Denník N

Od jazyka a sexuality k nenásiliu

Môže také mierumilovné ľudské spoločenstvo naozaj kdesi na tomto svete existovať?

Počas festivalu 7 dní – 7 nocí v Banskej Bystrici som sa na jednej malej diskusii zoznámil s kmeňom Pirahov, ktorý žije v južnej Amazónii. 17. júla sme vďaka moderátorovi Radovi Slobodovi a prekladateľom knižky Daniela Leonarda Everetta o Pirahoch (Dobrú noc a pozor na hady), Zuzane SzáboovejMilanovi Zvadovi, absolvovali krátky životopisný, antropologický, lingvistický a psychologický prieskum tohto malého amazonského kmeňa, ktorý sa skladá zo štyroch dediniek a má len okolo šesťsto členov. Everett je lingvista a k Pirahom šiel ako kresťanský misionár, s úmyslom oboznámiť ich s evanjeliom. Jeho misia bola z tohto pohľadu neúspešná a z Everetta sa stal ateista. Je to totiž kultúra, ktorá neprejavuje takmer žiadny záujem o abstraktné veličiny alebo transcendentné systémy, ktoré poznáme a chápeme my, a to, čo ich zaujíma, je predovšetkým to, čo dokážu bezprostredne zmyslovo vnímať. Ak im niekto hovorí o niekom, koho osobne nepoznal, už mu vraj nemajú prečo veriť. Ako základné kritérium pravdivosti nejakej informácie teda používajú zmyslovú evidenciu.

Hovoria len vo veľmi krátkych vetách a ich jazyk zdôrazňuje slovesá. Okrem slov sa dorozumievajú spevom (ceremónie, oslavy), hmkaním (napríklad matka s dieťaťom) a kričaním (najmä v noci na veľké vzdialenosti). Ich lexikón veľmi súvisí so správaním a prežívaním, ako samozrejme aj ten náš. Napríklad majú špeciálne slovné spojenie pre okamih, keď niekto zmizne z horizontu či z dohľadu. Koncentrujú sa totiž na bezprostrednú skúsenosť, teda na to, čo nazývam „tu a teraz“ psychológia, a to, čo nemôžu registrovať priamo zmyslami, tomu majú tendenciu neveriť. Keď sa im teda Daniel Everett snažil zvestovať Krista, ktorý žil pred dvetisíc rokmi, tak sa smiali. Smejú sa však údajne skoro neustále a smiechom reagujú nielen na pozitívne, ale i negatívne udalosti, čo prezrádza veľmi adaptívnu emocionalitu. Nemajú takmer žiadnu orálnu históriu ani písmo, z minulosti poznajú maximálne to, čo sa stalo pred dvoma generáciami a žijú priemerne okolo štyridsať rokov. Smrť berú ako súčasť života a svojich mŕtvych vraj pochovávajú posediačky, aby nemuseli kopať veľký hrob. Proste malá nenásilná mierumilovná a pragmatická kultúra, kde nedochádza k preexponovanému prejavovaniu hnevu (považuje sa za neslušné vôbec zvýšiť hlas), používaniu slov ako prepáč (použijú iba prosté priznanie „bol som zlý“), ale hlavne, zameriavajú sa na to, čo sa deje aktuálne pred nimi, a púšťajú z hlavy to, čo sa už stalo, pričom do nej nevpúšťajú to, čo sa ešte len má stať.

Je nenásilie spojené so slovníkom?

Na Pirahoch je pozoruhodná desiatka čŕt, medzi ktorými má zvláštne postavenie ich mierumilovnosť, neprítomnosť hádok a kmeňovej expanzivity. Neviedli žiadne výbojné vojny, naopak, o mnohé územia prišli kvôli výbojnosti iných kmeňov. Kým smiech je niečo, čo je v ich komunikácii bežné, hnev je automaticky a implicitne sankcionovaný. Čím to je, že na svete, ktorého história je neutíchajúcim radom krvavých vyvražďovaní, existuje aj malá kultúra, ktorá žije bez násilia?

Vplyv a vrastanie do istého špecifického jazyka sa ponúka ako jedna z odpovedí. Psychoanalytik Jacques Lacan hovoril, že subjekt sa rodí skrz jazyk, i keď nežije len v jazyku. To, aké slová používame, odhaľuje to, kým naozaj sme. Ak niekto nemá vo svojom symbolickom registri nadávky, nemá na ne naviazaný ani žiaden obsah. Svoje napätie tak uvoľní napríklad smiechom alebo gestom. To, že my ako ventilové slová používame nadávky, je iba špecifikum nášho kultúrneho prostredia, ktoré si už osvojujeme ako veľmi malé deti.

Podľa Lacana by bez reči a slov neexistovala ani láska, pretože by sme sa s ňou nemali ako zdieľať. Bola by to iba zaľúbenosť (verliebtheit), ktorú však treba premeniť, predĺžiť a udržiavať ako lásku. Bez slov to v symbolickom poriadku nášho sveta nejde. Slová sú teda mimoriadne dôležité a tak, ako môžu spájať, môžu aj rozdeľovať. Rôzne ideologické prúdy sa snažia meniť slovník a vytvárať nový, ktorý by umožnil prerod spoločnosti do jej iných lepších verzií. Rastafariáni napríklad používajú novovytvorený jazyk Iyaric (zmes angličtiny a kreolčiny), ktorý kladie dôraz na používanie anglického „I“ (dôraz na slobodu jednotlivca; človek sa nepovie „human“ ale „Iuman“) a vyhýba sa slovám, ktoré označujú poníženosť alebo stav podradenosti. Under“ nahrádzajú napríklad pomocou over“. Vyhýbajú sa aj slovám, ktoré končia na -izmus, pretože ich považujú za povrchné, falošné a nestabilné (komunizmus, fašizmus, ale aj rastafarianizmus). „Jazyk, ktorý používame, v ktorom myslíme a hovoríme, ovplyvňuje aj naše myslenie, život a kultúru“, povedal jamajský básnik Jesus Afari.

Fucking weather“

Na margo vzťahov jazyka, kultúry a správania si neodpustím malú odbočku k poviedke Štěstí z Kokury, ktorá sa objavila v českom filme Knoflikáři (Petr Zelenka, 1997). Čiernobiela scéna navodzuje dojem, že je natočená v auguste roku 1945, krátko pred zhodením atómovej bomby na japonské mesto Nagasaki. Primárnym cieľom útoku bolo mesto Kokura. Nad Kokurou však bola príliš nízka viditeľnosť a zlé počasie bolo dôvodom na voľbu náhradného cieľa. Preto Boeing B-29 napokon so svojou bombou Fat Man zamieril na Nagasaki. Vďaka tejto udalosti sa aj hovorí „mať šťastie z Kokury“. Japonec, ktorý je hlavným hrdinom scény, samozrejme nič netuší a nadáva na škaredé počasie. Mierumilovná japonská kultúra, ktorá brzdí prejavy hnevu, inhibuje individualizmus a favorizuje úctivé správanie v mene spoločenstva, nadávky nepozná. Svojej rodine tak Japonec predvádza to, ako sa s so zlým počasím môže vyrovnávať Američan a s opakovanou nadávkou fucking weather na perách búcha päsťou do dreveného stĺpu. Je to veľmi vtipná, ale aj praktická ukážka toho, ako je slovník spojený so špecifickým konaním.

Nenásilie vďaka voľnejšejšiemu sexuálnemu správaniu?

Je možné, že sa touto úvahou dopúšťam istého vedeckého kacírstva (sám Sigmund Freud pri vysvetľovaní svojich téz ohľadne vzniku svedomia použil slovo ketzerei), ale nie je voľnejšie sexuálne správanie spojené s nižším spoločenským napätím a agresiou? Nemožno svedomie vysvetľovať ako sociálnu reguláciu dostupnosti sexuálnych partnerov a partnerských zväzkov, s ktorou je jedinec v istej spoločnosti identifikovaný? Takéto psychologické kacírstvo v sebe nesie zrnká pravdy. Stačí spomenúť previazanosť sexuality a viny v našom kultúrnom okruhu a moja pracovná téza je omnoho zrozumiteľnejšia.

Napokon, porovnanie šimpanzov bonobo (Pan paniscus) s uvoľneným výberom sexuálnych partnerov a neprítomným súťažením samcov o samice s inými druhmi (Pan troglodytes subspecies) ukazuje, že práve bonobo šimpanzy sú mierumilovné a nevedú žiadne boje, pričom sú charakteristické mimoriadne nízkou úrovňou individuálnej alebo skupinovej agresie. Skupinové uvoľnenie sexuálneho správania teda môže súvisieť aj so zníženou agresiou, ako to ukazuje aj tento fylogenetický príklad.

Členovia malých komunít si skôr pomáhajú, akoby si mali ubližovať

Oproti ošúchaným (pseudo?)darwinistickým tvrdeniam o tom, že prežijú len silnejší, sa v súčasnosti stále viac zdôrazňuje, že na úrovni spoločenstva prežijú najmä tí, ktorí si navzájom pomáhajú. Vzájomná podpora a rozdelenie si úloh zvyšuje prežitie skupiny a v prípade druhu, ktorý je sociálny (ako je to aj u človeka), je dôležitejšia spoločná sila skupiny než individuálna schopnosť prežitia. V rámci evolucionistického uvažovania až pričasto skĺzneme do individualistického rámca, čo je však fikcia. Homo sapiens sa nevyvíjal v podobe po planéte roztrúsených osamelých vlkov, ale v komunitách. Komunity, v ktorých sa naplno rozvinie filantropia a inhibuje vzájomná agresia, majú isté výhody, pravda, ak nenarazia na iné komunity, ktoré sú agresívne. Práve na toto zrejme Pirahovia doplatili, pretože pred inými výbojnými kmeňmi sa nevedeli ubrániť. Znížená agresia má u nich totiž charakter črty a tak sa u nich veľmi ťažko mobilizuje bojaschopnosť. V súčasnosti obývajú Pirahovia štyri dediny, ktoré majú dohromady okolo šesťsto obyvateľov. Ak poznáte Dunbarovu teóriu sociálneho mozgu, ktorá tvrdí, že náš mozog sa tak dobre a komplexne vyvinul práve vďaka tomu, že sme žili v spoločenstvách zhruba o 150 jedincoch, tak máte isto pokušenie aplikovať ju na spôsob života u Pirahov. Ich nízky počet je však skôr výsledkom zdecimovanej populácie (napríklad aj chorobami), než akéhosi ideálneho prírodného modelu, ktorý by tu existoval odpradávna.

Freudov skepticizmus ohľadne existencie mierumilovných kmeňov

Sigmund Freud uznával existenciu agresívneho pudu (Aggressionstrieb) a z deštrukčného pudu (Destruktionstrieb) odvodzoval okrem iného aj fenomén vojny. Z kníh a od cestovateľov sa dozvedal o kmeňoch, ktoré žili mierumilovne a nepoznali nátlak ani agresiu. K existencii takejto mierumilovnosti, ktorá je v podstate mimo náš civilizačný okruh, sa staval veľmi skepticky a v eseji Prečo vojna? (Warum krieg?) prezrádza, že tomu sotva môže uveriť (Ich kann es kaum glauben). Napokon sa však pýta Alberta Einsteina, ktorému túto esej adresuje v roku 1932: Dokedy máme čakať, aby sa aj z iných stali pacifisti? (Wie lange müssen wir nun warten, bis auch die anderen Pazifisten werden?), čím sa jednoznačne identifikuje s pozíciou pacifizmu.

Existencia kmeňa ako sú Pirahovia nás fascinuje a prekvapuje zároveň, a možno sa teraz všetci aj tak trochu pirahovsky pýtame: môže také spoločenstvo, po toľkých zborených utópiách, naozaj kdesi na tomto svete existovať?

Teraz najčítanejšie

Michal Patarák

Putujem psychickými krajinami a stále hľadám odpoveď na otázku, kým to vlastne sme. Dlhodobo sa snažím o to, aby ľudia chápali, čo sú duševné poruchy, že sú liečiteľné a že sa s nimi dá zmysluplne žiť. Na predsudky voči psychiatrii idem kladivom, k dušiam sa však približujem potichu a bosý.