Uznávam chyby, ktoré obsahoval môj blog

Predovšetkým by som sa chcel poďakovať pánovi Kocúrovi za jeho reakciu na môj príspevok. Uznávam chyby, ktoré obsahoval. Téza bola pútavá, ale neboli k nej argumenty. Rovnako aj falošná dichotómia v rozdelení LGBTI a konzervatívneho názoru. Nenadväzujúce preskakovanie z témy na tému. A samozrejme zoznam tvrdení namiesto argumentov. Cením si vynaloženú snahu analýzy môjho blogu a som za ňu vďačný, lebo ma posunula ďalej.

Kde sme sa nepochopili. Analýza môjho blogu sa nezdá úplne nestranná. Vidím tam určité podsúvanie.

1. Napríklad analógiu občianskej vojny, pôžitkárstva a dôstojnosti, som neaplikoval v kontexte sexuality (lebo pôžitok môže mať človek aj zo zmrzliny, alebo z toho, že mu černoch/otrok čistí topánky). Keďže otrokársky zákon je proti ľudskej dôstojnosti, tak ten, kto proti nemu bojuje, bojuje za ľudskú dôstojnosť. Ten, čo ho bráni, bojuje za svoj pôžitok, lebo mu otroci uľahčujú prácu. Tento pohľad som ani nedal do analógie LGBTI vs konzervatívci. Ale ak by som to mal dať do analógie, tak dôstojnosť dieťaťa, ktoré má právo na zdravý vývoj (za to bojujú konzervatívci), je v protiklade k uspokojeniu rozmaznanosti (legalizovať LGBTI, aby títo ľudia nemali pocit, že robia niečo, čo nie je normálne), za to bojujú LGBTI ľudia.
2. Čo sa týka argumentu osoby Philipa Ariňa, zrušili ste ho veľmi povrchne. Aj keď to nie je nepriestrelný argument, minimálne je tam seriózny predpoklad, že sa ten človek venuje problematike, o ktorej sa bavíme. Množstvo materiálov, ktoré existujujú svedčia o tom, aj keď nie absolútne, že sa danej problematike venuje a minimálne zastáva názor, že cirkev nemá neudržateľný postoj, čoho opak tvrdí pán Kosečka.
3. Ďalej sociálna stránka štátu nie je len dôchodok. Mimochodom, nepíšem nič o tom, že nebudú deti, ktoré by pracovali na dôchodky iných. To ste tam podsunuli vy. Sociálna stránka znamená aj rodinné väzby, vzájomnú starostlivosť, a to nie len finančnú, rodinné komunity, ľudí, ktorí sú si oporou a pomáhajú si, alebo naopak rozvodovosť, nestabilné deti, dysfunkčné rodiny.
4. Rovnako ste svojou logikou zle vydedukovali môj strach z toho, čo by musela robiť moja cirkev. Nie. Ja nemám strach čo by cirkev musela robiť. Snažil som sa povedať, že cirkev nemôže uznať LGBTI tak ako zrušila otroctvo, lebo ide o úplne odlišné veci. Dúfam, že argument k tejto rozdielnosti nie je nevyhnutný.
5. Namietali ste, že zákon len nevychováva k dobrému, ale aj reguluje veci, ktoré nie sú dobré. Ako príklad ste uviedli reguláciu v prípade alkoholu a cigariet, ktoré podľa Vás „nie sú dobré“. Možno však tieto veci nie sú také škodlivé, ak sú v správnej miere, možno sú dokonca prospešné. Zákon je práve na to, aby tieto veci upravoval. Skôr tu ide o zachovanie miery. Nechcem sa baviť o zdraviu prospešných účinkoch (alkohol asi hej, cigarety neviem), ale minimálne sú to prostriedky oddychu, ktorý je prospešný. Samozrejme opakujem, ak je to v správnej miere. Naopak zákon zakazuje akékoľvek užívanie látok, ktoré považuje za nie dobré, ako je heroín, kokaín a iné.
6. Nevidím, v čom je zlý argument, ktorý ste len označili za chybný s tým, že vyjadrovať sa k textu, na ktorý odkazoval a bol dobre argumentačne napísaný, by bolo nadlho. „Vyhlásením dvoch mužov za manželov zároveň tvrdíme, že manželstvo je iba štátom uznaný zväzok dvoch ľudí, ktorí sa majú radi. Vytratila sa otvorenosť pre počatie dieťaťa a z toho vyplývajúca požiadavka vernosti a výlučnosti zväzku s ohľadom na dobro dieťaťa.“

Argument, ktorý dlhujem:

Jadro problému je, prečo je kresťansko konzervatívny postoj proti schváleniu požiadaviek LGBTI (najmä štátom uznané homosexuálne manželstvá, adopcie detí homosexuálnymi pármi, cirkevné sobáše, výuka k rodovej rovnosti atď.) Zlegalizovanie homosexuálnych manželstiev totiž patrí do balíka opatrení, ktoré zmenšujú obsah (vzťah k deťom, relatívna stabilita zväzku realizovaná v ťažších rozvodoch) a zväčšujú rozsah pojmu manželstva, čím túto inštitúciu oslabujú.

Ak rozšírime možnosti manželstva na homosexuálne páry, vyprázdňujeme jeho obsah, lebo rušíme podmienky manželstva, ako ho poznáme. Manželstvo, ako je nastavené dnes, je tu najmä preto, aby vytvorilo podmienky pre výchovu detí. Spoločnosť všakovako podporuje manželov, aby mali možnosti na výchovu detí, ale bráni im opustiť ich vzťah, práve preto, že pre deti je normálne prospešné, aby rodičia zostali spolu a riešili svoje problémy miesto toho, aby zo vzťahu cúvli.

Preto by bolo dosť nespravodlivé a kruté, aby sme homosexuálov, pri ktorých sa neočakáva, že budú mať deti, držali vo zväzku, ktorý sa ťažko opúšťa. Prečo by sa mal sudca snažiť zachraňovať nevydarený vzťah dvoch homosexuálov, keď ich neviaže žiadna vzájomná zodpovednosť?

Na druhej strane, bolo by spravodlivé, ak by tá istá inštitúcia (manželstvo) zahŕňala skupinu vzťahov, ktoré sa môžu rozviesť na počkanie, a skupinu vzťahov, ktoré nie? Nebolo. Preto by to viedlo k zjednodušeniu rozvodu, v rámci rovnoprávnosti. To isté platí aj o registrovaných partnerstvách. Buď budú platiť aj pre heterosexuálne páry, a to so všetkými výhodami, alebo budú len pre homosexuálne páry, čím sme znova pri nerovnosti. Ak by tu teda bol tlak na uvoľňovanie manželského zväzku alebo vytvorenie alternatívneho, voľnejšieho, nebolo by to správne voči deťom, ktoré sú chránené práve ťažkou rozlučiteľnosťou manželstva.

Rovnako netreba podceňovať výchovnú funkciu zákona. Zákony majú výchovný charakter. Určujú, čo je prospešné pre široké spoločenstvo, vymáhajú to a ľudia sa podľa toho zariadia. Nejde len o to, aby rozpady manželstiev zastavovali súdy, ale aby ľudia pracovali na svojom manželstve aj preto, aby sa vyhli súdu (aspoň toľko k ich vzťahu dokáže pomôcť právo). Niektorí teda túto pomoc zákona nepotrebujú, iných zastaví len hrozba súdu, iných súd a ešte iných ani súd. Tak ako v iných oblastiach života. Ale skutočnosť, že je tu súd, pre mnohých niečo znamená a dokáže ich motivovať niečo so vzťahom robiť.

Ďalej uzákonenie požiadviek LGBTI sa možno nebude priamo týkať mňa, ale bude ma ovplyvňovať minimálne v takej miere, v akej sa ma týkajú dopravné predpisy, ak nie som vodič, alebo bezpečnostné predpisy, ak nie som vojak. Upravuje konanie vojakov, ktoré je pre mňa prospešné. Lebo žiaden nepríde a nezastrelí ma. Požiadavky LGBTI by upravovali konanie ľudí tak, aby nebolo prospešné, ako som spomínal vyššie: oslabenie manželstva a následné nie dobré prognózy.

Čo sa týka fatalizmu, uznávam, že som to mohol vymyslieť aj učesanejšie, ale robiť prognózy je normálna vec. Zvlášť ak sa bavíme v problematike rodiny, kde ide o dlhé časové obdobie no najmä pre širokú škálu zložiek, do ktorých zasahuje rodina. Deti, výchovova, populácia, ekonomika, spoločnosť…

Odpoveď na Vaše otázky:

Keď som objasnil svoje chápanie vzťahu medzi manželstvom a právom, skúsim odpovedať na Vaše otázky. Pýtali ste sa, prečo vstupujú do manželstva páry, ktoré sú neplodné či už z vlastnej vôle alebo pre chorobu, úraz, vysoký vek… Vopred by som podotkol, že “prečo to robia,” je otázka na nich. V tejto diskusii však ide, myslím, o otázku, prečo im to zákon umožňuje.

Treba si uvedomiť, že neplodnosť je otázka štatistík. Takmer nikdy nie je 100%-tná. Je veľa prípadov, kedy spočiatku neplodné páry neskôr počali dieťa. Bolo by navyše neúmerným zaťažovaním občanov aj úradov, keby sa malo posudzovať, či je niekto dostatočne plodný pre manželstvo. Prezieravosť v tomto prípade práveže radí, že ak je čo i len malá pravdepodobnosť plodnosti, nech sa dieťa radšej narodí do manželstva. V prípade homosexuálneho páru táto úvaha nie je potrebná.

Ak by sa zobrali a nechceli mať deti, môžu to kedykoľvek zmeniť. Alebo majú neplánované dieťa a nechajú si ho. Takýchto prípadov je veľa.

Okrem toho je tu možnosť adopcie, ktorú uvítajú práve bezdetní a neplodní rodičia, ktorí takto dieťaťu môžu plne zabezpečiť morálnu klímu toho, čo tú stavebnú bunku „rodinu“ vytvára.

A je tu aj myšlienka, že keď spolu žijú muž so ženou (ktorí nie sú pokrvní príbuzní), majú byť manželia. Dávajú tým príklad ostatným, ktorí môžu mať deti, aby tieto deti priviedli do stabilného zväzku.

Na záver len pripomeniem: kto má v otázke uznania manželstiev párov rovnakého pohlavia bremeno dokazovania? Je zrejmé, že zástancovia LGBTI agendy majú dokázať, prečo majú homosexuáli uzatvárať manželstvo, a nie pýtať sa druhých, prečo nie. Taktiež ak chcú viesť diskusiu, musia brať vážne protiargumenty druhej strany, inak ide len o nejakú principiálnu pokrokovú zmenu, ktorá, ako píše pán Kosečka, sa určite stane o 10, 20, 50 rokov, ale nikto nevie, prečo a čo je jej pozitívom.

Načo teda potrebujú LGBTI ľudia miništrovanie úradov k svojim vzťahom? Praktické ohľady sú tu veľmi otázne. Načo potrebujú ten tak nepopulárny „papier“, ktorý ich označuje za manželov?

15. apríl 2018, Pochod za slušné Slovensko, dúhové vlajky zástancov LGBTI agendy. FOTO: Jakub Malota