Denník N

Nádej

Také tiché ráno…

Predsieň, opiera sa o skrinku, posledné chvíle pred odchodom z domu. „Už si zjedol?“ pýta sa ho z kúpeľne. Lišiacky úsmev všetko potvrdzuje. „Výborné,“ odpovedá stručne. Usmieva sa, taká spokojná sa mu páči. Na lícach sa jej formujú jamky, bez nich si ju nevie predstaviť. Keby sa usmievala neprestajne, vôbec by mu to nevadilo. Takto si ju pamätá, ich prvé rande, snažil sa byť vtipný.

Dnes je všetko inak, taký zvláštny deň. Vedia to obaja, len nikto nič nehovorí. Aspoň, čo sa istej oblasti týka, jednoducho sa jej vyhýbajú. Robia to vedome, zraniť toho druhého je také jednoduché. Ale nikto to nechce, iba ak osud. Pozrie na stôl, len káva vypitá, jedlo nedotknuté. „Ty jesť nebudeš?“ pýta sa. „Nemôžem, veď vieš.“ „Chápem,“ pritakáva tichým hlasom.

Takto si to nepredstavoval, plány stroskotali. Ona tiež nie, veľa o tom nehovorila, ale ani nemusela. Toľko rád, vyskúšali už všetko, ani pobyt pri mori nepomohol. Bolo im dobre, to áno, ale bez výsledku. Ozve sa štekot. „Už sa hlásiš?“ prihovára sa drobnému jazvečíkovi. „Dobre, už sa ti venujem.“ Nazrie do kúpeľne a dáva vedieť polovičke. „O chvíľku som tu, idem s ním von.“

Psie potreby uspokojené, prišiel čas návratu. Zostal by aj dlhšie, ranné teploty sú príjemné, ale čas nepustí. Vojde potichu, zbadá ju, stojí pri okne a hľadí von. Povedal by jej niečo, toľko slov na jazyku. Nesmie, chce byť sama, vie to veľmi dobre.

„Som nachystaná,“ dáva mu vedieť. Strohé slová oznamujúce blížiaci sa odchod z domu. Ešte topánky a vyrážajú. Ani v aute sa toho veľa nedeje, také tiché ráno. Parkovanie sa podarilo, jedno z posledných voľných miest. Drží ju za ruku, vchádzajú do vestibulu. Ľudí neúrekom, niektorí vchádzajú, iní tento priestor opúšťajú.

Druhé poschodie, výťah stojí, treba vystúpiť. Otvorí dvere a čaká, veľmi sa tu nevyzná. Jej ruka vkĺzne do jeho dlane, cíti teplo. V čakárni je plno, ale tempo vybavovania celkom dobré. Ďalší, ozve sa mužský hlas. Vstane, pozrie mu do očí a vchádza do dverí. Chcel by ísť s ňou, byť tam vo vnútri. Nepriala si to, musí ju rešpektovať.

Čaká, je mu dlho, myšlienky mu lietajú kade-tade. Odrazu ju zbadá, už ide. Hlava zvesená, oči sklopené, nevyzerá veľmi dobre. Potrebuje s ňou hovoriť, ale tu sa to nehodí. Chce to vydržať aspoň do auta. Ale nie, po tvári sa jej kotúľajú slzy. Objíme ju tuho, ako len vládze, najlepšie správy to asi nebudú. „Neviem, už nikdy nebudem mať deti.“ Nechápavo po nej pozerá, prečo to hovorí, také zlé to predsa byť nemôže, ešte je mladá. „Mladá?“ znie jej posmešný hlas. „Som v prechode, je koniec, už navždy.“ Po týchto slovách je ako obarený, sám nevie. Vek je len číslo a ona ešte nemá toľko. Pozná veľa takých matiek. „Netráp sa, miláčik, pôjdeme k ďalšiemu odborníkovi, všetko sa vysporiada.“ Musí existovať nádej, iné si nepripúšťa.

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie

Darina Matichová

Darina Matichová

Slová, krátke, dlhé, pekné, hlavne hravé. Táto hra ma baví, spätná väzba od vás poteší. Kontakt: blogerdm@gmail.com Čo nenájdete tu, hľadajte na webe: http://darinamatichova.blogspot.com/