Denník N

Zeal & Ardor – alternatívny spevník amerického otroka

Ako často zo všetkých strán počúvame, že v hudbe (a umení celkovo) už dnes nie je možné prísť s niečím naozaj originálnym, že všetko už tu bolo? Čoraz zriedkavejšie sa však objaví niekto, kto nevie, že sa to nedá, a preto to urobí.

Ako tento vysmiaty fešák. Originálne samozrejme nie sú ani tak ingrediencie, ako ich pomer a spôsob zmixovania. Manuel Gagneux, syn Švajčiara a afroamerickej jazzovej speváčky, sa sám hudobne definoval dlho – v puberte sa týral grindcoreom, či technickým death metalom, aby ho po presťahovaní do New Yorku jeho prvé umelecké kroky viedli paradoxne k chamber popu. Že tento proces sebanachádzania ešte zďaleka nie je ukončený, dokazuje aj jeho novinka – žánrovo široko rozkročený album „Stranger Fruit“.

Černošské tradicionály, väzenské piesne, pop, závany blues a americany, gospel, black metal… Gagneux nechal svojich followerov na sociálnych sieťach brainstormovať a prijímal od nich návrhy, z čoho by mal skúsiť zložiť skladbu. Na „Stranger Fruit“ je vidieť, že sa tento experiment v dobrom zmysle slova vymkol z rúk jeho pôvodcu, ktorý kreatívne explodoval  – výsledkom je niečo, čo už od pohľadu na papieri jednoducho nemôže fungovať.

Lenže funguje. Gagneux kuje železo za horúca a ponúka vysvetlenie aj k prepojeniu dodnes neprepojiteľného. „Myslím, že v spojení žánrov je určitá rebélia – kresťanstvo bolo nanútené tak Nórom, ako aj americkým otrokom, a tak ma zaujímalo, ako by sa otroci búrili v štýle takých Burzum, či Darkthrone“. Na hudobne-zemepisnej mape tak Gagneux spája mrazivý škandinávsky black s americkým otrokárskym juhom.

Manuel pritom len využíva z každej škatuľky to najcharakteristickejšie. Blackové elementy najvernejšie vykresľujú zúfalstvo ale i nádej, s ktorou skladby vysielajú svoje posolstvá. Pravda, Manuelov black kladie dôraz na inštrumentáciu a moderný zvuk, vynechávajúc z klasického blacku všetku tú zvrátenú estetiku, vďaka ktorej bol na smiech kedysi a viac či menej je na smiech aj dnes.  Z popu zasa Gagneux vyextrahoval jeho chytľavosť a prístupnosť. To vedie k zaujímavému paradoxu – viac-menej ukotvená v extrémnych, okrajových žánroch pre hŕstku čudákov, jeho hudba je zároveň chameleónom tehotným na chytľavé popevky aj skočné rytmy, či kontrasty vytvárajúce kombinácie, spôsobujúce wow efekt.

Dobre to ilustruje napr. „You Ain´t Coming Back“ – tuctovo popíkový Manuelov spev by tu spoľahlivo zapadol do denného vysielania akéhokoľvek rádia, no vzápätí vám v refréne tučný, priestor vypĺňajúci, gitarový riff podreže hrdlo a atmosféru už tak vypätú citlivým vplietaním strunových distorzií podčiarkuje síru prskajúci Švajčiar.

Projekty ako Zeal & Ardor len podporujú tézu o neustálej evolúcii black metalu, jeho roky hibernujúcom potenciáli pre experimenty a poukazujú na zaujímavý trend – kedysi obskúrny „intošský“ žáner pre pár asociálnych čudákov, sa „utrhol“, začal si žiť novým životom a pozvoľne sa začal otvárať „širšiemu“ publiku. Jeho vedúce osobnosti narozdiel od tých z minulosti dnes pôsobia nadovšetko civilne, schopné stratiť sa v dave. Nábojové opasky, warpainty, obrátené kríže, či prasačie hlavy sa pomaly stávajú exponátmi v múzeách, ozvenami minulosti so všetkým, čo ju sprevádzalo (a že na ňu tento žáner nemusí byť dvakrát hrdý). Pokiaľ však Manuelova verzia „black metalu“ dokázala zachovať nejakú z jeho pôvodných vlastností, je to provokatívnosť. Napr. titulná skladba, inšpirovaná (takmer) rovnomennou piesňou Billie Holiday o neľahkých osudoch Afroameričanov, v skutočnosti odkazuje na obesencov na stromoch, ktorí sú tým „strange fruit“.  Ostatne, diabol je veľmi často sympaťák.

V kontexte vyššie spomenutého je príjemným zistením, že v roku 2018 dokáže tento žáner prinášať úplne nové zážitky a témy. Black metal v aktuálnej dekáde zistil, že v tomto globalizovanom svete vyhnije zvnútra, ak sa naďalej bude uzatvárať do seba. A tak, výdatne si pomáhajúc už prakticky čímkoľvek, v čom sa dá nájsť štipka harmónie, dokázal sa namiesto očakávaného seba-vyprázdnenia pod taktovkou novej generácie z vajec sa práve liahnucich hudobníkov zmobilizovať. Aj u Zeal & Ardor občas poslucháčovi zostávajú len otvorené ústa a nemý úžas nad kombináciami použitých výrazových prostriedkov a ich zakomponovaním do kratučkých skladieb, nezriedka pripomínajúcich len nedokončené skice.

Namiesto nepožívateľného gulášu skrývajúceho sa alibisticky za reči o eklektizme je však všetko kompaktné a znie to, akoby zdanlivo absurdné hudobné kombinácie boli tou najprirodzenejšou vecou na svete – minimálne pre autora. Nad kompozíciou sa premýšľalo, skladby majú svoju zapamätateľnú štruktúru. Manuelova hudba je k tomu všetkému skrz naskrz prevŕtaná rôznymi disonantnými ornamentmi, umne eskalujúcimi dej. Trocha toho sonického diskomfortu predsa ešte nikoho nezabila a k podobnej hudbe to jednoznačne patrí.

Ak ste ich nestihli na tohtoročnej Pohode, druhú šancu dostanete 3. novembra vo Viedni a ďalšiu 17. novembra v pražskom Future.

Stranger Fruit

Teraz najčítanejšie

Martin Sadlek

Mudrlant, hnidopich a audiofil v počiatočnom štádiu choroby.