Denník N

Jedna z tvárí slovenskej reality – Ako sa pre nás ľudia stávajú „neviditeľnými“

Tak ako desaťtisíce, ak nie rovno státisíce Slovákov, aj mňa zaviedla núdza za prácou do Bratislavy, hoci z tohto mesta nepochádzam. Na jednej potulke centrom metropoly, som zavítal na Námestie SNP. Pred kostolom tam stál Róm predávajúci istý časopis. Jeho apatický, zahanbený pohľad namierený do zeme bol sotva tým, čo ma prinútilo zastaviť sa pri ňom. Ak by ste sa ma však spýtali, čo to bolo, neodpoviem vám, lebo ani sám to presne neviem…

Zdroj obrázku:  http://adelsonrafael.blogspot.sk/2011/03/as-relacoes-ocultas-entre-pobreza-e.html

Plný predsudkov som sa však rozhodol osloviť ho. Spýtal som sa ho to najjednoduchšie, čo mi v danej chvíli napadlo, teda prečo tam vlastne stojí? Odvetil odpoveďou, ktorú som vôbec nečakal. Povedal, že potrebuje aspoň nejaká peniaze, aby si mohol nájsť ubytovanie a následne aj prácu. Logicky zo mňa takmer až s neskrývanou drzosťou vyhŕkla otázka, prečo si nemôže najprv nájsť prácu, v ktorej si zarobí na spomínané ubytovanie? Odpovedal mi, že to vraj skúšal, ale vždy sa ho na pohovore spýtali na trvalé bydlisko a on vraj žiadne nemá. Dodal, že vyrastal v detskom domove, svojich rodičov nikdy nestretol a keď pred nedávnom dovŕšil 18 rokov, musel vraj z detského domova odísť, a to prakticky doslova na ulicu. Napriek tomu, že má riadny výučný list v oblasti, v ktorej dnes potrebujú robotníkov, doposiaľ neúspešne hľadá prácu. Na ulici prežíva zo dňa na deň a osobnú hygienu vykonáva na verejných toaletách v neďalekom nákupnom centre. Na pár sekúnd som sa odmlčal. Plný mojich osobných predsudkov voči etniku, ku ktorému očividne tento mladý muž patril, som sa začal sám seba v duchu pýtať: Čo ak mi vraví pravdu? Je naozaj niečo také možné? Človek, ktorý chce pracovať, hľadá si prácu a nemôže si ju nájsť, lebo nemá žiadne trvalé bydlisko, ktoré od neho v každom zamestnaní vyžadujú? Po chvíli sa spamätávam a pýtam sa ho, či skúšal aspoň ohľadom dočasného ubytovania osloviť nejaké charitatívne organizácie? Vraj to skúšal, ale tie provizórnym ubytovaním podporujú predovšetkým tých, ktorí sú fyzicky, či psychicky postihnutí, a to on nie je. Pomôcť mu pomohli, ale len tými časopismi, ktoré teraz predáva a čistými šatami, ktoré má na sebe. A tak som už po druhý krát počas tej istej konverzácie stál v nemom úžase. Bola to 1 z tých mála chvíľ, keď som skutočne nevedel, čo povedať. Znova som sa v duchu sám seba spýtal: čo ak tento človek hovorí pravdu? Čo ak chce naozaj pracovať a nemôže jedine kvôli stupídnej byrokratickej kľučke? A v akom štáte to preboha žijeme, ak skutočne človek, ktorý chce pracovať, pracovať nemôže jedine kvôli tomu, že momentálne nemá kde bývať? Prečo nikto nezriadi inštitúciu, ktorá by sa o osud ľudí, ktorí vyjdú z detského domova, aspoň dočasne postarala a pomohla im tak plnohodnotne sa začleniť do spoločnosti? Doteraz mi tieto otázky rezonujú v hlave. Dívam sa mu do očí a so súcitným pohľadom odchádzam v ústrety vlastnému utrpeniu. Akurát, že to moje sa dá len ťažko porovnať s tým jeho. Aj takáto môže byť tvár slovenskej reality…

 

„Chudoba je rovnako tak verejným zlom ako súkromným nešťastím. Trpieť je zločinom (spáchaným) na národe.“

( G. B. Shaw )

Teraz najčítanejšie