Denník N

Hanusove nepravdy ohľadom kauzy Cervanová (upravené)

V tomto blogu budem konfrontovať Hanusove vyjadrenia s doslovnými citáciami z relevantných, verejne dostupných zdrojov (najmä z rozsudku KS Bratislava z r. 2004 a Odvolania JUDr. Alana Böhma na NS SR). Všetko je to dostupné TU.

Nepravda ohľadom identifikácie

Nepravda:

Na postoji, vo videu – v rozhovore s pánom Vagovičom, s názvom: Kauza Cervanová – Hra sa skončila, M. Hanus tiež povedal (čas videa od: 1:27:40), že MUDr. Kalašová, ktorá vykonala obhliadku mŕtvoly dňa 14. 7. 1976: „táto lekárka aj opísala všetky prstene ktoré mala, ktoré jasne patrili Ľudmile Cervanovej“.

Fakt:

V zverejnenom rozsudku KS z r. 2004 sa na s. 66 uvádza záznam MUDr. Kalašovej, aj jej výpovede. Na tejto strane sa uvádza, že MUDr. A. Kalašová „bola privolaná za účelom vykonania obhliadky nájdenej mŕtvoly a dňa 14. 7. 1976 vyhotovila o tom písomný záznam /č.I. 1780/. V zázname konštatuje, že bola k obhliadke privolaná príslušníkom VB. Uvádza, že ide o mŕtvolu ženy asi 40 ročnej, ktorá leží v rieke Čierna Voda zachytená na skalách v polohe na chrbte. Oblečený má čierny sveter vpredu na zapínanie, od pol pása dolu je bez oblečenia. Hlava je bez známok hlbokého zranenia. Na krku je vreckovka voľne uviazaná. Úmrtie asi pred 7-10 dňami. Ako príčinu ustálila utopenie, udusenie.“.

– To je celá citácia záznamu. Ako vidno, v tomto zázname lekárka Kalašová vôbec nepopísala žiadne prstene, tak ako o tom hovoril Hanus vo videu. Na hlavnom pojednávaní v r. 1993 lekárka uviedla, tiež, že: „Snažila sa nájsť zápis z pohotovostnej knihy, tento už asi bol vyradený.“.

Nepravdy ohľadom výpovedí účastníkov diskotéky v r. 1976 a levočského archívu

Nepravda:

M. Hanus v článku Diabolský stroj F. Čermana v 3. bode uvádza, že: „Diskotéka bola špecifická v tom, že na nej boli v rámci letnej aktivity brigádnici z celého Slovenska, ktorí sa navzájom nemohli poznať ani z internátu. Takmer všetci títo účastníci diskotéky si nijako nevybavovali ani Ľ. Cervanovú, ktorú im policajti predložili na fotografii. Len jedna študentka, si spomenula, že možno spolu sedeli pri stole, ale nebola si tým istá. Najrelevantnejšie bolo tak svedectvo študentky B. Rizmanovej, ktorá videla Cervanovú tancovať v kruhu, ale už k tomu nevedela povedať nič viac. To sú svedectvá účastníkov diskotéky, o ktorých hovoria bájne levočské archívy. Nedá sa z nich vôbec ani len vyčítať to, s kým konkrétne sa tam bavila Cervanová.“.

Fakty:

O niektorých výpovediach účastníkov diskotéky z r. 1976 KS vedel, v rozsudku KS z r. 2004, na s. 53-54 píše, že: „V prítomnosti poškodenej sa zdržiavali svedkovia, Ing. P. KOMORA, MUDr. J. KLIČKA, MUDr. I. BLAŠKO, MUDr. M. BABULIC, MUDr. P. VEREŠ, Ing. D. BABULICOVÁ.Títo svedkovia boli senátom vypočutí… Svedkovia MUDr. J. Klička, MUDr. I. Blaško, MUDr. M.Babulic, Ing. D. Babulicová, MUDr. P. Vereš, vo svojich výpovediach z prípravného konania, ktoré boli z r. 1976 ako i z hlavných pojednávaní, zhodne uvádzali, že poškodená Cervanová sedela s nimi pri stole, neskôr sa bavila s mladíkom, ktorý mal špinavo blond vlasy. Asi o 22:30 hod. prišla ku stolu kde si vzala kľúče a preukaz a povedala, že odchádza. Svedkovia zhodne uviedli, že odchádzala sama, že nevideli, že by ju niekto odprevádzal. Rovnako svedkovia uviedli, že boli neskôr viackrát vypočúvaní a boli im ukázané aj fotoalbumy, pričom nepoznali tam nachádzajúce sa osoby. Zhodne vypovedala aj svedkyňa MUDr. Eva Štrasserová, rod. HLAVÁČOVÁ, ktorej výpovede z prípravného konania a z hlavného pojednávania v r. 1992 boli za súhlasu strán prečítané.“.

V rozpore s Hanusovymi tvrdeniami, že: „Takmer všetci títo účastníci diskotéky si nijako nevybavovali ani Ľ. Cervanovú, ktorú im policajti predložili na fotografii. Len jedna študentka, si spomenula, že možno spolu sedeli pri stole…“, sa vyjadruje v zverejnenom originále svojej výpovede z 16. 7. 1976 (v sekcii Výpoveď spolužiakov) z levočského archívu, aj svedok KOZAK, kde tvrdí, že odprevádzal Cervanovú po novinový stánok, nesúc jej cestovnú tašku, pričom neuvádza žiadny konflikt vo vestibule a hovorí, že nevidel, že by Ľudmilu niekto čakal vo vestibule, a že mu nehovorila, že by ju dole niekto čakal. Tu tiež uvádza, že: „Na… 2 rôznych fotografiách bezpečne poznávam dievča Ľudmilu, ktorú som videl vychádzať z dverí. Ľudmilu som poznal z brigády a z obedov a večerí…“.

Treba uviesť, že výpoveď Barbory Rizmanovej z r. 1976 bola súčasťou spisu, teda krajský súd o nej vedel (s. 53 rozsudku KS): „V zmysle rozhodnutia NS ČSFR mal súd k okolnosti konfliktu vo vestibule vypočuť aj svedkyňu Barboru Rizmanovú – Dukátovú. Táto svedkyňa nemohla byť vypočutá z dôvodu, že sa podľa… správ nachádza dlhodobo v cudzine. Bola prečítaná… jej výpoveď z prípravného konania č. l. 1225 v ktorej uviedla, že bola na diskotéke, pamätá si na prítomnosť poškodenej, ale iné okolnosti, prípadne nejaký incident nepopísala.“. V zverejnenom rozsudku NS ČSFR z r. 1990 sa v tejto súvislosti uvádza na s. 12, že: „Vierohodnosti  Urbánkovej výpovede sa dotýkajú tiež rozpory v dokazovaní o realite konfliktu medzi obv. Milošom Kocúrom a svedkom I. Urbánkom vo vestibule internátu Ľ. Štúra. Krajský súd sa nezaoberal dôkazmi, ktoré konflikt v rozpore so svedectvom I. Urbánka nepotvrdzujú, hlavne nevypočul ako svedka MUDr. J. Čulmana, príp. doteraz nevypočutú svedkyňu Rizmanovú, hoci ich výpovede patria tiež k podkladom, na ktorých základe mal súd posudzovať správnosť alibi obvineného Kocúra.“.

Tu treba uviesť ešte jednu závažnú vec – v rozsudku KS 2004, sa na s. 8 píše, že: „ V rozhodnutí NS ČSFR žiadal odstraňovať rozpory týkajúce sa výpovede I. Urbánka výsluchom svedkov P. Komoru, A. N. Kozaka, P. Vereša, M. Babulicu, I. Mrázku, M. Vanku a L. Veľkého…Vykonať bolo potrebné dokazovanie ohľadne odchodu poškodenej výsluchom J. Kličku a už spomenutých svedkov P. Komoru, A. N. Kozaka, P. Vereša, M. Babulicu, I. Mrázku, M. Vanku a L. Veľkého ako i svedkýň Mlynarčíkovej a Prieložnej, ktoré vypovedali, že poškodená odchádzala z internátu sama a niesla v ruke cestovnú tašku.“. KS však rozpory neodstránil – viď rozsudok.

Nepravda:

V 3. bode Hanus tiež uviedol: „archívy som si v uplynulých týždňoch pozrel. Neviem celkom, ako prišiel advokát Böhm na 315 vypočutých účastníkov diskotéky… v každom prípade platí, že v levočských archívoch je zaprotokolovaných zhruba 50 výsluchov študentov či svedkov, ktorí v r. 1976 vypovedali. Tieto zostali archivované v Levoči. Čo je teda v týchto výsluchoch? Sú tam… výpovede študentov, ktorí síce bývali na internáte v Mlynskej doline, ale nemali k prípadu vôbec čo povedať.“. V 3. bode M. Hanus tiež tvrdí, že: „archívy som si v uplynulých týždňoch pozrel… Čo je však v tejto súvislosti najdôležitejšie: všetky výpovede svedkov z leta roku 1976, ktoré majú k prípadu Cervanovej čo povedať (a spolu je týchto výpovedí 34), sa nachádzajú normálne v spise a boli známe všetkým súdom.“.

Fakty:

V zverejnenej Správe o priebehu vyšetrovania z 27. 7. 1976, adresovanej ÚV KSS do rúk Sádovského (dostupnej v sekcii Priamy záujem UV KSČ na stránke www.kauzacervanova.sk), z levočského archívu, sa na s. 3 píše, že: „… bolo vyťažených, resp. vypočutých 315 študentov – brigádnikov, ktorí sa zúčastnili letnej študentskej aktivity a diskotéky a zistili sa poznatky o stykoch a známostiach CERVANOVEJ a pohybe podozrivých osôb v okolí internátu…“. Táto Správa je prílohou celé roky zverejneného Odvolania JUDr. Böhma na NS SR na s. 12.

Tu treba tiež povedať, že KS, ktorý dňa 20. 1. 2004 vyniesol rozsudok, odsúdil Nitranov bez znalosti kompletného spisu, teda chýbajúce dôkazy z levočského archívu nezabezpečil (navzdory príkazu NS ČSFR v r. 1990 – na s. 13 zverejneného rozsudku). V zverejnenom Odvolaní JUDr. A. Böhma na NS SR, z roku 2004, sa na s. 12, JUDr. Böhm vyjadruje aj k vzťahu senátu KS (ktorý v roku 2004 vydal napadnutý rozsudok) k dôkazom z levočskému archívu MV SR, takto: snaha nájsť skoro po 3O. rokoch pravdu, najviac absentovala senátu krajského súdu v Bratislave, ktorý vyniesol napadnutý rozsudok. Tento senát totiž nemal ani len najmenšiu snahu oboznámiť sa s dôkazmi uloženými v archíve MV SR, napriek tomu, že o ich existencii od roku 1990 vedel a prinajmenej od roku 1991 bol o zadováženie týchto dôkazov neustále žiadaný.. Nitrania mohli navštíviť levočský archív až na základe osobitného povolenia, až v máji 2004, a vtedy chýbajúce dôkazy zabezpečili a zaslali ich cestou svojich odvolaní na NS SR.

V rozpore s Hanusovým tvrdením, že všetky súdy mali k dispozícii všetky relevantné výpovede svedkov z r. 1976 a s tvrdením, že sú tam výpovede študentov, ktorí síce bývali na internáte v Mlynskej doline, ale nemali k prípadu vôbec čo povedať, sú dve dôležité výpovede upratané do levočského archívu: 1. procesne plnohodnotná výpoveď ŠKROBÁNKA z 20. 7. 1976, ktorú JUDr. A. Böhm v zverejnenom Odvolaní na NS SR z r. 2004, cituje na s. 7: „… na diskotéke bol spoločne s J. Čulmanom, na diskotéke sa zdržal asi do 22.00 hod. kedy odišiel na izbu pre svoje veci, potom sa vrátil na diskotéku, kde odovzdal kľúč od izby Čulmanovi a asi o 22.15 hod. odišiel na autobus… poškodenú Cervanovú poznal iba z videnia avšakna diskotéke ju takmer nevidel. Až dňa 12. 7. 1976 sa dozvedel že Cervanovú uniesli nejakí chlapci.“. Tento kľúčový svedok obžaloby tu vôbec neuvádza odsúdených Nitranov, ani svedkov vrátane Urbánka, s ktorým mal prísť na diskotéku, ani žiadne incidenty, či konflikt vo vestibule, tak ako to uviedol 15. 6. 1981, na s. 43 rozsudku KS 2. výpoveď vrátnika ČUKANA, ktorú uvádza JUDr. Böhm aj v zverejnenom Prepise záverečnej reči prednesenej pred NS SR, na s. 41: Dňa 9. 7. 1976, v deň kedy bola diskotéka na internáte v Mlynskej doline, som nastúpil na službu na hl. vrátnici od 18,00 hod., (od 19,00 začala diskotéka), služba mi trvala do do 10. 7. 1976 do 6,00 hod. Okolo 19,30 prišli nejakí hudobníci, službu som ukončil 10. 7. 1976 o 6,00 hod. bez akýchkoľvek vedomostí o nejakej výtržnosti, bitke, alebo niečom podobnom. Po odchode domov som znovu nastúpil až 11. 7. 1976.“.

V rozpore s Hanusovým tvrdením, že svedkovia z r. 1976, ktorých výpovede sú v levočskom archíve, nemajú k prípadu čo povedať, je aj dôležitá správa, uprataná do levočského archívu. V už zmienenej Správe o priebehu vyšetrovania z 27. 7. 1976 sa na s. 1 – 2 uvádza, že sa na základe výpovedí svedkov zistilo, že: „Ľudmila CERVANOVÁ dňa 9. 7. 1976 vo večerných hodinách sa zabávala na diskotéke v … internáte v spoločnosti vysokoškolákov – brigádnikov. Asi o 22,30 hod. odišla z diskotéky na svoju izbu, odkiaľ si zobrala svoje veci s tým, že odcestuje za svojím priateľom rýchlikom do Košíc, ktorý odchádza z Bratislavy o 23,48 hod… Keď išla na autobusovú zastávku trate č. 39, na ceste vedúcej z internátu k autobusu, ju dobehlo osobné auto bledej farby, neznámej ŠPZ, z ktorého vyskočili 2. muži a títo ju násilne ťahajúc za ruky, vtiahli do auta. CERVANOVÁ sa bránila, kričala o pomoc, ale napriek tomu, bola násilne dvomi mužmi vtlačená do auta a unesená. Prípad násilného odvlečenia CERVANOVEJ zo vzdialenosti asi 80 metrov, pozorovali… KOVÁČOVÁ a MLYNARČÍKOVÁ, ktoré však pre tmu, popis mužov uviesť nevedia. Auto malo byť bledej-bielej farby, zahraničnej výroby. Prípad pozorovala tiež svedkyňa BUBLINCOVÁ, od autobusovej zastávky, ktorá uvádza, že počula volanie o pomoc a odchod bieleho osobného auta údajne Škoda… Z výpovedí týchto svedkýň sa ustálilo, že únos CERVANOVEJ vykonali 3. muži vo veku od 18 do 32 rokov, ktorí boli na osobnom aute bledej-bielej farby. Bližší popis týchto mužov a tiež motorového vozidla nevedia uviesť.“. Na s. 3-4 sa píše, že: „V Čsl. televízii a tlači, bola daná výzva, aby občania boli nápomocní pri získavaní poznatkov k typovaniu páchateľov a pohybu, resp. výskytu bledého – bieleho motorového vozidla… V evidenciách motorových vozidiel bolo vytypovaných 3500 osobných áut bledej farby zahraničnej výroby, ktorých majitelia, resp. držitelia, sú postupne preverovaní na alibi na kritickú dobu. Denne sú zaznamenávané osobné motorové vozidlá ktoré parkujú, alebo sa pohybujú v blízkosti vysokoškolského internátu Ľ. Štúra a ich majitelia, resp. držitelia, sú taktiež preverovaní na alibi… bolo vytypovaných 43 osôb, ktoré sa v minulosti dopustili podobnej trestnej činnosti a pritom používali motorové vozidlá. Tieto osoby sa preverujú na alibi… Pri rozpracovaní a previerkách podozrivých, sa využívajú tiež formy agentúrno – operatívneho rozpracovania a operatívna technika.“.

Nepravdy ohľadom Čermana a Andrášika

Nepravda:

O Čermanovi v 7. bode v článku Diabolský stroj F. Čermana, píše Hanus tiež toto: „ČERMAN už v prvých výpovediach v druhej polovici júna... si dával záležať, aby zdôraznil možnú prítomnosť R. Brázdu – v 1. výpovedi pred vyšetrovateľmi uvažoval, že ho tam videl totálne opitého.“.

Fakt:

V rozsudku KS sa na s. 26-27 nachádza prvá súdom uvádzaná výpoveď ČERMANA z 16. 6. 1981, kde v skutočnosti uviedol, že: „Po zábave sa všetci spoločne vrátili do Lamača do bytu Andrášika kde bola jeho snúbenka Marcela Bonová… Uviedol, že nemôže potvrdiť, že v klube videl R. Brázdu. Avšak po určitých úvahách to pripustil… do Lamača sa dostali buď taxíkom, alebo autobusom. Obžalovanému bol predložený fotoalbum na ktorom spoznal  Brázdu, Dubravického, Beďača, Tokára, Kocúra, Zimákovú /teraz Barcíková/ avšak nevedel sa vyjadriť okrem účasti Tokára o účasti ostatných na diskotéke jednoznačne.“.

– Ako jasne vidno, vôbec nie je pravdou, že by si v prvej výpovedi dával Čerman záležať, aby zdôraznil možnú prítomnosť totálne opitého R. Brázdu.

Nepravda:

V 7. bode článku Hanus tvrdí, že: „Koncom augusta nastal zvrat: Čermanov blízky priateľ M. ANDRÁŠIK si totiž rozmyslel svoju doterajšiu obhajobnú stratégiu a za prítomnosti svojho advokáta opísal únos aj znásilnenie na priváte v Prievoze. Priznával, že Cervanovú musel znásilniť aj on, pretože Dúbravický navrhol, aby ju všetci znásilnili na „kábel“ a on pre seba nevidel iné východisko. Andrášik ďalej vypovedal, že s Čermanom boli z toho zhnusení, a tak sa taxíkom vrátili z privátu do Lamača. Andrášik sa vraj až o týždeň neskôr od Brázdu dozvedel, že to zvyšok partie s Cervanovou nejako vybavil.“.

Fakt:

V rozsudku sa na s. 19-20 nachádza výpoveď ANDRÁŠIKA z 27. 8. 1981, v ktorej sa prvý krát doznal. Tu v rozpore s klamstvami Hanusa, v skutočnosti tiež uviedol: „Poškodenej nasilu liali alkohol. Dubravický alebo Kocúr ju vyzliekli a potom ju znásilnili. Prvý bol Kocúr, dvaja ju držali, nevidel znásilňovať iných. Niekto priniesol špagát a handru. Ruky a nohy jej zviazali špagátom a na ústa jej uviazali handru.Obžalovaný s Čermanom povedali, že musia odtiaľ odísť. Upratali byt a vyvetrali. Cervanovú zabalili do nejakej deky a dali do auta Brázdu. Čerman zamkol dom. Do Brázdovho auta nastúpil Kocúr, Lachmann a Zimáková /teraz Barcíková/. Do auta Beďača Dubravický. Obžalovaný s Čermanom odišli, zastavili taxi a odviezli sa do bytu v Lamači. Bonová a Francúzky už spali.“. Ďalšia Andrášikova výpoveď je z 1. 9. 1981.

– Čiže ako jasne vidno, Andrášik sa k znásilneniu nedoznal.

Nepravda:

Hanus ďalej v spomínanom článku píše o Čermanovej výpovedi z 28. 8. 1981, ktorá je uvedená na 28. s. rozsudku. Hanus tu tiež uviedol, že ČERMAN „krátko predtým vypovedal pri konfrontácii s R. Brázdom, ktorá sa udiala pred vyšetrovateľmi a dvomi obhajcami. Čerman tu prvý a poslednýkrát priznal, že naozaj išiel v Brázdovom aute s Kocúrom, Andrášikom, Zimákovou a unesenou Cervanovou priamo na privát v Prievoze, že na privát neskôr za nimi prišli v aute aj Beďač, Dúbravický a Lachman. Čerman na tejto konfrontácii s Brázdom tiež priznal, že na priváte mal sex so Zimákovou a aj tou „druhou dievkou“, teda Cervanovou. Potom vraj zadriemal, prebudil sa a vrátil do Lamača.“.

Fakt:

Pred ČERMANOVOU výpoveďou z 28. 8. 1981 sú uvedené dve konfrontácie, na s. 28 – tu je celé ich znenie: „Pri výsluchu 17. 7. 1981 /obhajca prítomný/ boli obžalovanému uvedené časti výpovedí Brázdu a Kocúra, pričom obžalovaný uviedol, že tieto tvrdenia nie sú pravdivé. Pri výsluchu 30. 7. 1981 /obhajca prítomný/ si obžalovaný pripravil poznámky k príprave listu pre Francúzky a žiadal aby tieto boli vypočuté. K výpovedi obžalovaného Brázdu a Kocúra, ktorých časti mu boli čítané, uviedol, že je to absolútna lož. Nebol na žiadnom priváte a išiel rovno do bytu Milana Andrášika.“. 

Nepravdy ohľadom svedkyne Zimákovej

Nepravdy:

Vo videu na postoji, v rozhovore s pánom Vagovičom, s názvom: Kauza Cervanová – Hra sa skončila (čas od: 57:32) Hanus povedal, že Zimáková vo svojej výpovedi uviedla, že: „už za svetla sa dopravila späť na splav nad ránom… Všetci ešte v tom stane, keď sa vrátila, spali.“. (čas od: 58:00) Hanus súčasne uvádza, že: „Tam je kľúčový časový údaj ktorý nepoznáme, že kedy presne ona vyrazila z toho splavu. Toto my nevieme.“.

V článku Diabolský stroj F. Čermana, Hanus v 6. bode tvrdil, že „Výpovede účastníkov výcviku boli zaznamenané v r. 1982… Zimákovej nikto nepotvrdil alibi na piatkový večer.“.

Fakty:

V 6. súdom uvádzanej výpovedi z prípravného konania, z 8. 10. 1981, na s. 38 rozsudku KS, ZIMÁKOVÁ vypovedala 1. krát o účasti na splave: Nikomu nič nepovedala, od vedúceho sa nepýtala. Medzi 17:00 – 18:00 hod. išla na hlavnú cestu, ktorá bola vzdialená asi 10 minút, chvíľu stopovala a autom sa odviezla do Bratislavy… Išla do tábora, kde už bolo svetlo avšak všetci boli v stanoch a ľahla si do svojho stanu.“.

– Ako vidno, v tejto výpovedi uviedla, že tábor mala opustiť medzi 17.00 a 18.00 hodinou.

M. Kocúr v zverejnenom Dodatku č. 1 k odvolaniu na NS SR, z r. 2005, na s. 5 uvádza toto: „… dňa 9. 7. 1976 táborila vodácka skupina v ktorej bola aj ZIMÁKOVÁ v Revištskom Podzámčí. Bol to 3. deň sústredenia a 1. deň splavu z  Hronskej Dúbravy do Revištského Podzámčia. Po príchode do táboriska si postavili stany a po večeri asi o 19 hod. sa niektorí účastníci vybrali po železničnom moste cez Hron do Bzenice, ktorá je vzdialená… asi 3 km., na pivo. Cesta tam im trvala asi 15-20 minút. Keď sa zo Bzenice vrátili, pridružili sa k spoločnosti, ktorá sedela na akejsi… lavičke, ktorá sa im prevrhla, pri táboráku. Pri tomto táboráku sedela aj ZIMÁKOVÁ, ktorá mala na sebe zapožičanú vetrovku. Svedok MELIŠKA sa ju pokúsil v ten večer pobozkať a dostal od nej facku. O týchto skutočnostiach vypovedali v r. 1982 svedkovia KRUŽLÍK, MELIŠKA, KADLICOVÁ v procese so Zimákovou. Ako prílohu č. 3 prikladám časti výpovedí svedkov Kružlíka /č.1. 199, 200 zápisnice z výsluchu/, Kadlicovej /č.1. 231 zápisnice/, Meliška /č.1. 407, 408 zápisnice z pojednávania/ a kópiu turistickej mapy okolia Revištského Podzámčia. Meliška a Kružlík boli vypočutí na hlavnom pojednávaní 1-4. 10. 2002. Svedkovia si už s odstupom času nič nepamätali, ale svedok Meliška sa na č.1. 848 pridržiava výpovedi z  r. 1982. Na to som chcel svedkom prečítať časti ich výpovedí z r. 1982 keď si ešte pamätali a konfrontovať ich, či je pravda, čo vtedy povedali, čo mi bolo zo strany predsedníčky senátu zamietnuté, že to je iný trestný proces, ktorý sem nepatrí. Obž. Beďač vzniesol na túto okolnosť pripomienku /str. 849 zápisnice z výsluchu Meliška/. Ako je to možné? Niekto oficiálne pred iným trestným senátom vypovedá o veciach, ktoré nepriamo dokazujú moju nevinu a ja to nemôžem použiť, lebo to sem nepatrí?! Veď Zimákovej proces priamo súvisel s naším. Je to úmyselné porušenie práva na obhajobu a zatajovanie dôkazov…“.

Tu treba ešte dodať, že NS ČSFR prikázal KS (rozsudok KS, s. 9) „skúmať aj námietku, že psychickým nátlakom, bola tiež vynútená výpoveď MUDr. V. Barcíkovej/ rod. Zimákovej/. V tomto smere je potrebné oboznámiť spis 2T 326/82, až potom je možné ustáliť, či jej výpovede môžu byť podkladom pre ustálenie skutkových zistení.“. Spis 2T 326/82 je spis ohľadom procesu so Zimákovou. KS však toto neskúmal – viď rozsudok.

Polopravda:

M. Hanus uviedol v 6. bode článku aj toto: „… pozoruhodná je len výpoveď S. ŠTÝLLOVEJ, ktorá si v súvislosti so Zimákovou spomenula, „že po prvej noci v Podzámčí sa hovorilo, že Zimáková nespala vo svojom stane a nevedeli sme, kde spala.““.

Fakt:

Áno, je pravda, že sa S. Štýlová vyjadrila vo svojej výpovedi tak, ako to uviedol Pán Hanus, ale toto jej vyjadrenie má pokračovanie, takže ho uvediem celé (rozsudok Obvodného súdu Bratislava 1, v trestnej veci proti Viere Vozárovej, s. 4): „Svedkyňa Štýlová… uviedla, že sa zúčastnila vodáckeho sústredenia, pravdepodobne videla na štvrtý deň plavby obžalovanu na kúpalisku vo Vyhniach. Hovorilo sa, že obžalovaná v noci 9. 7. 1976 vo svojom stane nebola. Túto okolnosť sa dozvedela od Kataríny Budínskej, ktorá spala spolu s obžalovanou v spoločnom stane.“.

A čo povedala svedkyňa Katarína Budínska (rozsudok Obvodného súdu Bratislava 1, v trestnej veci proti Viere Vozárovej, s. 5): „Uviedla, že na vodáckom sústredení mala spoločný stan s obžalovanou… Nepamätá sa, že by hovorila Štýlovej, že v kritickú noc nespala obžalovaná vo svojom stane. V deň keď ich zastihla búrka prišla do táboriska ešte za svetla. Má dojem, že v ten deň s ňou stanovala aj obžalovaná.“.

Pre úplnosť, treba dodať aj Štýlovej výpovede z rozsudku KS Bratislava z r 2004 (s. 69): „bola vypočutá v prípravnom konaní dňa 10. 11. 1981, kedy uviedla, že v piatok 9. 7. 1976 bola 1. plavba. Na 2. deň, potom sa boli kúpať vo Vyhniach. Uviedla, že vie určite, že tam bola Zimáková. Mala na hlave šatku. Po skončení plavby bol voľný program.

Na hlavnom pojednávaní dňa 13. 2. 1995 uviedla, že už nevie uviesť, či na kúpalisku bola Zimáková, nevšimla si nič výnimočné na jej správaní.

Na hlavnom pojednávaní 1. 10. 2002 svedkyňa uviedla, že si už na sústredenie nepamätá.“.

                                úryvok z rozsudku KS s výpoveďami S. Štýlovej

– Ako vidno, v týchto výpovediach sa o tom, že by sa hovorilo, že Zimáková po prvej noci v Podzámčí nespala vo svojom stane sa Štýlová nijak nezmieňuje.

Pozri aj moje ďalšie blogy o kauze Cervanová:

všetky moje blogy

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie