštátnych. Lebo ich nezáujem zrkadlí ten náš, takto jednoduché to je.

#$@&%*! šťastie a náhoda – to je to jediné, čím sa MY líšime od NICH.

Hádam sa nám bude dobre spať.

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Aj priestor pre blogerov Denníka N vznikol vďaka vám. Predplaťte si nás a podporte našu snahu o kvalitnú žurnalistiku.

Pridajte sa k predplatiteľom

Dnes na DenníkN.sk

Študoval som politológiu na Univerzite Komenského v Bratislave, neskôr aj na Central European University v Budapešti. Necelé dva roky som stážoval na zahraničnom oddelení SME, neskôr aj v Transparency International Slovensko. Od januára do novembra 2015 som pracoval pre Denník N. Bratislavu som vymenil za východné pobrežie, cez program Teach for Slovakia učím od septembra 2016 na základnej škole.

Blogy

|