Vybavené

Veľká priestranná chodba, len keby tu nebolo toľko ľudí. Sú všade, od výťahu doprava, potom už nič, len oni. Sedia, stoja, poniektorí sa prechádzajú. Tváre, každá iná, mladí, v strednom veku i tí skôr narodení. A predsa majú niečo spoločné, za všetkým hľadaj nervozitu. Odzrkadľuje sa v každej tvári, len to vyžarovanie. Niektorí horlivo telefonujú, s patričnou gestikuláciou dolaďujú pracovné aktivity, sediaci hľadia do bulvárnych denníkov, zvyšok sú dobyvatelia. Postávajú priamo pred dverami, hlavná zásada je nevzdialiť sa od nich priveľmi ďaleko.

To je dverí, ale ktoré si vybrať. Poznať odpoveď znamená byť za vodou. Vnútorný hlas hovorí, žlté, na chodbe celkom vzadu. Možno zelené, smeruje k nim svoje kroky. Veľká biela tabuľka veľa informácií neposkytuje, zostáva len čakať.

Nič sa nedeje, len z času na čas ktosi vyjde von a rýchlo prepláva chodbou. Zdržiavať sa? Ani náhodou, najistejšie je vypariť sa. Ale jednoduché to nie je, pichľavé pohľady s človekom robia svoje. Niekedy prídu na rad aj poznámky, samozrejme, poriadne štipľavé, byť vo vnútri dlhšie sa nevypláca.

Rýchlo, dostať sa tam je povinnosťou. Biely plášť v zelených dverách evokuje sestričku, možno teraz. Stíha, ešte niekoľkí pred ňou a potom ona. Ten papier, musí jej ho dať, sú tam všetky informácie. Nie podľa nej, ale primár oddelenia by to vedieť mal. Bola pritom, keď ho písal, vraj bude postačujúci.

Zatvorené, zmizla a papier vzala so sebou. Možno ho nemala dať z ruky, jeden nikdy nevie. Prepletá prstami, keď sa ozve jej meno. Vojde, rýchly sled udalostí nedáva šancu pochybnostiam. Ani sa nenazdá a je na chodbe. V ruke stíska papier, nie ten pôvodný, tento je husto popísaný odbornými termínmi. Nerozumie im, ani nechce, je to tak istejšie.

„Aha, ďalšia protekčná, už vybavila. My tu budeme sedieť až do záverečnej.“ Slová letiace presne do jej uší. Pozrie pred seba, aha, tieto dve, tipovala dobre. Hlupane, prebehne jej hlavou, keby tak vedeli. Zákrokovňa je to miesto, tam smerujú jej kroky. Menila by, ale týmto sa neoplatí vysvetľovať.