Denník N

Nepál – Rolwaling trek II.

Pokračovanie Rolwalingu… skoro tradičný výstup na jeden z tzv. trekingových peakov… ale nechám vás zatiaľ pod ním…

Beding I., piaty deň

15,00. Ráno sme mali budíček a welcome tea o ôsmej a zo stanov sme vyšli až keď na ne zasvietilo slnko. Zohrievalo nás aj pri raňajkách a hoci hrozili barančekovité obláčiky, svietilo až do chvíle, ako som si ľahol do stanu k tomuto denníku.

Dnešný deň hrozila nuda, keďže správne centrum Rolwalingu je naozaj len asi dvadsiatka spola opustených domčekov, ale nakoniec nuda nebola. Po raňajkách sme si pozreli už spomínaný dolný kláštor, tentokrát aj zvnútra. Šerpovia vybavili kľúč, hoci miestny láma je až v Thame a vo vnútri som si trochu obnovil v hlave príbeh budhizmu – akéhosi reformovaného hinduizmu s dôrazom na individuálnu cestu k nirváne a s odmietnutím hinduistického kastovného systému. Pekne to opísal Herbert George Wells v knižke s názvom „Stručné dejiny sveta“.  „Vznešená cesta“ Sidhártu Gautamu – prebudeného Budhu, spočíva v duchovnom raste, správnych cieľoch, správnej reči, vhodných mravoch a počestnom živobytí.  Príbeh kláštora, ktorý má asi 300 rokov a dominuje mu socha  Budhu Sakyiamuniho sa snažil vysvetliť aj miestny „sprievodca“, ale jeho alkoholom páchnúcej angličtine nebolo veľmi rozumieť. Po prehliadke sme sa doslova vyštverali k niečomu, čo som doteraz nazýval ako horný kláštor. Bol vo výške zhruba 3 800 m.n.m. a vykľula sa z neho polorozpadnutá a zamknutá búda, na ktorej boli k svetu akurát maľované okenice. Stála však na fascinujúcom mieste a bol odtiaľ nádherný výhľad na dolinu. Tentokrát už naozaj bolo vidieť aj Yalung Ri – 5 630 m vysokú polozasneženú ihlanovitú horu, ktorá trochu z tejto strany pripomínala náš Kriváň.

„Horný kláštor“

Slnko nás sprevádzalo aj cestou dolu, ale teraz je už schované za horizontom a do údolia sa tlačiacimi oblakmi. Zo stanu počujem, ako Juraj osadenstvu tábora oznamuje svoj ušľachtilý cieľ súvisiaci s hygienou…

Beding II. šiesty deň

7,15. Dnes je budíček opäť až o ôsmej, ale naši chrochtajúci pouderi nás už úspešne zobudili. Po raňajkách nás zase čaká len taký light pochod dolinou do Naa, poslednej osady v údolí vo výške niečo nad 4 100 m.n.m., teda prevýšenie necelých 500 metrov. Ten pravý trekingový týždeň začne až potom, ale na prvý štít, toľko spomínaný Yalung Ri sme sa viacerí už pripravili. Od Dauádigi sme si kúpili čiapku s vyštrikovaným názvom tohto štítu a s údajom 5 630 m. Len Maroš mal v nápise šestku obrátenú, takže on sa aspoň na čiapke dostal vyššie – do výšky 5 930 m. Čiapku s Pacharmo Peakom sme sa kúpiť neodvážili – nechceli sme to zarieknuť a predčasne frajeriť. Tam totiž ide o náročnejší výstup, ktorý veľmi ľahko môže znemožniť počasie.

Šerpská teta so zobčochom – veľavýznamne si trie palec o ukazovák
Náš sirdar Ang (mladý) Pemba ukazuje cestu

16,15. Pochod bol fakt light, až tak light, že sa mi cestou podarilo stratiť termosku z príručnej sieťky batohu. Čo všetko urobí zle uložený ruksak počas čajovej zastávky… Ale neva, tu v Naa mi Durdji zohnal novú pollitrovú termosku takého predpotopnejšieho typu, v ktorej by mal čaj vydržať aspoň vlažný dve hodiny. Hádam bude stačiť. Durdji sa ešte predviedol Pepsi colovou plechovkou, ktorú spočiatku neviem z akého dôvodu asi dve minúty len ukazoval. Potom na plechovke stisol nejaký ukrytý gombík a plechovka začala hrať tú ich ujúkavú muziku. Chvalabohu, experiment a kúzelnícky výkon netrvali dlho, Durdji zožal úspech a rádio vypol.

Inak cesta sem bola opäť úchvatná a z diaľky sa rysovala aj oblasť priesmyku Tasi Lapcha – takisto jeden z našich cieľov, bez zdolania ktorého by sme sa nedostali do Lukly a cestu autobusom by sme si museli zopakovať ešte raz. Nad nami sa čneli dva vrcholy hory Gaurishankar.

Ako som už napísal, Gaurishankar predstavuje jednu zo ženských bohýň, voľakedy sa predpokladalo, že je to najvyššia hora Himalájí a my jej familiárne hovoríme Gauner Šankar. Na miestne pomery je to relatívne jednoduchý názov a ešte jednoduchší názov má dedina, do ktorej sme dorazili. Volá sa Naa (píš ako počuješ) a budov je tu ešte menej ako v Bedingu. Za to kláštor resp. malá modlitebňa nechýba ani tu.

Kláštor v Naa

Máme slnko, hygiena opäť v rieke a aj dnes budeme večerať v lodgi vykurovanej gauranom. Zatiaľ normálne luxus. Aby som nezabudol, nad nami v meditovni pod skalou medituje jeden z miestnych lámov. Dúfam, že nám vyprosuje pekné počasie.

Naa, siedmy deň

7,30. Zatiaľ to lámovi s tým počasím ide, ráno opäť slnko, noc odhadujem na takých   -5 stupňov. Všetko je pobalené, vydávame sa smerom na Yalung Ri Base Camp.

cestou na Yalung Ri Base Camp

17,30. Sme tu. Cesta hore dosť strmá a zvyšovanie nadmorskej výšky u Paliho a Laca spôsobovalo zlepšovanie nálady, hoci inak Laco s Jurajom nejak chorľavejú a pokašliavajú.

Yalung Ri Base Camp je na krásnom mieste nad malými polozamrznutými jazierkami a zapadajúce slnko spôsobilo nielen pocitový pokles teploty hádam aj o 20 stupňov, ale aj pohľad na nádherné scenérie nasvietených hôr nad ktorými visel mesiac v polovičnej fáze prechodu z novu do splnu. Trošku som si vyšliapol nad kemp a počkal som, kým sa zotmie. Ešte predtým Maroš nafotil môj tepelno-izolačný vynález (keďže ako jediný z výpravy nemám expedičný spacák) – okrútenú štvrťku karimatky okolo bedier. Uvidíme, či pomôže… Zajtra nás čaká výstup na Yalung Ri a vstávame o piatej.

Yalung Ri Base Camp I, ôsmy deň

Yalung Ri Base Camp s Durdjim v popredí

15,00. Kvôli mrznúcim prstom relatívne stručne. Nie že by nebolo o čom, ale kým je slnko, musím sa sústrediť na hygienu. Avšak na viac, než sú vlhčené utierky sa dnes nezmôžem. Inak za nami je fakt krásny výšľap na už toľko krát spomínaný štít s údajom o nadmorskej výške 5 630 m.n.m, ktorý korešpondoval nielen s údajom na nakúpených čiapkach, ale aj s údajom na mojich hodinkách.

Vstali sme naozaj o piatej, karimatka svoju zahrievaciu misiu splnila a výstup sme začali niečo pred šiestou – raňajky ani pri takto včasnom vstávaní sa nevynechávajú. Okolo pol ôsmej začalo svietiť slnko aj na nás, páperka šla dole a nejak o pol desiatej si nasúvame sedáky a obúvame mačky. Do ruky cepín a prvým takmer horolezeckým výkonom bol asi 25 metrov dlhý asi 70-stupňový výstup na ľadovec pod štítom. Naviazaní pokračujeme ďalej a posledný úsek je na žumároch – asi 300 výškových metrov v zhruba 50 stupňovom svahu. Fixné laná robil Pemba, takže on ten úsek absolvoval hádam aj tri krát. My iba jeden krát a v pomalšom tempe ako on, ale stálo to za to – nádherné výhľady na okolité hory vrátane druhého plánovaného vrcholu, Pacharmo Peaku. Z vrcholových snímkov mal najväčšiu radosť mladý šerpa Pasang, pre ktorého to bol prvý takýto výstup.

Ozaj, išli sme už iba šiesti. Majka to v pohode dala, ale Juraj s Lacom ďalej chorľavejú a ostali v Base Campe. Sledovali nás ďalekohľadom a vyhrievali sa na slnku.

Cesta hore
Vrcholový snímok

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Yalung Ri Base Camp II, deviaty deň

8,00. Doniesli už washing water, ale ja čakám, kým vyjde slnko a opäť mrznúcimi prstami píšem tieto riadky. Slnko robí fakt zázraky. Inak zabudol som – osobne za zázrak považujem i výkony našich nosičov s nákladom okolo 50 kg na zariadení ktoré spočíva v uviazaní nákladu na pás nosený cez hlavu na vrchole čela, veľmi často len v sandáloch. Predvčerom pri výstupe do Base Campu sme videli zostupovať najprv jedného vo vietnamkách v ponožkách a potom, aby sa nepovedalo, jeden sa vykašľal aj na šľapky a šiel to len v ponožkách… Takže, hor sa na raňajky a potom zostúpime aj my.

16,15. Zostúpili sme, najedli sme sa. Budeme spať na mieste, ktoré sa volá Sangma, ale okrem nás a jačích hovienok tu nič nie je. Paľo práve fotí kuchynské osadenstvo v kuchynskom stane a fotky mu fakt vyšli. Inak je tu asi o desať stupňov teplejšie než v Yalung Ri Base Campe a takmer bez vetrovky sa dá vydržať aj vonku. Zajtra už smerujeme k ľadovcovému jazeru Tso Rolpa, hoci už bez Laca a jeho verného kamaráta Jurka. Tí otáčajú a smerujú naspäť do Jagatu a potom autobusom do Káthmandú. Zrejme už len miestnou linkou, takže sliepky, devy a babky na kolenách ich neminú.

Sangma, desiaty deň

14,45. Ráno nás zase budilo slnko, takže raňajkový bufet aj vo výške 4 400 m.n.m., v ktorej sme sa nachádzali, bol vonku. Čakala nás cesta nie viac ako trojhodinová do kempu nad tea shopom s exoticky znejúcim názvom Chu Kyi Ma. Všetci sme tušili, že bude krásna, prvý krát uvidíme jazero Tso Rolpa, ale výsledok predčil očakávania. Človek nevedel, či sa má pozerať doľava či doprava, z každej strany na nás hľadeli šesťtisícové velikány a medzi nimi aj Chukima, podľa ktorej je nazvaný už spomínaný tea house. V ňom sme s Majkou vykúpili všetky tričká s mapkou nášho treku na chrbte. Mimochodom, aj tu tea house prevádzkujúca osoba vyzerala ako Dauádigi z Bedingu – zrejme to tu ovláda sesterský klan.

Tso Rolpa v smere našej cesty

Kemp nad Chu Kyi Ma tea housom, jedenásty deň

16,45. Spíme v zatiaľ asi najkrajšom kempe vo výške 4 665 m.n.m a momentálne sa s Palinom vyvaľujeme v stane skoro v tričkách. Slnko však za chvíľu zájde a to znamená už viete čo. Za asi 50 metrov vysokým valom je ešte stále osvietené jazero.

Jazero bolo krásne, ale pri večeri sme mysľou už boli na zajtrajšom tripe – čakajú nás tri najnáročnejšie dni. Prvý – cesta cez Rolwaling Glacier, zaberačka hore dole po skalách a po ľade. Vstávali sme o pol šiestej, vyrazili zhruba o hodinu a my s Marošom sme do cieľa, Tasi Lapcha Base Campu dorazili niečo pred pol štvrtou. Do hodiny došli aj ďalší – všetci riadne uťahaní. Cesta bola únavná, ale dobrodružná. Všade dookola padali skaly, tiekla voda, jedna ľadovcová priepasť za druhou. Zvládli sme aj prechod cez ľadovú hranu medzi dvoma priepasťami a uvítací welcome lemon juice, ktorý nám opäť niesli v ústrety, padol fakt vhod.

Tasi Lapcha Base Camp, dvanásty deň

Teraz teda vegetíme v Base Campe vo výške necelých 5 000 m.n.m …. no, vegetíme … skôr sa skrývame pred zimou. Zo dňa na deň vzrastá môj obdiv k nosičom. Pacharmo Peak je v podstate nad nami v smere na východ a už sa rysuje aj zajtrajšia cesta do sedla. Podľa všetkého opäť sedák, mačky, cepín. Ako hovorí Pali, zajtra ideme „na zbrane“. Uvidíme… Ale už znie „soup ready“, takže dobrú chuť.

Môj spolubývajúci Pali v kempe. Mimochodom, hrebeň celých Vysokých Tatier onehdá dal za necelých sedem dní

15,45. Dorazili sme do nášho najvyššie položeného kempu na trase pod Pacharmom, ktorý je necelých 100 výškových metrov pod úrovňou priesmyku, ktorého celý názov je „Tasi ( niekedy „Tesi“) Lapcha La“ a je vo výške 5 755 m.n.m. a akurát zachádza slnko. Cesta sem nebola ľahká, trochu sme aj liezli po skalách ale „na zbrane“ sme ísť nemuseli, aj ľadovo-snehový záver bol v pohode.

… tadeto… Tasi Lapcha La

Opäť nádherné výhľady, ľadovce a po prekonaní sedla prvý krát vidíme Himaláje v oblasti nazývanej podľa slávneho ľadovca pod Everestom „Solo Khumbu“. Mne v sedle ukazovali hodinky 5 735 m.n.m., tu v tábore pod skalou mi ukazujú 5 640 m.n.m. Zo skaly nad nami sa trochu ulamuje a skaly padajú aj neďaleko šerpských stanov, ale my pevne veríme, že prežijeme. … hoci teda Maroš zauvažoval, že otázka prežitia je otázka karmy a Juraj, keby tu bol, by bezpochyby vyvíjal úsilie smerujúce k presunu tábora ďalej od brál, čnejúcich nad táborom do výšky hádam aj 200 metrov. Pacharmo??? Uvidíme zajtra.

Časové súvislosti aj označenia miest sú už asi mätúce, ale sme tu:

Pacharmo Peak Base Camp pod skalou, trinásty deň

19,00 (po zostupe)… priznávam… písať nevládzem, zahrabávam sa do spacáka…

… pokračovanie nabudúce…

Stopy Yetiho – fakt. Asi dvadsať krát priblížené na protiľahlý svah, kde človek nemá dôvod ísť…
Naši pouderi

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie

Jan Hrubala

K ľuďom, ktorých poznáme len z televízie alebo webových stránok, si rýchlo vytvárame vzťah. Na diaľku sa ľahko miluje i nenávidí. Vzťahujeme sa k predstavám, ktoré sme si o nich vytvorili, nie k reálnym ľuďom. Aj preto je dôležité cestovať, poznávať ľudí, o ktorých si myslíme, že sú nám nepodobní poznávať ich zblízka, tak zblízka ako to len ide. Vtedy sme schopní precítiť, čo všetko máme spoločné. Rozumieme čím žijú, v čom potrebujú pomôcť, čo sa od nich môžeme naučiť, vtedy sa stávajú súčasťou našich životov a my súčasťou ich životov... Toto napísal Dušan Ondrušek z mimovládnej organizácie Partners for Democratic Change, ktorá mi vydala môj zatiaľ jediný "cestovateľský výstup" - minidenník na rozdávanie s názvom "Happy Home" z jedného nepálskeho sirotinca, ktorý som podpísal ako Ever Land. Nemám k tomu čo dodať. Snáď len to, že v opisoch zážitkov z cestovania som sa rozhodol po rokoch pokračovať - možno to zaujme a inšpiruje. Nielen k tomu, kam ísť, ale aj "ako ísť". Moja práca s cestovaním nemá nič spoločné. Ako sudca riešim na špecializovanom súde prípady najzávažnejšej kriminality, ale tento blog o práci nebude . Hoci teda, cestovateľské zážitky vskutku pomáhajú každému, kto pracuje s ľuďmi.