Denník N

Konečne riešime sucho v poľnohospodárstve! Alebo nie?

Slovenskú krajinu v posledných rokoch trápi fenomén nevídaného sucha, ktorý sa do značnej miery prejavuje najmä v poľnohospodárskej krajine. To sa pochopiteľne odráža aj vo výnosoch plodín a v konečnom dôsledku teda aj na zárobkoch poľnohospodárov. Ministerstvo pôdohospodárstva preto prišlo minulý týždeň s informáciou, že ich podporí sumou 22 miliónov eur na výstavbu, rekonštrukciu a modernizáciu zavlažovacích systémov. A poľnohospodári jasajú, pretože vraj konečne riešime sucho! Skutočne je ale pravda? Aká je odvrátená stránka nalievania peňazí do závlah a kompenzačných opatrení pre poľnohospodárov? Kto je naozaj obeťou a kto príčinou sucha v krajine?

„Konečne riešime sucho! Do závlah pritečie 22 miliónov“, takto na prvý pohľad optimisticky znie nadpis článku na jednom z portálov pre poľnohospodárov1, ktorý sa objavil krátko potom, čo Ministerstvo pôdohospodárstva a rozvoja vidieka (MPRV) 25. júla vyhlásilo výzvu na údajný boj proti suchu. Každá minca má však dve strany a platí to aj pri boji proti suchu v poľnohospodárstve. Zatiaľ čo poľnohospodári zaiste jasajú nad miliónovou podporou na závlahy, len deň pred ohlásením výzvy sa na rovnakom portáli objavila iná zaujímavá informácia. Tá hovorí o tom, že na Slovensku nemajú úspech tzv. biopásy3.

„V rokoch 2015, 2016 a 2017 bolo v rámci opatrenia podaných žiadostí na 108,4 hektárov biopásov. Cieľom Programu rozvoja vidieka 2014-2020 bola podpora biopásov na 12-tisíc hektárov na ornej pôde. Z toho vyplýva, že plnenie bolo na úrovni 0,9 percenta,“ uviedol pre portál poľnoinfo.sk Michal Feik z tlačového oddelenia Ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja vidieka.

Zakladanie biopásov je technicky a finančne pomerne nenáročné opatrenie, ktoré má služiť predovšetkým na zvýšenie biodiverzity krajiny, z ktorej preukázateľne vplyvom intenzívneho poľnohospodárstva mizne život4. Čiastočne však môže pomôcť aj pri probléme so suchom, pretože jedným z negatívnych dôsledkov intenzívneho monokultúrneho obhospodarovania krajiny je aj jej veľmi slabá retenčná, čiže vodozádržná funkcia. V skratke možno povedať, že voda z intenzívne obrábaných monokultúr pri dažďoch stečie (samozrejme aj s časťou pôdy a živinami) do potokov a riek, pretože ju jednoducho nedokáže zadržať. Takýto stav na jednej strane vedie pri prívalových dažďoch k povodniam (proti ktorým štát opäť bojuje miliónovými dotáciami) a na strane druhej spôsobuje nedostatok vody v krajine. Obzvlášť vypuklým sa stáva tento problém v súvislosti s prebiehajúcimi klimatickými zmenami, ktoré okrem iného spôsobujú častejší výskyt extrémov počasia akými sú dlhé obdobia bez zrážok a mimoriadne intenzívne krátkodobé prívalové dažde.

Intenzívne obhospodarovaná krajina nedokáže efektívne zadržiavať vodu. Poľnohospodárov teda miesto obetí stavia z environmentálneho pohľadu skôr do polohy pôvodcov sucha.

 

O problematike a predovšetkým potrebe zadržiavania vody v krajine vedeli už dávno aj naši predkovia a preto využívali dômyselný systém remízok, medzí či orby po vrstevnici. V druhej polovici minulého storočia však prišla zmena spoločenských a politických pomerov, kolektivizácia, rekultivácie a priemyselné poľnohospodárstvo, v ktorom environmentálne a ekologické funkcie krajiny nezohrávali prakticky žiadnu úlohu. A či sa nám to páči alebo nie, tento stav u nás pretrváva dodnes. Pri pohľade na efektivitu čerpania financií na biopásy možno len smutne skonštatovať, že slovenských poľnohospodárov zjavne iné ako (peniaze) produkujúce funkcie krajiny stále príliš nezaujímajú. A to stále hovoríme len o pomerne jednoduchých, lacných a dobre dotovaných biopásoch a nie napríklad o komplexnom systéme obnovenia remízok, medzí či mokradí, ktoré by si naša krajina po desaťročiach pľundrovania rozhodne zaslúžila.

Iste, problematiku nezáujmu poľnohospodárov o zakladanie biopásov, respektíve citlivejšie hospodárenie vo všeobecnosti, si môžeme vysvetliť aj neefektívnym nastavením týchto inak dobre myslených opatrení5. Osobne si však myslím, že problém do značnej miery leží práve v myšlienkovom nastavení drvivej väčšiny poľnohospodárov, pre ktorých je prvoradý zisk a kvalitné  agroenvironmentálne opatrenia budú aplikovať len za predpokladu, že budú pre nich povinné (čoho sa vzhľadom na silný lobbing asi tak skoro nedočkáme) alebo v nich budú vidieť lacno získané peniaze prostredníctvom projektov z eurofonfov. V oboch prípadoch ale reálne hrozí, že po zastavaní  kohútika v podobe dotácií a fondov biopásy či iné agroenvironmentálne opatrenia na pozemkoch, ktoré obhospodarujú jednoducho zrušia. Presne tak, ako sa to stalo napríklad v Čechách v prípade dotovanej výsadby ovocných sadov6, ktoré mnohí poľnohospodári po uplynutí piatich rokoch čerpania príspevkov vytrhali aby mohli na tieto plochy čerpať iné dotácie.

A tu sa dostávame k pointe problému so suchom. Slovenskí poľnohospodári totiž zjavne nemajú záujem citlivejšie hospodáriť v krajine, zakladať remízky, medze, vysádzať biopásy, obnovovať mokrade a prispievať tým k zadržiavaniu vody v krajine. A to ani prostredníctvom vyhlásených výziev MPRV, nie to ešte nebodaj z vlastného presvedčenia a dobrej vôle. Na oplátku im za to ide ministerstvo do vrecák pôdy, naliať 22 miliónov (a možno aj viac) na rekonštrukciu a budovanie nových závlahových systémov. Môžeme však takýto prístup jednej aj druhej strany považovať za spravodlivý voči daňovým poplatníkom a voči prírode? Ja osobne si myslím, že nie!

Zdravá krajina je dokáže z následkami sucha poradiť omnoho lepšie ako nekončné monokultúrne lány bez remízok, medzí, mokradí a stromov

 

Ako by teda malo vyzerať riešenie tejto problematiky? Predovšetkým si treba uvedomiť, že problémy so suchom sú (okrem iného) najmä dôsledkom intenzívneho a necitlivého hospodárenia a za jediné dlhodobé riešenie možno považovať len komplexnú zmenu prístupu poľnohospodárov ku krajine. Tí jednoducho musia pochopiť, že si do značnej miery za sucho môžu sami a pokiaľ nebudú ochotní a schopní investovať do citlivejšieho hospodárenia, nemali by mať nárok na kompenzačné opatrenia či iné financovanie určené na hasenie dôsledkov vlastných chýb a ľahostajnosti.

Za pozitívnymi príkladmi prírode blízkeho hospodárenia netreba cestovať ďaleko. Dajú sa nájsť aj v susedných krajinách a určite ich zopár bude aj na Slovensku. Napríklad v obci Štítná na Vláří, ktorá leží doslova cez kopec, len pár kilometrov od hraníc, sa nachádza donedávna úplne obyčajná intenzívne hospodáriaca farma. V Štítnej však začali hospodáriť „ekologicky“, rozdelili polia na menšie plochy prostredníctvom remízok so stromami, ktoré zároveň zadržiavajú vodu. Obnovili tiež medze, ktoré zmierňujú prudké flyšové svahy, ľahko podliehajúce erózií, a orú po vrstevnic7. Vďaka presvedčeniu a nadšeniu majiteľov sa táto farma stala príkladom pre celú Českú republiku7 a kľudne by sa od nich mohli priučiť aj naši poľnohospodári. Takto citlivo obhospodarovaná krajina je totiž menej náchylná na sucho a okrem samotných farmárov z nej profitujú aj ostatní obyvatelia obce, ktorí sa už nemusia obávať prívalových dažďov a v neposlednom rade aj samotná príroda.

Suma sumárum, za najlepší recept proti suchu možno považovať zdravú a citlivo obhospodarovanú krajinu. Samozrejme, môže sa stať, že v dôsledku klimatických zmien či iných faktorov, by na úplné vyriešenie problematiky sucha nemuselo stačiť ani komplexné obnovenie jej vodozádržných funkcií. V tom prípade by sme mohli začať diskutovať o potrebe financovania obnovy závlahových systémov či kompenzačných opatrení. Do svedomia si však v prvom rade musia vstúpiť samotní poľnohospodári. Ak totiž budú v honbe za čo najväčším ziskom aj naďalej s požehnaním a dotáciami od ministerstva či Európskej únie pľundrovať pôdu intenzívnymi poľnohospodárskymi postupmi, potom ich rozhodne nemôžme považovať za obete, potrebujúce pomoc. Skutočnými obeťami sucha totiž zatiaľ nie sú títo poľnohospodári ale predovšetkým príroda, krajina a obyčajní ľudia, ktorí v nej žijú…

 

Dva odlišné prístupy k obhospodarovaniu krajiny: Jemnú krajinnú mozaiku s drobnými políčkami a medzami (spodný obrázok) udržiavajú často už len drobní farmári, často bez nároku a záujmu o dotácie či kompenzačné opatrenia. Veľké poľnohospodárske subjekty hospodária zväčša na monokultúra a príliš intenzívne, čím v nemalej miere prispievajú okrem iného aj k vysušovaniu krajiny. Tieto fotografie vznikli na miestach, ktoré sú od seba vzdialené len pár stoviek metrov (goo.gl/vszb3j).

 

Citované zdroje:

1 – https://www.polnoinfo.sk/clanok/5520/konecne-riesime-sucho-do-zavlah-pritecie-22-milionov

2 – http://www.mpsr.sk/?navID=1&id=13181

3 – https://www.polnoinfo.sk/clanok/5517/biopasy-na-slovensku-velky-uspech-nemaju

4 – https://dennikn.sk/blog/1080986/dotacie-agromafia-a-ekologicky-armagedon-v-polnohospodarstve-ako-to-vsetko-spolu-suvisi/

5 – http://www.ozzelen.sk/biopasy-na-slovensku/

6 – https://www.ceskatelevize.cz/porady/1095913550-nedej-se/416235100161007-jablko-svaru/

7 – https://zlin.idnes.cz/ekofarma-javornik-stitna-nad-velickou-ekologicke-zemedelstvi-p64-/zlin-zpravy.aspx?c=A180605_406649_zlin-zpravy_ras&utm_source=facebook&utm_medium=sharecd&utm_campaign=desktop

 

Teraz najčítanejšie