Kimberley, 1. časť

Broome a Derby

Broome

Prišli sme sem kvôli dinosaurím stopám, ktoré majú byť viditeľné pri nízkom odlive na Ganteheaume Point. Pred 135 miliónmi rokov tu bol dinosaurí turistický chodník, ale my sme nevideli ani jednu stopu. Broome má totiž jeden z najväčších rozpätí prílivu a odlivu na svete, stopy sú teda odhalené iba raz za mesiac, aj to len na veľmi krátko.

Mesto však nie je slávne len kvôli dinosaurím stopám. Je slávne hlavne vďaka perlorodkám a perlovému priemyslu. Z perlete sa vyrábali hrebene, šperky, gombíky, príbory a umelecké výrobky a vyvážali sa do New Yorku a Londýna. História priemyslu sa však nezačala najlepšie.

Najskôr nútili Aborigénov potápať sa bez prístroja. Volali to naked. Aborigéni nemali ani len nárok na honorár. Príliv pracovnej sily bol zabezpečený únosmi. Na nútených prácach strávili šesť dní v týždni, od svitu do mrku. Nejaká múdra hlava prišla s tým, že tehotné ženy majú väčšiu kapacitu pľúc a môžu sa teda ponárať do väčších hĺbok. (Alebo mŕtvy Aborigén je dobrý Aborigén?) Dnes majú tieto ženy v Roebuck Bay sochu, ktorá pripomína ich zneužívanie v histórii priemyslu.

Neskôr, keď blackbirding (unášanie pôvodných obyvateľov) bolo zakázané, ich úlohu prevzali hlavne Číňania, Japonci a Malajzijčania. Tí však už s potápačským príslušenstvom. Keďže Broome potreboval pracovnú silu, dostal vďaka tomu v roku 1901 aj výnimku v zákone o imigrácii, ktorý obmedzil vstup do Austrálie „farebným“. Dnes je preto Broome hrdým kozmopolitným mestom.

Derby

Vytešujem sa ako malé decko, lebo prvýkrát v živote objímam boab. Boab je jedinečný strom pre oblasť Kimberley, nemôžem teda nezastať pri prvom a nezaľúbiť sa.

Aborigéni ich používali ako prístrešok, jedlo, aj medicínu a vyrezávali jeho plody na spôsob našich veľkonočných kraslíc.

Bieli Austrálčania využívali duté vnútro stromu ako väzenie pre Aborigénov.

Niektoré stromy majú aj viac ako 1500 rokov. Tento tu pri Derby má obvod 14 metrov a cez 1000 rokov.

Nemôžem si ho odfotiť, lebo v ňom stojí penzista. Hneď, ako vyliezol, vliezlo doňho ďalších sto ľudí, akoby si vôbec nevšimli tabuľku, na ktorej bolo napísané: „Prosíme, rešpektujte naše dedičstvo.“ … a nelezte dnu.

Obchádzala som ho, obdivovala z každej strany a zrazu v ňom bol aj Luke. Zaťala som zuby a odfotila ho. Vynadám mu neskôr.

Vzápätí na mňa kričala blondínka v ružovom, že je tam plot, že tam nemá chodiť. Zjavila sa tu len teraz, alebo už tu chvíľu bola?

„Aj iní tam išli.“

„Keď tam pôjde každý, tak sa to zničí.“

„Ja som tam nešla.“

„Ale fotíš.“

A čo už mám robiť, keď ten blbec je vo vnútri?

Luke sa postavil vedľa mňa. Ona naňho len pozrela, pokrútila hlavou a zmizla. Na tlupu austrálskeho rugby tímu si ziapať nedovolí. Nedovolí si ziapať ani na Luka, ale na mňa, čo je vinná len stlačením spúšte, na mňa sa vyziape. Pokazila mi deň.

Išli sme do Derby. Luke súrne potreboval niečo na svrbenie, všetko ho tu žralo, končatiny mal spuchnuté a škriabal sa ako maniak. Kričala som naňho, nech prestane, že sa to škrabaním len zhorší, ale nepočúval ma. Možno by som sa ani ja neovládala, ale nejakým zázrakom mňa zatiaľ nič nepohrýzlo.

V lekárni mu niečo dali a tiež mu prízvukovali, aby sa neškriabal. Na nich ale nezazeral. S nimi si aj zavtipkoval.