BLOG
Jan Hrubala
Jan Hrubala
494

Nepál – Rolwaling trek III

Záver Rolwalingu … výstup na Pacharmo a cesta do Lukly

Thyangbo Lodge, štrnásty deň

7,30. Takže až teraz o včerajšku. Aby bolo jasné, štyria z nás Pacharmo Peak dali. Vstávali sme ráno o 5,00 ešte za tmy, opäť jasno a aj mráz bol znesiteľný. Doobliekali sme sa, dali na seba sedáky so žumárom a isteniami, na nohy hned mačky a poďho na výstup, ktorý zo spodu v niektorých úsekoch vyzeral byť skoro kolmý. A veruže tie niektoré úseky skoro kolmé aj boli, takže zišli sa aj cepíny.

Okolo šiestej vyšlo slnko, ale že by nejak zvlášť zohrievalo sa tentokrát nedalo povedať. Vrchol Pacharmo Peaku sme dosiahli o 10,00 a fakt to stálo za to. Výstup hlavne na žumároch a posledný úsek sme šli naviazaní všetci štyria s Durdjim vpredu a Pembom vzadu. To už nebolo strmé, ale hrebeň nebol široký viac ako 40 centimetrov – z oboch strán svahy, na ktorých sa pád ubrzdiť nedal. Ak by niekto vypadol, potvrdzuje vedľa mňa ležiaci Pali, nemali by sme šancu… (profi rada – od vypadnuvšieho najbližší majú skákať na druhú stranu). Ale naspäť k vrcholu. Hodinky mi ukazovali 6 247 m.n.m.

Fakt neuveriteľné výhľady, aj podľa internetových diskutérov jedny z najlepších v Himalájach. Najkrajšia a najvyššia  časť Himalájí pred nami ako na dlani. Zľava Mount Everest, Lhotse, Lhotse Shar, Makalu a podľa Maroša sme v diaľke videli aj Kanjenjongu. Podľa mňa však nie, tá je možno aj viac ako 100 kilometrov na východ, pričom trojica  Everest, Lhotse a Lhotse Shar vzdušnou čiarou nebola od nás ďalej ako 25 kilometrov, Makalu je len o kúsok ďalej.

Pohľad cez rukavicu na oblasť Solo Khumbu… Mount Ecerest, Lhotse, Makalu…

Návrat naspäť bol tiež dobrodružný a pri zlaňovaní Durdji na mne ako na najmenej skúsenom členovi vrcholového družstva skúšal rôzne druhy úväzov. Nakoniec všetko, chvála pánu bohu, dopadlo dobre, vrátane Jožkovho plánovaného sánkovania sa na goretexových nohaviciach v záverečnom už nie až tak strmom úseku … ale rýchlosť dosiahol parádnu, lepilo mne i jemu… V tom čase Maroš s Palim už boli v kempe, nám s Jozefom zostup trval takmer o hodinu dlhšie.

Ďalší zostup do nádherného kempu, kde sme teraz, trval tiež pomerne dlho … aha … písanie musím prerušiť, ide marhuľovica … Inak včera obligatórna pollitrovka rumu, ktorej sme ani po iné dni nejak zvlášť neubližovali a dopíjali ju šerpovia s nosičmi a ktorú nám dáva agentúra starajúca sa o náš pobyt, zostala nedotknutá úplne. V týchto výškach sa alkohol nielen že neodporúča, ale ani nechutí. Tá marhuľovica však sadla a chutila výborne.

Nuž ale naspäť ku kempu a našej ceste. Náš prvý kemp v oblasti Solo Khumbu je pri tea house, kde sme včera večerali a vlastne len tuším, že je tu pekne. Včera sme totiž došli večer niečo pred siedmou a záver bol v tme s čelovkami. Akurát doniesli washing water, idem vykuknúť zo stanu a konečne sa poriadne umyť. Tu vo výške 4 300 m.n.m. je zjavne teplejšie ako v poslednom kempe a i keď sme sem došli fakt unavení, Pembov plán zostúpiť takto nízko za jeden deň a do pekného prostredia s tea houseom sme dodatočne ocenili.

Pohoda a TEPLO v Thyangbo Lodge

Thame, pätnásty deň

15,30. Neuveriteľné. Ležím na normálnej posteli a svoje fyzické potreby som vykonal na normálnom anglickom záchode. Ba dokonca keď píšem tento denník, ani v náznakoch sa mi netrasú ruky od zimy. Ležím totiž v slnkom vyhriatej izbe C 3 v lodgi s názvom „Sunshine“ v dedinke Thame. Cesta sem bola naozaj príjemná a zastavili sme sa aj v kláštore nad dedinou. Ang Pemba ako vždy vybavil vstup, takže sme si zase pokrútili modliacim valcom a posedeli v priestoroch, kde sa fakt duchovno dá krájať nožom. Miestnych 35 mníchov ho pri meditovaní a odriekaní mantier krája v bundách, ktoré majú všetci nachystané na svojich modlitebných stolčekoch. Všetky obrady sa dejú v šerpskej tibetštine a modlitebné texty, ako vo všetkých podobných kláštoroch, sú poukladané v otvorených skrinkách na stene pri sediacom Budhovi Shakyiamuni. V kláštore som si kúpil knižku o jeho histórii a zbehli sme dolu, kde nás Pemba prekvapil ubytovaním v už spomenutej lodgi. Čiže stanom sme zrejme dali zbohom, posledné dve ubytovania sú totiž aj plánované v hoteloch.

Kláštor v Thame
… miestna stúpa

 

 

Inak v tomto Thame okrem kláštora a priľahlých stúp, chortenov a stavieb už nič zaujímavé nie je. Aha, ešte som zabudol – z cesty i z dediny bol krásny výhľad i na najfotogenickejší vrch Himalájí Amla Dablan a naľavo od cesty v jednej z bočných dolín sme videli ďalšiu osemtisícovku Cho Oyu.

 

 

Veeeľmi, ale veeeľmi priblížený Amla Dablan

Namche Bazaar, šesťnásty deň

15,45. Stalo sa. Normálne sme sa osprchovali v teplej vode a ja som sa po dvoch týždňoch videl v zrkadle – s bradou. My s Milanom sa totiž neholíme, Maroš bradu má a Jozef s Palim idú za pekných a holili sa aj v 5 000 metrovej výške. Majka, samozrejme, tento problém nemá. Za zmienku v súvislosti s naším výzorom stojí hádam ešte to, že máme na očiach vypálené slnečné okuliare a poriadne ohorené a zošúpané nosy.

Toľko kozmetická vložka a naspäť do terénu. Cesta z Thame do Namche Bazaar, kde teraz ležím vo vyhrievanej posteli, bola pohodová a oveľa ľudnatejšia, ako všetky naše doterajšie cesty. Dedinky, chorteny, mani, malé stúpy, kaňony, pereje a opäť krásne výhľady. Namche je z tunajších dedín v oblasti Solo Khumbu asi najväčšia, ale v podstate sú to najmä lodge a hotely – vrátane nášho Panorama hotelu. Je však zrejmé, že tu žijú aj školopovinné deti, ktoré nad nami na útese a na kúsku rovnej plochy hrajú futbal. Vrtuľníky tu lietajú jedna radosť, sem totiž chodia alebo lietajú aj „cepri“ na dva tri dni kvôli výhľadom. No a práve kvôli ceste na takýto „viewpoint“ s Pembom musím končiť.

Cestou do Namche Bazaar
Zjavne väčší ruch, než doteraz

 

18,00 Sadla hmla, z výhľadov nič nebolo a nakoniec sme išli do centra dediny – hlavne kvôli potvrdeniu nášho výstupu na Pacharmo Peak a odovzdaniu odpadkov z cesty. Na ceste naspäť cez miestne trhovisko sme mohli zistiť, že Namche dostojí svojmu menu – Bazaar. Kúpil som dve fakeové „northfaceové“ tričká, každé za necelé 3 Eurá.

 

 

Namche ako sme ho videli prvý krát – fakt nie najkrajšia vec v Nepále

Lukla, sedemnásty deň

18,00. Informácie zo sprievodcov neklamú. Cesta z Namche do Lukly je naozaj preplnená, únavná a prašná a Marošove operačné rúšky sa fakt zišli. Na polceste v jednej z dediniek sme si dali posledný Arjunov obed a do Lukly sme dorazili presne podľa Marošovej predpovede – o pol piatej. Ešte predtým však na úvod dňa sme sa stretli v Namche s Tenzingom Norgayom . Jeho bronzová socha ukazovala priamo na Mount Everest za ním, ktorý spolu s Edmundom Hillarym dobili v roku 1953 ako prví.

Tenzing Norgay a vrcholové družstvo

Lukla – miesto, kde sa sir Edmund Hillary rozhodol postaviť letisko je podľa prvého dojmu len jedna ulička s hotelmi a obchodíkmi, na konci ktorej je slávne letisko. Zrejme jediné na svete s pristávacou dráhou do kopca. Práve blízko tohto letiska bol aj náš hotelík, kde sa večer udiala pre šerpov, nosičov a kuchárov asi nimi najviac očakávaná vec – rozdávanie bakšišov, darov a záverečná tancovačka. Celý večer moderovali Pemba s Marošom a každému z našej výpravy osobne poďakovali. Nedá mi opäť neskloniť obdivne hlavu pred príslušníkmi národov malých Tibeťanov – Šerpov, Tamangov, Gurungov a iných. Meria to sotva 160 centimetrov, váži možno 50 kíl, ale cez hlavu previazanú pásku si do pripevneného koša naložia doslova toľko, koľko sami vážia a s nákladom cupitajú tak, že zhýčkaní západní turisti im musia uskakovať z cesty.

… tak to sú oni

No ale že vedia tancovať, to som netušil. Z ničoho nič sa na parkete v rytme nepálskej house music vlnilo našich 11 nosičov, dvaja šerpovia, 5 kuchárov a náš sirdar Pemba. Vlnili sme sa aj my, ale zjavne sme im ani v tomto nestíhali. Mimochodom, ani teraz ani inokedy sa nikto z nich neopil – v tomto bol Pemba prísny. Krásny záver.

Odlet, osemnásty deň 

10,00. Už spomínané letisko som ja osobne videl až ráno, totiž večer, keď sme prišli, už bola tma. Malé lietadielka sa tam točia ako na bežiacom páse, ale to naše – Tara Air let č.1 nie a nie prísť na rad. Ale nakoniec aj toto dobre dopadlo. „Držte si klobúky, ideme z kopca“, zakričíme v lietadle a dovidenia v Káthmandú.

… ideme z kopca…

Epilóg

Neviem, či nadmorská výška spôsobuje euforické stavy, ale ja som ich počas tohto výletu prežíval často. Scenérie, farby, atmosféra najväčších veľhôr na svete, to všetko sa nedá opísať, to treba zažiť. … s horami, ťažko schodnými chodníkmi,  so snehom ľadom a vetrom … so samým sebou a s kamarátmi. Všetko treba zvládať tak, aby človek neublížil prírode, sebe, ale ani ostatným členom výpravy. Je to ťažké a náročné. Ale odmena je obrovská – radosť zo života.

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Aj priestor pre blogerov Denníka N vznikol vďaka vám. Predplaťte si nás a podporte našu snahu o kvalitnú žurnalistiku.

Pridajte sa k predplatiteľom

Dnes na DenníkN.sk

K ľuďom, ktorých poznáme len z televízie alebo webových stránok, si rýchlo vytvárame vzťah. Na diaľku sa ľahko miluje i nenávidí. Vzťahujeme sa k predstavám, ktoré sme si o nich vytvorili, nie k reálnym ľuďom. Aj preto je dôležité cestovať, poznávať ľudí, o ktorých si myslíme, že sú nám nepodobní poznávať ich zblízka, tak zblízka ako to len ide. Vtedy sme schopní precítiť, čo všetko máme spoločné. Rozumieme čím žijú, v čom potrebujú pomôcť, čo sa od nich môžeme naučiť, vtedy sa stávajú súčasťou našich životov a my súčasťou ich životov... Toto napísal Dušan Ondrušek z mimovládnej organizácie Partners for Democratic Change, ktorá mi vydala môj zatiaľ jediný "cestovateľský výstup" - minidenník na rozdávanie s názvom "Happy Home" z jedného nepálskeho sirotinca, ktorý som podpísal ako Ever Land. Nemám k tomu čo dodať. Snáď len to, že v opisoch zážitkov z cestovania som sa rozhodol po rokoch pokračovať - možno to zaujme a inšpiruje. Nielen k tomu, kam ísť, ale aj "ako ísť". Moja práca s cestovaním nemá nič spoločné. Ako sudca riešim na špecializovanom súde prípady najzávažnejšej kriminality, ale tento blog o práci nebude . Hoci teda, cestovateľské zážitky vskutku pomáhajú každému, kto pracuje s ľuďmi.

Blogy

|