Denník N

Des a hrôza pri Šútovskom jazere. Z toho, čo sme našli, nám prišlo nevoľno..

Jazero v kameňolome na úpätí Malej Fatry, neďaleko obce Šútovo.
Jazero v kameňolome na úpätí Malej Fatry, neďaleko obce Šútovo.

Zabudnite na plasty v oceánoch alebo na piesočnatých plážach juhovýchodnej Ázie. Na to aby ste našli smeťami zamorenú prírodu stačí zájsť na úpätie Malej Fatry. Fotoreport o tom, ako si Slováci dokážu ničiť prírodu. Dnes zo Šútovského jazera.

Odkedy som čítal článok v internetovom časopise Sóda o najkrajších jazerách na Slovensku, bolo jazero v zaplavenom kameňolome neďaleko obce Šútovo, podčiarknuté a zvýraznené na mojej cestovnej mape. Nepotrebujem vyliezť na každý kopec, no milujem vodu a preto hľadám zaujímavé miesta, kde sa môžem okúpať.

S kamarátom máme takú tradíciu, každé leto vybehneme prespať na chatu M. R. Štefánika v Nízkych Tatrách, preberieme po ceste celý život, porozprávame sa o politike, ženách, minulosti aj budúcnosti, zamyslíme sa nad našou planétou, vesmírom aj našou úlohou v ňom, dáme si halušky a ideme domov. Veselí a šťastní, zregenerovaní, plní chute do života.

Tento rok sme spravili chybu. Boli veľké horúčavy, dážď nás v kopcoch nezastihol a tak sme sa rozhodli ovlažiť sa v jazere. Šútovské jazero nám prišlo ako dobrý nápad, nikto z nás pri ňom ešte nebol, jediné, čo ma trápilo, boli výčitky svedomia, nakoľko som sľúbil mojej priateľke, že sa do Šútova vyberiem na výlet s ňou. S kamarátom sme to však mali po ceste a tak som si povedal, že aspoň si miesto obhliadnem a keď sa k jazeru vyberiem najbližšie, už budem lepšie vedieť, kam presne ísť.

V tom prišlo zdesenie. Dorazili sme na rozbité parkovisko s odparkovaným kontajnerom plným hnijúcich smetí a posprejovanou ruinou bufetu obklopenou plechovými sudmi, tiež plnými smetí. Na parkovisku stáli autá, ľudia sedeli na brehu, niektorí sa kúpali. Pred vstupom do jazera nám tabula oznamovala, že v jazere je zakázané kúpať sa, pri jazere stanovať a klásť ohne, pretože ide o súkromný pozemok (pravdepodobne ide o majetok obce?). Kúsok za tabuľou a kontajnerom stála novostavba, ktorej majiteľ vycítil príležitosť a zriadil nový bufet. V prvom momente sme sa smiali, miesto nám pripomínalo Mexiko. Povedali sme si, že pôjdeme ďalej od ľudí. Tak sme sa vybrali popri brehu smerom k stene kameňolomu, kde parkovalo zopár áut a mladí ľudia balili stany, v ktorých pravdepodobne strávili predošlú noc.

Ako sme tak kráčali popri jazere, všímali sme si všadeprítomné odpadky, igelitové sáčky vo vode, plechovky od piva, plastové flaše od Kofoly.. kráčali sme a scenéria sa nemenila, každým krokom sme narážali na väčšie kopy smetí. V miestach pod stenou kameňolomu ležali celé igelitové vrecia plné smetí, vo vyhasnutých ohniskách hliníkové tácky ako pozostatky po grilovaní, spolu s prázdnymi tetrapakovými krabicami od dvojlitrových džúsov. Okrem pozostatkov z grilovačiek sme na každom kroku objavovali zbytky po stanovaní, ľudia nechali na meiste celé karimatky, krabice od nafukovačiek aj nafukovačky samotné, kráčali sme ďalej do zalesnenej časti jazera a tam vo svahoch sme nachádzali celé skládky, haldy odpadu, žabky na fúkanie nafukovacích člnov, opäť kopy plechoviek a fliaš, medzi stromami však začali pribúdať aj exkrementy, záchodvý papier bol pohodený v každom kríku, smrad sa šíril krovinami. Kráčali sme ďalej a nebolo miesta pri jezere, kde by sa nenachádzala stopa po človeku. Na každom kroku sme nachádzali ďalšie kopy smetí, celé rozbité železné grily, petflaše vo vode, kráčajúc a blížiac sa k miestu odkiaľ sme vyšli, prechádzali sme cez načierno postavený kemping za hrdzavým plotom s rozvešaným špinavým prádlom, použitými plienkami na zemi a zbytkami jedla. Tak sme došli späť až na parkovisko, kde hnila kopa odpadkov sypúcich sa z preplneného kontajnera a nám bolo na vracanie. Bol to šok a chuť na kúpanie nás prešla už dávno. Vedeli sme, že Slovensko je špinavá krajina a Slováci nemajú vzťah k svojmu okoliu, ale to, v akom stave sme našli toto jazero nám vyrazilo dych. Nešokovalo nás len to, v akom stave sme jazero našli a v akom stave ho jeho návštevníci zanechali, ale aj to, že návštevníkom neprekážalo sa v takom prostredí rekreovať. Ľudia z okolia Šútova doslova žijú na skládke a neprekáža im to. Horší pohľad som nezažil ani v Indii a to už je čo povedať.

Často počúvam o vlastenectve. Zapájam sa do diskusií o národnej hrdosti. Mnohí ľudia mi hovoria o tom, že sú hrdí na slovenskú prírodu, hovoria mi o tom, že je to naša malebná krajina, ktorá z nich robí hrdých Slovákov. Musím však dodať, že zatiaľ, čo sú Slováci hrdí na svoju krajinu, tejto krajine musí byť zo Slovákov do plaču. Sú morom, zlou chorobou, ktorá tento malý, no krásny kus sveta postihla. Prechádzali sme krajinou v okolí Ružomberka, kde sa týčia bilboardy neonacistických extrémistov s heslami „Za Boha, za národ“ so slovenským dvojkrížom a maľovanou prírodou, no svedectvo z našich ciest Slovenskom je dôkazom, ako obyvateľom tejto krajiny na svojej krajine nezáleží. Dokážu žiť zahrabaní haldami smetí a nevadí im to.

Pri odchode z tohoto miesta sme zostali bez slov a ak z nás nejaké vyšli, určite sú nepublikovateľné v slušnom médiu. Zažili sme šok. Šútovské jazero je dobrou sondou odkazujúcou na stav našej spoločnosti. Pretože nie krásy prírody ale spôsob života najjednoduchších ľudí, je lakmusovým papierikom, toho, kde sa ako spoločnosť nachádzame. Dnes už nemusím hovoriť  Tichom oceáne a znečistených plážach v Indonézii. Hovorím o úpätí Malej Fatry, o turisticky exponovanom mieste v srdci Európy, ktoré by mohlo byť klenotom. V rujne starej miestnej fabriky by sme si mohli pochutiť na rybacích špecialitách, dozvedieť sa o histórii Turca, v informačnom stredisku pri vstupe do Malej Fatry by sme dostali informácie o prírodných krásach, ktoré sa v nej nachádzajú a pri odchode by sme sa mohli odfotiť pri krásnom jazere v kameňolome. Chcel by som veriť, že sa toho raz dožijeme a chcel by som veriť, že sa toho dožijeme spolu s tými istými ľuďmi, ktorí majú dnešný stav jazera na svedomí. No nedokážem. Som skeptik a neverím, že ak dnešná generácia mladých ľudí vychová svoje deti v rovnakom duchu, ako ich vychovali ich rodičia, že najbližších desať generácií zmení niečo k lepšiemu.

P.S.:

K tejto situácii veľkou mierou prispievajú výrobcovia potravín a priemyselných výrobkov balených v nevratných obaloch. Výrobcovia nápojov v plastových flašiach, výrobcovia lacných umelohmotných výrobkov, výrobcovia jednorazových grilov, plastových pohárov a igelitových tašiek. Každá firma, ktorá produkuje tento typ výrobkov nesie svoj podiel viny na súčasnom stave našej krajiny.

Po ceste sme sa na chvíľu zastavili v Martine, nemusel to byť práve Martin, mohlo to byť kľudne ktorékoľvek iné slovenské mesto, v ktorom nás od prvého momentu vítajú hnusné bilboardy roztrúsené všade po meste, výklady oblepené umelohmotnými fóliami, nevkusné výklady obchodov, zlá gastronómia, vyprážané polotovary, rozbité chodníky, svietiace nápisy odkazujúce na výkup zlatých retiazok alebo predaj stolových počítačov, pútače od cestovných agentúr zmiešané s trojnožkami predajcov pizze a kebabov, plastové ploty s logom Coca Coly a obrandované slnečníky. V tomto malebnom prostredí si miestni podnikatelia žijú svoj smutný turbokapitalistický sen. Výsledkom sú škaredé mestá, v ktorých skapal pes, pre turistu sú destináciou za trest, do ktorej sa bežný návštevník dostane len nechtiac, keď mu dôjde benzín alebo má chuť zjesť niečo iné, ako balenú bagetu na pumpe. Oranžové a krikľavo zelené domy s igelitovými prístreškami a garážami z lexanu nás varujú, aby sme sa nezastavovali a radšej utekali rýchlo preč. Davy ambicióznejších mladých ľudí to už dávno spravili.

Ako z tohoto marazmu von a ako prinavrátiť našej, ináč peknej krajine, jej atraktívnejšiu tvár? Len nadšení ľudia so skúsenosťami z lepšie fungujúcich a rozvinutejších krajín, ktorých korene siahajú do všetkých kútov Slovenska, dokážu skĺbiť nadobudnuté know-how s láskou k svojmu rodnému miestu a pomôcť tak svojim rodným mestám a dedinám. Nikto iný to nespraví, ďalšiu šancu nedostaneme. Nie je inej cesty, ako opraviť pokazenú krajinu, kým je ešte čas. Už včera bolo neskoro.

P.P.S.: Dozvedel som sa, že pozemok okolo jazera je majetkom obce Kraľovany. Nič to nemení na veci, že by malo byť v záujme obce, v ktorej blízkosti sa pozemok nachádza, dosiahnuť, aby bol v dobrom a zdraviu nezávadnom stave.

Aktualizácia: Telefonoval mi starosta obce Kralovany, uhľadom nepresných informácií, ktoré som v správe uviedol. Bol by radšej, ak by som sa s ním pred napísaním článku porozprával. Každopádne rád by som doplnil informácie, ktoré už teraz viem. Údajne každých pár dní dochádza k čisteniu priestoru. Priestor má v správe banská spoločnosť, ktorá je zaň zodpovedná, zároveň je v procese príprav štúdia, ktorá navrhuje riešienie okolia jazera a údajne o okolie jazera prejavili záujem už aj investori. Kombinácia týchto faktorov nie je garanciou toho, že raz nájdeme na tomto istom mieste krásne čisté jazero v kameňolome obklopené peknou prírodou, ale je to jeden z možných scenárov. Držím starostovi a komukoľvek, kto to po ňom preberie palce. Nebude to mať ľahké. Ale verím, že sa priestor podarí dať dokopy.

Teraz najčítanejšie

Adam Berka

Architekt, vydavateľ a mestský poslanec. V roku 2012 rozbehol 82 Bøok & Design Shõp, kníhkupectvo zamerané na architektúru, dizajn, umenie a ilustráciu (www.82.sk). Architektúru vyštudoval v Bratislave a Ahmedabáde. Dlhoročný a komplikovaný vzťah k Bratislave, ho stojí veľa úsilia, no podľa jeho vlastných slov, nemenil by. Založil projekty Miesta Mesta alebo Bratislava Budúcnosti. Je autorom ilustrovanej knihy o živote M. R. Štefánika: Štefánik - Muž činu.