Denník N

Ako sa vyrovnať so smrťou blízkeho človeka

Zármutok je druhou tvárou lásky. Je prejavom lásky, pretože je cenou za láskyplný vzťah, ktorý sa skončil. Zároveň platí, že čím väčšia je láska, tým väčší je aj zármutok.

O zármutku teba tiež povedať, že do istej miery sa už nikdy z nášho života nestratí. Pri každej spomienke na milovanú osobu nám bude ľúto, že už nestojí po našom boku. Okrem zármutku, sprevádza stratu blízkeho človeka aj smútok. No ten sa vytráca okamihom, kedy sa človek „vráti“ do života. Toto rozdelenie je dôležité. Človek napriek svojmu odchodu zanechal v našom živote stopu, ostal v našom srdci a preto je prirodzené, že aj s odstupom času cítime bolesť (zármutok). Na druhej strane, smútok sa musí po nejakom čase vytratiť…

   

Ako sa vyrovnávame so stratou 

Bezprostredne po oznámení úmrtia sa objavuje emocionálny šok, ktorý môže trvať aj niekoľko týždňov.

Je to prvá fáza, kedy človek nedokáže racionálne a emocionálne reagovať. Nedokáže a odmieta uveriť tomu, čo sa stalo. Niekedy sa môže zdať, že je to len zlý sen. Je to inštinktívna forma sebaobrany, jej snahou je zmenšiť účinok traumy. Človek je otupený a cíti sa omámený, akoby sa ho strata vôbec nedotkla. Pre človeka v tejto fáze môže byť ťažké prejaviť plačom smútok. A mnohí sa preto cítia trápne. V rámci emocionálneho šoku sa môže paradoxne objaviť aj istá úľava – hlavne ak ide o smrť ľudí, ktorí dlho zápasili s ochorením. Ale táto úľava má len krátke trvanie (pár dní) a potom sa opäť prihlási k životu smútok.

Druhá fáza začína v okamihu kedy sme ochotní si priznať, že milovaná osoba zomrela. Toto poznanie ovplyvní emócie aj myslenie. Človek pocíti intenzívnu bodavú bolesť. Táto bolesť prichádza vo vlnách. Prejavuje sa plačom, vzdychaním, bolesťou v prsiach, zovretým hrdlom, lapaním po dychu, nedostatkom fyzickej sily, závratmi, nechutenstvom a stratou váhy. Objaviť sa môžu aj nepokoj, bolesť hlavy, strach z odlúčenia, nočné mory a sny o zosnulom, nespavosť a vyčerpanosť. Čoraz viac si človek uvedomuje, že odlúčenie je nezvratný proces. A všetko to čo prinášal vzťah: fyzická prítomnosť, láska, dôvernosť, bezpečie, identita, rozhovory, plány do budúcnosti… sú nenávratne preč. Záchvaty bolesti môže spustiť hocijaká spomienka na zosnulého. Čo je dosť často, pretože pozornosť človeka je zúžená predovšetkým na zosnulú osobu a všetko naokolo mu ju pripomína… Tieto symptómy trvajú pár dní, prípadne týždňov. A majú trvalý vplyv na zdravie pozostalého. Strata milovanej osoby sa totiž považuje za zrýchľujúci faktor pri rôznych ochoreniach. Smrť blízkeho človeka zvyšuje riziko ochorenia a smrti aj u pozostalého. Už ste počuli o manželoch, ktorý sa do roka „pobrali“ za svojou polovičkou? Nie je to len tým, že horšie znášajú stratu partnera a ťažšie zvládajú život osamote.

Ten kto prežil a zostal, má nesmiernu túžbu stretnúť sa s tým, ktorý odišiel. Čo vedie k neustálemu smútku za ním. Mnohí ľudia hlavne na začiatku hľadajú zosnulého. Dokonca bežné sú aj halucinácie – presvedčenie pozostalého, že videl, stretol, alebo počul mŕtveho. Niektorí dokonca popisujú, že cítili jeho prítomnosť.

Plač ako prejav straty je úplne prirodzený. Objavuje sa predovšetkým na začiatku. Je to jednoduché. V okamihu kedy nám nestačia slová, tak slzy sú pre nás nástrojom ako prejaviť bolesť z odlúčenia.

Aj hnev je bežnou reakciou. Pocit, že to čo sa stalo je nespravodlivé a nefér, vedie k protestu. Prečo sa to stalo práve mne? Kde bol Boh? A mnohé iné otázky. Sú prejavom odporu a zlosti a môžu sa obrátiť proti komukoľvek. Dokonca pozostalí môžu vyčítať zosnulému, že zomrel – prečo mi to urobil? Akoby zomrieť bolo jeho rozhodnutím. Hnev môže viesť k hádkam s tými, ktorí sú podľa pozostalého zodpovední za smrť milovanej osoby. Hnev začína byť problémom, keď vedie k zatrpknutiu. Už nie je emóciou, ale stáva sa postojom ktorý uzatvára život do bolesti.

Ďalším typickým prejavom je pocit viny. Ten kto prežil má strach, že nejakým spôsobom zapríčinil smrť milovanej osoby. Tento pocit viny má niekoľko variácií. Bojíme sa, že sme niečo zanedbali, že sme niečo urobili zle, že sme urobili zlé rozhodnutie (nemocnica, lekár, milovaná osoba a jej životospráva, tlak na preventívne či skoršie vyšetrenie). A mnohé iné. Ale asi najviac nás trápi pocit, že sme milovanej osobe nepovedali, ako veľmi ju milujeme… Zvyčajne pocit viny nijako nesúvisí s realitou, je len jedným z „prejavov“ ako sa vyrovnávame s tým, že ten druhý zomrel. A pomôže nám, ak nás niekto utvrdí v tom, že sme pre neho urobili všetko…

Nie je jednoduché túto fázu vysvetliť. Smútiaci má jednoducho pocit, že tichom a osamelosťou sa bolesť dá zvládnuť lepšie, ako slzami a slovami. Preto sa stráni iných. Smútiaci je presvedčený, že nikto nedokáže pochopiť jeho pocity. Preto radšej smúti osamote. Problém je v tom, že čím dlhšie je človek sám, tým osamelejšie sa cíti. Tento problém prehlbuje aj skutočnosť, že počas tejto fázy si väčšina ľudí myslí, že už ste sa so smrťou vyrovnali a tak poľavia vo svojom záujme o Vás. Bez smútočných prejavov vyzeráte síce utiahnuto, ale vyrovnane. Nakoniec, istá utiahnutosť a smútok predsa patria k obdobiu po smrti milovanej osoby. Táto fáza sa objavuje približne v rozpätí 4 až 10 mesiacov po smrti a sama o sebe môže trvať aj niekoľko mesiacov.Až obdobie po vyrovnaní so smrťou pominie, prinesie prvé záblesky radosti.

Jedným z prejavov tejto fázy je aj ľahostajnosť. Človeka nič nebaví, o nič nemá záujem. Nemá žiadnu víziu budúcnosti. Aj tie najjednoduchšie úkony sú veľmi namáhavé. Smútiacemu chýba zmysel, stratil chuť do života a ak by bola taká možnosť, tak by nemal problém s tým, keby v krátkom čase zomrel. Tento stav nie je depresiou. Je normálny. Preto sa neodporúča siahnuť po liekoch. Jednoducho strata sa spája s bolesťou a táto bolesť musí prebolieť a odznieť. Je to prirodzená reakcia. Nakoniec, lieky by toto vyrovnanie sa so smrťou len odsunuli na neskôr.

Okrem apatie sa objavuje aj úzkosť. Už to nie je úzkosť spôsobená odlúčením, ale úzkosť spojená s budúcnosťou. Ten druhý sa spolupodieľal na vytváraní pocitu bezpečia, istoty a ochrany. Preto je prirodzená otázka, aký bude môj život bez neho? Čo si počnem? Zvládnem to? Tento problém prehlbuje aj myslenie a prežívanie pozostalého, často býva dezorientovaný v novej situácií, podráždený, zabúda, je ťažké sa pre neho rozhodovať – obzvlášť, ak ide o oblasť ktorú mal na starosti ten druhý.

Prvé Vianoce, narodeniny, výročie sobáša… to všetko sú dátumy, pri ktorých sa oživia všetky spomienky a objaví sa pocit samoty, prázdnoty a odlúčenia…

Niektorí ľudia skĺznu do identifikácie. Snažia sa správať, obliekať a žiť tak, ako zosnulý. Ide o adoptovanie si jeho osobnosti. A snahu predĺžiť si takýmto spôsobom spomienku na zosnulého. Niektorí ľudia majú potrebu veľa hovoriť o zosnulom. Prakticky každý rozhovor sú schopní priviesť na túto tému. Ďalší sa utiahnu do samoty pretože veria, že ak by sa vrátili do normálneho života, tak by „zradili“ svoju lásku. A tak sa rozhodnú pre spoločnú smrť. Žijú, ale akoby nežili.

A nakoniec veľkým problémom sú nesprávne rozhodnutia. Rýchly nový sobáš, rozpredaj majetku, presťahovanie… toto všetko je snahou začať nový život a čím skôr zabudnúť.

Nakoniec poslednou fázou je adaptácia – človeku sa vracia sila a chuť do života.

 

Znaky prekonania smútku

Podľa odborníkov existuje päť schopností, ktoré by sa mali prejaviť u pozostalého ako znak toho, že prekonal smútok: vrátenie sa do normálneho života (schopnosť čeliť každodenným povinnostiam), pokoj (oslobodenie sa od bolesti a smútku), schopnosť prežívať pozitívne emócie (radosť, veselosť, potešenie), pohľad do budúcnosti (plánovanie aktivít, nový zmysel) a nakoniec spoločenský rozmer (návrat do spoločnosti, stretávanie sa s ľuďmi, nadväzovanie vzťahov).

Aby sme mohli hovoriť o prekonaní straty tak je potrebné, aby pozostalý dosiahol aspoň istú mieru v každej z nich. Je prirodzené, že pozostalý po smrti milovanej osoby už nikdy nebude taký, aký bol pred jej smrťou. Táto skúsenosť poznačí človeka a pozmení aj jeho charakter.

Dôležitú úlohu v procese vysporiadania sa so smrťou zohrávajú rodina a priatelia. Smútiaci má strach zostať sám, potrebuje pocit blízkosti a útechu. Je v našich silách pomôcť týmto ľuďom, zároveň sa však treba vyvarovať niekoľkým chybám, ktoré môžu bolesť prehĺbiť.Napríklad na plač často reagujeme slovami: „je na lepšom mieste“, alebo „už netrpí“. Tieto slová, hoci pravdivé, nijako smútiacemu nepomáhajú. Sú skôr našou reakciou na plač, ktorý je nám nepríjemný. Sú skôr našou snahou utíšiť plač, než pohladiť srdce. Jednou z najlepších vecí čo som urobil, keď môj otec prišiel o svoju mamu – poplakal som si s ním. Muži sa hanbia za slzy a to je chyba!

 

Ako pomôcť

Prvou z nich je podpora. Jednoducho buďte tam, kde Vás smútiaci potrebuje. Naša prítomnosť je nositeľom posolstva: „som s tebou a pre teba“. Je prejavom lásky. Smútiaci často nepotrebuje slovo, ale prejaviť ľudské teplo gestami. Dať ruku okolo ramien, pobozkať… Tieto gestá sú účinnejšie ako slová a zasahujú priamo do srdca. Nezabúdajme na to, že potreba prítomnosti nie je ohraničená prvými dvoma týždňami, kedy je osamelosť najintenzívnejšia, ale môže pretrvávať roky (odhaduje sa, že to môže trvať až dva roky). Naša pozornosť je prejavom, že na smútiaceho nezabúdame. Či už ho navštívime, zavoláme mu, alebo pošleme pohľadnicu či malý darček… Mnohí ľudia sa vyhýbajú návštevám smútiacich, pretože nevedia čo povedať v danej chvíli. A pritom sú na návštevu tí praví :), pretože smútiaci nepotrebuje veľa slov, ale skôr našu prítomnosť. Ak už máte potrebu hovoriť, tak starostlivo a s citom vyberajte slová, nech sú láskavé a milé. Ticho zohráva dôležitú úlohu pri vyrovnávaní sa so smrťou. Súčasťou podpory sú aj praktické veci. Predovšetkým počas prvých dní pozostalý potrebuje pomôcť s vybavovaním vecí okolo pohrebu a potom pomoc s povinnosťami, ktoré dovtedy neriešil (mal ich na starosti ten druhý). Smútiaci ocení pomoc v tejto oblasti…

Druhou oblasťou sú emócie. Túžba po stretnutí s milovanou osobou a konfrontácia s tým, že už sa nevráti… Smútiaci prechádza katarziou. Potrebuje prejaviť svoje emócie a uvoľniť tlak vo svojom vnútri. Je dôležité na tejto ceste smútiaceho ubezpečiť, že prejaviť emócie je dobré a prijateľné. Je to priam liečivé. Okrem toho je dobré, ak mu s tým pomôžeme. Poplakať si s niekým, má často oveľa väčší prínos, než množstvo slov… slová ako: „neplač, už je mu lepšie“ vôbec nepomáhajú, skôr naopak… akoby spochybňovali bolesť a stratu. Smrť nie je prirodzená a preto je prirodzené, že otriasa našim svetom.

Treťou oblasťou je pochopenie. Pozostalí má potrebu byť pochopený. Má potrebu prejaviť svoje emócie aj myšlienky slovami – potrebuje partnera do dialógu. Potrebuje hovoriť o svojej bolesti, o milovanej osobe a obavách… o všetkom. Ak má chuť hovoriť, treba ho nechať. Rozhovor lieči. Rozhovor so smútiacim si vyžaduje veľkú dávku empatie. Každý z nás je jej schopný – jednoducho vžiť sa do smútiaceho, čo by sme prežívali na jeho mieste… Tak ako blízkosť, tak aj počúvanie je prejavom lásky. Niekedy sa ani nedostaneme k slovu. Ale to nevadí, stačí že pozorne načúvame. Človek je jediný tvor so schopnosťou načúvať. Všetky ostatné tvory majú len schopnosť počuť. Načúvanie vyžaduje reflexiu. Ak máte pocit, že smútiaci potrebuje vaše slová, potom s citom a s láskou vážte každé slovo.

A nakoniec štvrtou oblasťou je adaptácia. Je to návrat do normálneho života. Ako byť užitočný v tejto chvíli? Povzbudzujte smútiaceho, aby sa vrátil ku každodenným činnostiam. Pomôžte mu vytýčiť nové ciele, nájsť zmysel… Veďte ho k tomu, aby negatívne myslenie nahrádzal pozitívnym. Povzbudzujte smútiaceho k tomu, aby sa venoval aktivitám, ktoré prinášajú pozitívne emócie: radosť, potešenie, zábavu…

Bolesť ktorú cítime pri strate milovanej osoby je prirodzená. Skôr by bolo zvláštne, ak by tam nebola prítomná. Vyrovnať sa so stratou, zahŕňa niekoľko krokov. Tento proces je dosť individuálny. Môžeme sa tu a tam vrátiť o nejaký krok, prípadne môžeme dlhšie zotrvať pri niektorom kroku. Na konci je však svetlo v podobe života, ktorý smrťou nekončí.

 

Podľa štatistík ženy žijú dlhšie ako muži, preto väčšinou práve ženy sa musia vyrovnať so smrťou muža. Čo často vystavuje ženu okrem iného riziku chudoby, pretože muži majú často vyšší dôchodok. Na druhej strane, aj keď muž „prežije“ svoju manželku, tiež je vystavený riziku chudoby (náklady síce klesli, ale predovšetkým už je len jeden príjem). Ale predovšetkým, muži sú bez ženy väčšinou „stratení″ a majú problém s chodom domácnosti… Mnohí muži žiaľ až po smrti manželky docenia, čo všetko pre nich a spoločnú domácnosť urobila a ako často aj malými a nepatrnými krokmi premieňala štyri steny na domov.

Ak chceme prekonať bolesť, potom musí byť prijatá, spracovaná a tým aj uzdravená. Strata musí prebolieť. Bolesť je v tomto prípade znakom uzdravovania. Ak si ešte spomínate na úvod článku, bolesť je cenou za lásku, akou sme milovali. Ak by však išlo o bolesť ktorá je „prehnaná“ a nie je prirodzená, potom je „neplodná“ a človek trpí zbytočne.

Ak máte pocit, že sa nedokážete odpútať od zosnulého (prijať to, že zomrel), ak jednotlivá fáza trvá veľmi dlho a váš stav sa nezlepšuje, ak máte pocit že sa nedokážete vrátiť do normálneho života, potom je na mieste vyhľadať odbornú pomoc… Ak človek ktorého máte radi ostáva dlho na jednom mieste, alebo ak bolesť a prejavy sú intenzívnejšie než by mali byť, nebojte sa spolu s ním vyhľadať pomoc.

Tomáš Hupka

Článok bol pôvodne uverejnený na blogu .týždňa. Oproti minulosti prešiel len drobnými úpravami – pridal som len pár osobných skúseností, keďže komisár pre odčítanie obyvateľstva (smrť) nás obral o niekoľko členov širšej rodiny…

 

Pablo Martinéz je lekárom a psychiatrom, pôsobí v kresťanskej nemocnici v Barcelone. Popri tom prednáša po celej Európe a venuje sa poradenstvu. Je prezidentom španielskej Evanjelickej aliancie, jedným zo zakladajúcich členov Londýnskeho inštitútu súčasného kresťanstva a profesorom pastorálnej teológie na Španielskom teologickom seminári. Jeho kniha Zármutok sa stala podkladom pre tento článok.

 

Zdroj fotografie:

www.pikabu.ru

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie

Tomáš Hupka

Pred dvoma rokmi sme spolu s manželkou absolvovali kurz Manželské večery, ktorý vytvorili Nicky a Sila Lee. Pracovné podmienky mi neumožňujú rozbehnúť takýto kurz, preto by som rád o vzťahoch aspoň písal. Zároveň by som rád nadviazal na obdobie, kedy som o vzťahoch písal blogy na stránke .týždňa... Tom