Nepal – Rolwaling trek

NEPAL – ROLWALING VALLEY TREK I.

Dorota Nvotová v jednom zo svojich stĺpčekov v Týždni zaoberajúcich sa hlavne slovenským načoizmom, neochotou umývať jogurtové kelímky a triediť odpad (však načo – aj tak to ide na jedno smetisko) okrem iného, samozrejme, ironicky, napísala : Načo chodiť do Himalájí, však máme svoje Tatry. Sedí vec, Tatry sú krásne. Nie práve najfotogenickejší kopec na prvom obrázku a nie práve najfotogenickejší Mount Everest, Kriváň, ale napríklad aj masív Belianskych Tatier z hľadiska „fotogenity“ zľahka a jednoznačne prekonajú. Tak „načo Himaláje“.

Iste, pochváliť sa susedom, prekonať samého seba, popasovať sa s výškami – najlepšie priamo na Mount Evereste, ktorý podľa horolezca Hámora s dobrými šerpami zdolá aj priemerne zdatný Európan (ak má zbytočných 50.000 Eur). Neohŕňam nad týmito dôvodmi nos. Ja tiež rád rozprávam kamarátom, čo som zažil a „prekonávam samého seba“ . Hoci teda termín „prekonať samého seba“ je riadny nezmysel – však načo víťaziť nad samým sebou. Ja sa v Himalájach skôr zmierujem so samým sebou. Aj to je jeden z dôvodov, prečo tam relatívne pravidelne chodím. Hoci začal som nie ako turista, ale ako jeden z podporovateľov jedného z mnohých „detských domovov“ v Nepále – o tom však neskôr snáď v niektorom z ďalších blogov.
Takže ešte raz – prečo Himaláje, Nepál, treking…? Čas na zmierenie so samým sebou? Áno, aj to (zatiaľ ma nič patetickejšieho nenapadá) – ak sa totiž rozhodnete robiť väčší trek, potrebujete na to tri týždne a času na zmierovanie, debaty i mĺkve chvíle kochania sa bude habadej. A bude sa čím kochať. A za výrazne lacnejší peniaz, než dávajú tí, čo si potrebujú „odškrtnúť kolónku Mount Everest“. Hlavný dôvod – mám to tam rád.

Mimochodom, okolo Annapurny som nebol, hoci jednu z Anapurien som videl z treku „Okolo Manaslu“. Ten doporučujem ako úvodný nepálsky trek – nie je tak preplnený ako klasický okruh okolo Annapurien a fakt s dostatočne dlhou aklimatizáciou ho zvládne aj priemerne zdatný turista. Bez mačiek (pre prípad nie úplne vylúčenej snehovej nádielky postačia české „nesmeky“) a cepínov a v úspornom režime aj bez sprievodcu. Hoci ja osobne to neodporúčam.

Nuž ale poďme do ROLWALINGU. Nebudeme nejak extrémne „horoloziť“, ale tu mačky i cepín potrebujeme. A ja som mal so sebou aj denník. V ňom bolo nasledovné :

Podľa internetových vyhľadávačov Rolwaling znamená niečo ako „brázda“ alebo „údolie vyryté pluhom“, dokonca sa niekedy prekladá aj ako „rakva“, hoci fakt som nikde nenašiel, aký je zdroj týchto prekladov. Dokonca som sa nevedel dopátrať ani toho, v akom jazyku je toto nešerpsky, skôr anglicky znejúce slovo. V konečnom dôsledku je to však jedno. V každom prípade je to málo osídlené údolie, ktoré leží severovýchodne od Káthmandú, začína niekde pod dedinou Simi Gaon a hlavnou časťou úvodného údolného treku vás ním sprevádza riečka označovaná ako Rolwaling Khola. Končí priesmykom Tasi Lapcha, a keď ho prejdete, ste v oblasti Solo Khumbu, čo je vlastne už pod Everestom. Toto údolie vybral vedúci našej expedície Maroš ako ideálnu kombináciu klasickej „trekerskej“ nepálskej cesty určenej pre ľudí, ktorých horolezecké zručnosti končia schopnosťou naviazať sa na lano a zvládnutím strmého stúpania na mačkách, a cesty, ktorá poteší aj skúsenejších horolezcov. Takto rôznorodá je totiž naša skupina.

Takže čo plánujeme? Z Káthmandú sa chceme asi 150 km dlhou cestou dostať autobusom do dediny Jagat v nadmorskej výške len niečo cez 1000 metrov nad morom a odtiaľ 17 dní trvajúci trek s cieľom v známej Lukle, kde, ak boh dá, by sme mali nasadnúť na minilietadlo a z kopca sa spustiť na spiatočnú cestu do Káthmandú. Máme predplatený aj výstup na jeden z tzv. trekingových himalájskych štítov zvaný „Pacharmo“ (Pachermo, Parchemuge…) Peak, ktorý by mal merať presne 6 273 m.n.m, a aby sme to úspešne zvládli až do Lukly, musíme prejsť už spomenutý priesmyk Tasi Lapcha, čo je tiež poriadne vysoko.

Zo štítov je ešte plánovaný „aklimatizačný“ Yalung Ri s udávanou výškou 5 630 m.n.m, cestou by sme mali obísť ľadovcové jazero Tso Rolpa a prejsť niekoľko väčšinou štrkových ľadovcov, na začiatku a konci treku niekoľko šerpských usadlostí. Desať dní vo výškach nad 4 000 metrov… Úspešnosť prechodu priesmyku býva odhadovaná tak na 50% , podľa nášho šéfa šerpov „sirdara“ Ang Pembu Pacharmo Peak dosiahne asi 10% členov výprav. Nás je spolu osem, sprevádza nás jedenásť nosičov, kuchár so štyrmi pomocníkmi a Ang Pemba šéfuje aj trom šerpom…

Celá oblasť sa je podľa najvyššej hory v oblasti nazývaná „Gaurishankar Conservatiom Area“, ako to hlása aj táto tabuľa pri vstupe do oblasti

Prológ

V autobuse vedľa mňa sediaci šerpa Durdji síce po anglicky hovorí s veľmi zvláštnym prízvukom, ale z mobilu mi púšťa fajn videá. Svojho syna, ktorého meno vyslovoval ako „Pinďúr“, dalajlámu, karmapu, tančiace Tibeťanky. Teší sa, že ma to zaujíma. Zdá sa, že budem v dobrej spoločnosti…

„Buď doktor umýva okná alebo ma operoval údržbár“. Tieto slová vyslovil jeden pacient udivený pohľadom z okna svojej nemocničnej izby vidiac na lanách visiacu dvojicu účastníkov našej expedície v časoch, kedy si ešte mnohí vysokoškolsky vzdelaní ľudia museli vypomáhať rôznymi brigádami. To je jeden z úvodných príbehov, ktoré sme si po večeroch v hojnom množstve rozprávali. Vzhľadom k nášmu veku boli viaceré aj niekoľko desaťročí staré, ale, chvalabohu, náš už nie najmladší vek nám neuberal na dobrej nálade, s ktorou sme na trek nastúpili. Opäť „chválapánubohu a chvála všetkým hinduistickým božstvám i vďaka všetkým budhistickým mantrám“ nám dobrá nálada vydržala celý trek a napriek niekoľkým peripetiám a predčasnému návratu dvoch členov výpravy už teraz môžem avizovať, že všetko nakoniec dopadlo dobre a takmer do detailov podľa plánu. Boli sme v dobrej spoločnosti, čo platí aj o našich šerpoch, kuchároch i nosičoch.

Náš Rolwaling trek začínal vo výške necelých 1 100 m.n.m. v osade menom Jagat. Do Jagatu sa dnes dá dostať už autobusom idúcim na nepálske pomery po relatívne bezpečnej ceste. Majka si iba raz presadla od okna aby nevidela priepasť pod nami. Bolo to tesne pred vodopádom, ktorý dopadal presne naprostred cesty. Mimochodom, časť našej výpravy sa viac než pobytu vo výškach nad 5 000 m.n.m. najviac bála práve tohto desaťhodinového trmácania sa busom, ktorý inak, tiež na nepálske pomery, bol viac ako luxusný a na kolenách vám nesedela ani prepravovaná sliepka, ani mladá tamangská deva, ani stará šerpská babička. Áno, v Nepále každá vyše stokilometrová cesta trvá so zastávkami okolo desať hodín a na miestnych linkách cestujúci sedia nielen na streche autobusu, ale aj na kolenách neznámych spolucestujúcich. Ale zvládli sme to, začíname…

Jagat, prvý deň

6,00. Je ráno a neúnavne kikiríkajúcemu kohútovi sa podarilo zobudiť ma už pred šiestou. Tak som vstal, sedím na skale pri rieke Tama Koshi Nadi a začínam tento denník. Prvá noc bola nadplán „tea houseová“ a večer sme preberali hlavne osud prvej československej republiky. Ohľadne počasia sa javil byť najväčší pesimista Milan, ale vedúci výpravy Maroš spolu s Jurajom a Lacom ho ukľudňovali, že bude „plech“, čo je náš interný názov pre jasnú oblohu. Nejaké obláčiky na oblohe sú, ale ráno sa zdá, že pravdu mal vedúci výpravy Maroš – doktor v mladosti umývajúci na lanách okná, horolezec, skialpinista, jachtár, kajakár, surfer a príležitostný jazdec na koni. Môjho spolubývajúceho Paliho som na rozdiel od včerajšej noci v Káthmandú nestrašil námesačnými halucináciami, vyspali sme sa fajn, takže poďme do výšin. Cieľ – osada Simi Gaon, 2 000 m.n.m.

18,00. Prvé raňajky a po šiestich kilometroch mierneho stúpania popri rieke prvý obed. Poľná kuchyňa s obsluhou fungujú zatiaľ bezchybne, počasie na tričká a na kraťasy. Poobede 700 výškových metrov výšľapu do „Fazuľovne“. Tak sa totiž zhruba dá názov osady Simi Gaon preložiť. Fazuľovňa je malá dedina vo svahu s políčkami ryže a limetu s malým kláštorom v hornej časti obce. Inak ak chce babka z dolného konca navštíviť babku z horného konca, dosť sa namaká. „Ibaže ak by sa nenamakala“, ako by povedal Maroš. Spanie máme tentoraz už v stanoch, hoci tie spolu s našimi taškami trocha meškajú. Ale aj to sme zvládli.
Jožko minul všetku teplú vodu v kempovej sprche (tú sme v stanovej časti treku mali prvý a posledný raz) a tak sa ostatní sprchovali vo vode studenej, ale zatiaľ je to zvládnuteľné. Ani v noci tu neklesá teplota pod 5 stupňov.

Simi Gaon, druhý deň

7,00. Dnes boli kikiríkajúce kohúty ďalej od tábora, takže sa mi podarilo spať dlhšie a zobudil som sa niečo pred siedmou. Za chvíľu šerpovia donesú „welcome tea“, ale hádam stihnem ešte niečo napísať. Včera Ang Pemba kvôli zavalenej ceste zrušil plánovaný výšľap na Daldung La, takže aj dnes nás čaká len pár kilometrov a pár stovák výškových metrov – smer Beding, čo je akési hlavné mesto Rolwalingu, kde by sme mali byť o tri dni. Oblakov na oblohe je tiež len pár a všetci pevne veríme, že sa ani dnes nerozmnožia.

Kyalche Lodge, tretí deň

6,00. A veruže sa rozmnožili. Až tak, že včera sme vyťahovali pršiplášte a riadne lialo zo tri hodiny. Ešte že Maroš a Jožko mali „wasserfest“ ponožky v sandáloch, ktoré „fest“ udržovali vodu všade okolo chodidla. Obed bol tiež v daždi na málo romantickom mieste medzi lopúchmi a kuchár Arjun ako bolestné nasmažil fantastické minilángoše. Lejak však dopadol dobre a dorazili sme na miesto zvané “Kyalche Lodge“, kde pri piecke Durdji poslúžil ako držiak Majkiných sušiacich sa nohavíc. Večerná debata bola klasicky horolezecká a stretli sme okrem Ang Pembu ďalšiu osobu, ktorá bola viackrát na Evereste – sprievodkyňu švajčiarskej rodinky s dvomi malými deťmi, ktorá sa vracala od jazera Tso Rolpa a oznámila nám, že v base campe na Yalung Ri je zhruba 20 cm snehu.
Dnešné ráno je zatiaľ najkrajšie a naozaj plechové. Na ľavej strane doliny je vidieť hrebeň Rolwaling Himalu vrátane hory Gaurishankar, podľa ktorej sa sa volá táto chránená oblasť a ktorá je spolu s Everestom, Lhotse, Makalu, Kanjenjongou a K dvojkou jedným z piatich himalájskych vrcholov predstavujúcich mocné ženské božstvá. Zmoknuté veci vyschli, slnko zatiaľ zohrieva len vrcholky hôr, ale my dúfame, že zohreje i nás v doline.

14,30. „Zobčoch“. Tak nejak sa vyslovuje názov zvieraťa, ktoré často vídame a je krížencom jaka a kravy. Konečne som si to zapamätal a posunul túto znalosť aj Milanovi, ktorý mal so zapamätaním si tohto slova podobný problém ako ja. Chcel po mne ešte vedieť, ako sa to píše, ale to už je fakt nad moje sily. Takže zobčoch zostane aj v písomnej podobe zobčochom. Miestni šerpovia, podobne ako u jakov, z tohto zvieraťa využívajú úplne všetko, vrátane jeho sily, kopýt a výkalov, ktorými si po ich vysušení kúria. Sušené placky hovienok nazývajú celkom vznešene – gauran, a sú nimi oblepené takmer všetky príbytky.

Maroš, Jožko a Laco sa pobrali hrať karty a Juraj im do toho kibicuje. S tým počasím to až tak nevyšlo, postupne sa zatiahlo, ale teplota ešte nemrazí náladu. Miesto, kde sme a budeme spať je malý tea house, volá sa Tanding a je to už vo výške 3 300 m.n.m. Ohník veselo plápolá, dym preniká cez škáry v stenách (komín tu ešte neobjavili) a v škárach neomietnutých a maltou nespájaných skalných stien ordinuje riadny prievan. Okolo mňa sediaci porteri (šerpovia tento anglický názov vyslovujú ako „pauder“, hoci teda z prášku títo piadimužíci určite nie sú) a časť nášho nákladu nesúce zobčochy sa už najedli a na dym v tea house i na tibetsko-nepálsko-tamangsko-šerpskú hatlaninu som si už zvykol. Akurát nechápem, ako naši „pouderi“ ešte aj tu môžu byť bosí.

Tanding, štvrtý deň

15,00. Tieto riadky už píšem v Bedingu, kde je plánovaný „rest day“, ale snažím sa zachovať postupnosť nazývania jednotlivých kapitol podľa miest, kde sa to ktoré ráno budíme. Takže zobudili sme sa v Tandingu, kde sa tentokrát o budíček postarala krava, ktorú deň predtým teta, zdieľajúca s kravičkou domček, podojila. Po strasení rannej námrazy zo stanu sme teda na raňajky mali aj čerstvé mliečko s vynikajúcou omeletou z vajec, ktoré sú tu pomerne vzácnou a vysoko hodnotenou potravinou.

Cesta z Tandingu do Bedingu bola fakt úchvatná a dominoval jej pohľad na zasnežený štít s krásnym menom Che Ki Go. Meria takmer na vlas toľko, ako náš cieľ Pacharmo Peak a nechce sa mi veriť že do takej výšky dokážeme v zdraví vyjsť. Vrchol vyčnieva až hrozivo vysoko a nedosiahnuteľne, hoci horolezecká časť našej výpravy úplne v pohode špiritizuje nad tým, kadiaľ by sa naň dalo dostať. Ang Pemba im nakoniec opis výstupu schválil ako cestu, ktorou sa na tento štít najčastejšie lezie.

Teraz sedím pri ohni medzi dvomi miestnymi krásavicami a náš šerpa Pasang žmúľa v prstoch uvarené zemiaky. Ošúpe, namočí do soli zmiešanej s čili a spapá. Medzitým moja spolusediaca so zvláštnym menom „Dauádigi“ dúcha trubkou do ohňa a zemiakmi ponúka aj mňa. Takže ďalej píšem s popolom zašpinenými, štipľavými, ale oblízanými prstami. Je neuveriteľné, aký jednoduchý je život tunajších ľudí – navariť, postarať sa o zvieratá a sem tam niečo predať trekerom, ktorých v Rolwalingu, chvalabohu, nie je prebytok. Chladničkou i záchodom sú diery v zemi, riady vyložené na policiach okolo otvoreného ohniska, jednoduchý stôl a prične na spanie s tenkými karimatkami. Rozptýlením je len posedenie s priateľmi, nosičmi, trekermi…

Inak dnes som sa stihol okúpať v rieke a navštíviť miestny „dolný“ kláštor (ešte jeden sa črtá byť hore nad dedinou na skale). Bol však zamknutý a fotiť sa nesmelo ani na nádvorí. Ale ten zemiak s čili bol fakt výborný, vskutku mi chutil lepšie ako naše viacchodové večere. Asi aj preto, že nám s Palim naliali aj miestne doma varené pivo zvané „chang“. Okrem toho „antikumínová väčšinová úderka“ našej skupiny zrušila nepálske dochucovanie jedál, takže sme mali v podstate európsku stravu, čo teda mňa a ani Laca nepotešilo.

18,00. Chcel som objaviť už spomínaný horný kláštor, ale nepodarilo sa. Pod oblakmi nad dedinou som však našiel krásne miesto s modlitebnými tibetskými vlajkami s výhľadom na dolinu a južné štíty. Myslel som si, že je medzi nimi aj Yalung Ri – jeden z našich cieľov, ale Pemba ma vyviedol z omylu. Neva, bolo to pekné. Teraz čakáme vo vykúrenej dining room na večeru, chlapi hrajú karty, vo vedľajšej miestnosti sa modlí miestny Šerpa a Laco hlavou skoro rozrazil zárubňu, ktorej výška, ako obvykle v tomto kraji, je na úrovni brád nás trochu vyrastenejších. Zajtra nás čakajú potulky po Bedingu. Z jedného jeho konca na druhý je to asi päť minút. To sa zrejme natúlame…

… pokračovanie nabudúce…