Denník N

Potrebuje niekto preklady z češtiny do slovenčiny (a naopak)?

To sú oni: Rumpeľ, Ciášik a Anka. Totiž pardon... Rumcajs, Cipísek a Manka. Foto – Sběratelský antikvariát Smetana
To sú oni: Rumpeľ, Ciášik a Anka. Totiž pardon… Rumcajs, Cipísek a Manka. Foto – Sběratelský antikvariát Smetana

Na 100. výročie založenia Československa sa chystá radostná mediálna udalosť: spustenie sesterského denníka slovenského N-ka v Česku. Pri tejto príležitosti som sa znova zamyslel nad otázkou, ktorá ma udivuje už zopár desaťročí: prečo sa texty českých autorov, komentáre českých politológov, odpovede českých respondentov v interview (atď.) zverejňujú v slovenských novinách a časopisoch v slovenských prekladoch a nie v pôvodnej češtine?

Obsah článku
  1. Nie je bagáž ako čvarga
  2. Preklad ako posledná záchranná brzda
  3. Mosty, verzia 2.0?
  4. Kto chce, porozumie
  5. Výhody viacjazyčnosti
  6. A čo rozprávky pre deti?
  7. Prekliatie malých národov
  8. Prekladanie je ako hokej
  9. Wikipédia je prízemná budova s mnohými suterénmi

V 90. rokoch vychádzal týždenník Mosty (šéfredaktorkou bola Soňa Čechová), ktorý cielene podporoval dvojjazyčnosť: zverejňoval texty aj v slovenčine, aj v češtine. Pokiaľ viem, nikto (možno okrem besných nacionalistov) sa na to nikdy nesťažoval.

1. Nie je bagáž ako čvarga

Už dlho mi nejde do hlavy, prečo sa texty českých autorov zverejňujú v slovenských novinách a časopisoch v slovenských prekladoch. A keď slovenský novinár spovedá v interview českú osobnosť, prečo interview nevyjde dvojjazyčne? Otázky by boli v slovenčine – odpovede v češtine. (Podobne v opačnom garde, keď Slovák dáva interview českému médiu!) Pri televíznych interview je to samozrejmosť – prečo nie aj pri interview v písanom slove?

Pri zápisoch interview možno ide o praktickú prekážku: máloktorý slovenský novinár či korektor je kvalifikovaný nato, aby zapisoval či korigoval aj texty v češtine. Tu by sa, minimálne v teórii, otvárala šanca pre partnerský projekt „oboch N-iek“: členovia slovenskej redakcie by zodpovedali za slovenské úseky dvojjazyčných interview a členovia českej redakcie za české.

Zbytočné prekladanie interview môže viesť až ku komickým nedorozumeniam. Šéf Reportérov Českej televízie Marek Wollner bol hosťom v diskusii .týždňa a moderátor sa ho spýtal, ako pred niekoľkými mesiacmi myslel svoje vyjadrenie „o novinárskej čvarge v interview pre Denník N“. Marek Wollner sa vydesil a dôrazne protestoval, že slovo „čvarga“ nikdy nevypustil z úst – spomenul „pakáž“ ako citát z výroku českého premiéra Babiša. Marek Wollner pikantné slovenské pejoratívum „čvarga“ zrejme nepozná a nevie, že znamená to isté, čo česká „pakáž“. (Ako slovenský preklad by sa ponúkal aj výraz „bagáž“, no ten vzhľadom na interferenciu so západnými jazykmi možno až príliš pripomína batožinu.) Tak či onak – ak by boli Wollnerove odpovede v interview zverejnené v pôvodnej češtine, k nedorozumeniu by nedošlo.

2. Preklad ako posledná záchranná brzda

Na preklad ucelených českých textov do slovenčiny s cieľom ich zverejnenia v slovenských novinách či časopisoch však už nenachádzam racionálne vysvetlenie.

Ak za preklady z češtiny do slovenčiny platia redakcie prekladateľom honoráre, dalo by sa to považovať za nehospodárne vynaložené peniaze. Ak také texty (pravdaže, neplatí to pre agentúrne správy z ČTK či izolované vyjadrenia v inak slovenských textoch) prekladajú do slovenčiny stáli zamestnanci slovenských redakcií, dalo by sa to zasa považovať za nehospodárne vynaložený pracovný čas.

Fixná idea, že v slovenskom médiu treba všetko české nevyhnutne prekladať do slovenčiny, je podľa mňa chorobným pozostatkom mečiarovsko-slotovského nacionalizmu z raných 90. rokov. Hlboko v 21. storočí a k 100. výročiu vzniku Česko-Slovenska by možno bolo načase sa od tejto fixnej idey oslobodiť. Pôjde v tomto partnerský projekt „oboch N-iek“ ostatným médiám príkladom?

Ako vyštudovaný prekladateľ zastávam názor, že prekladaniu sa treba vyhýbať, ako sa len dá. Prekladanie by som označil za poslednú „záchrannú možnosť“, keď už nie je k dispozícii žiadne iné riešenie. Preklad sa totiž nikdy nevyrovná originálu – vždy vnáša do pôvodnej výpovede odchýlky, nepresnosti, nevyhnutnú subjektívnosť zo strany prekladateľa.

3. Mosty, verzia 2.0?

Neorodujem za to, aby si slovenské a české médiá nasilu vymieňali a zverejňovali texty v tom druhom jazyku. Nejde tu o „povinné jazdy“ v štýle niekdajších takzvaných Mesiacov československo-sovietskeho priateľstva.

Nie, ide o to, že keď prirodzene nastane situácia (a nastáva často!), že si slovenské médium želá zverejniť text od českého autora, alebo v interview vyspovedá osobu hovoriacu po česky, vtedy by tieto texty a odpovede z interview mohlo zverejniť radšej v pôvodnej češtine. A podobné by mohlo platiť aj v opačnom smere pre české médiá vo vzťahu k slovenčine.

Takto by médiá z oboch krajín k 100. výročiu založenia našej bývalej spoločnej krajiny mohli nadviazať na tradíciu týždenníka Mosty a aspoň v drobnej, príležitostnej a spontánnej mierke sa stať jeho nasledovníkmi – novodobými „Mostmi“ medzi oboma národmi a čitateľskými obcami.

4. Kto chce, porozumie

Seriózne spravodajské médium nie je hiphopový magazín pre mládež. Občas zaznievajú tvrdenia, že „českí čitatelia už nerozumejú po slovensky“. Ale rozumejú, čoby nerozumeli – kto chce, porozumie. Dobre to vidno v internetových diskusných fórach, kde si Česi a Slováci, aj z najmladšej generácie, radia pri riešení hardvérových či softvérových problémov. Kto má dostatočnú motiváciu porozumieť, porozumie.

Domnievam sa, že pre seriózne médiá, vzhľadom na ich zameranie na vzdelanejšiu vrstvu obyvateľstva, argument údajnej „nezrozumiteľnosti slovenčiny“ neobstojí. Utekať od dvojjazyčnosti s poukazom na taký argument znamená podporovať mentálnu lenivosť. A to sa k imidžu serióznych publikácií nehodí.

Hlásim sa ako dobrovoľná výpomoc! V platených digitálnych médiách býva zvykom pridávať na záver „zamknutých“ článkov noticky typu Tento článok ste si prečítali vďaka tomu, že ste si nás predplatili. Nuž, ak by sa nebodaj niektorí českí čitatelia sťažovali na nezrozumiteľnosť slovenských textov, mohla by sa k nim pridávať aj noticka v znení: Pokud ste neporozuměli některému slovenskému slovu v článku, napište na [email protected] a rádi vám pomůžeme. Emailová adresa by sa dala presmerovať pokojne aj na mňa či na iných slovenských „dobrovoľníkov“ – s radosťou by som každému českému čitateľovi aj po lopate vysvetlil, čo znamená ťava alebo neúrekom! Ak by teda nestačilo odkázať na špičkové internetové slovenské výkladové slovníky od JÚĽŠ (máme ich na vyššej úrovni než Česi), prípadne na niektorý internetový slovensko-český slovník.

5. Výhody viacjazyčnosti

Nič nevystihuje problematiku výstižnejšie ako úslovie „Koľko rečí vieš, toľkokrát si človekom“.

Dalo by sa však formulovať aj menej zdvorilo, „z opačnej strany“: „Čím menej rečí vieš, tým si obmedzenejším človekom.“ A ak nebodaj ovládaš len jediný jazyk a nástojíš na tom, že všetka komunikácia musí prebiehať výlučne v jedinom jazyku, si najobmedzenejší zo všetkých.

Už pred dvoma storočiami poznamenal nemecký jazykovedec a filozof Wilhelm von Humboldt (1767 – 1835), že človek vníma svoj život a všetko vôkol seba „výlučne tak, ako mu to sprostredkúva jazyk“ („ausschließlich so, wie die Sprache sie ihm zuführt“).

„Kráľ nemeckej štylistiky“ Wolf Schneider v 14. kapitole svojho manifestu proti zbytočným anglicizmom Speak German! (2008) myšlienku rozviedol:

Je to jazyk, ktorý otvára šance mysleniu a zároveň ho ohraničuje. Sú to slová, skoncentrované skúsenosti a spomienky našich predkov, ktoré nás – podľa toho, ako ich používame – buď uväzňujú v predsudkoch, alebo dávajú myšlienkam rozlet.

Es ist die Sprache, die dem Denken die Chancen öffnet und ihm die Grenzen zieht. Es sind die Wörter, die geballten Erfahrungen und Erinnerungen unserer Ahnen, die uns, je nach Gebrauch, in Vorurteile einmauern oder unseren Gedanken Flügel geben.

Na prínos ovládania cudzích jazykov dôrazne upozornil aj Timothy Ferriss v 15. kapitole svojho bestsellera Štvorhodinový pracovný týždeň (2007; ktorý som inak vo svojej recenzii zhodnotil kriticky):

Osobitnú zmienku si zaslúži štúdium cudzích jazykov. Ak si človek chce vyjasniť svoje vlastné myslenie, ničomu užitočnejšiemu sa venovať nemôže.

Odhliadnuc od toho, že je vylúčené, aby sme pochopili druhú kultúru, ak sa najskôr nenaučíme jej jazyk – kto sa naučí cudzí jazyk, začne si lepšie uvedomovať svoj rodný jazyk: svoje vlastné myšlienky.

Prínos ovládania cudzieho jazyka sa zvykne podceňovať rovnako, ako sa zvykne preceňovať náročnosť jeho štúdia. […]

Nauč sa iný jazyk a získaš ďalšie „oko“, ktorým budeš spochybňovať i chápať svet. […]

Nenechaj si ujsť šancu zdvojnásobiť svoje životné skúsenosti!

Language learning deserves special mention. It is, bar none, the best thing you can do to hone clear thinking.

Quite aside from the fact that it is impossible to understand a culture without understanding its language, acquiring a new language makes you aware of your own language: your own thoughts.

The benefits of becoming fluent in a foreign tongue are as underestimated as the difficulty is overestimated. […]

Gain a language and you gain a second lens through which to question and understand the world. […]

Don’t miss the chance to double your life experience.

6. A čo rozprávky pre deti?

Môže zaznieť námietka, že k vyššie povedanému existujú dve výnimky.

Prvou je byrokratická a komerčná oblasť. Zákony Európskej únie sú už raz také, že všetky zákony, predpisy (a iné) treba prekladať do všetkých oficiálnych jazykov Európskej únie, teda aj do slovenčiny, aj keby sme dokonale rozumeli českému zneniu príslušných predpisov (najmä ak sa našich krajín bezprostredne netýkajú – typ „pravidlá rybolovu pri pobreží Grónska“). Podobne na obale zahraničného potravinárskeho výrobku musí byť uvedený preklad (hoci neraz spotvorený) jeho zloženia do slovenčiny i češtiny. Taká už je povaha byrokracie: neraz si vyžaduje plnenie úkonov, ktoré pre životnú prax nemajú význam.

Ako ďalšia výnimka sa zvyknú spomínať rozprávky pre deti. Vraj najmä v útlom veku je potrebné, aby deti počúvali rozprávky vo svojom rodnom jazyku, aby si preň vypestovali dostatočný cit bez nežiaducich vplyvov cudzích jazykov.

Vidím to trochu inak. Ak je dieťa schopné vnímať rozprávku v origináli, nech si ju pokojne užije v origináli! Vyššie opísané výhody dvoj- či viacjazyčnosti, rozširovania jazykových a najmä myšlienkových obzorov, platia pre deti rovnako ako pre dospelých.

Nemáme dostatočne bohatú pokladnicu našich vlastných slovenských rozprávok? Pravdaže máme. (Vrátane moderných – Modrú knihu rozprávok od Ľubomíra Feldeka považujem za jedno z vrcholných diel slovenskej literatúry 20. storočia vôbec.) Dieťaťu teda môžeme dopriať toľko pôvodných slovenských rozprávok, koľko len bude treba.

Ak je však dieťa schopné vnímať rozprávky o Rumcajsovi, Cipískovi a Manke v pôvodnej češtine, prečo by sme mu vnucovali Rumpeľa, Ciášika a Anku? Ak je schopné plnohodnotne si užiť káčera Donalda či Mickey Mousa v pôvodnej angličtine, prečo by sme ich mu pre(d)kladali v slovenčine alebo češtine?

Iná situácia nastáva, keď je dabing alebo preklad nevyhnutnosťou. Zrejme máloktoré slovenské dieťa bude natoľko zbehlé vo švédčine, aby si vychutnalo Pipi Dlhú Pančuchu v origináli. V takej situácii sa už dá súhlasiť s „národniarskym“ argumentom: ak už je „zlo“ dabingu či prekladu nevyhnutné, dávajme – najmä pri detskom publiku – podľa možnosti prednosť slovenskému dabingu a prekladu pred českým. (Zároveň vždy dávajme prednosť originálu s titulkami pred dabingom či tlmočením, čo sa však pri najmenších deťoch uplatniť nedá.)

7. Prekliatie malých národov

Problémom je kvalita. Vo všeobecnosti platí: čím väčší národ, tým vyššia kvalita jeho produkcie. To je síce všeobecné pravidlo a nesporná tendencia, no existuje z nich množstvo nepredvídateľných výnimiek. Hoci je pravdepodobné, že preklad ľubovoľnej knihy X alebo dabing ľubovoľného filmu či seriálu Y bude kvalitnejší v češtine než slovenčine, v žiadnom jednotlivom prípade to nie je zaručené. Preklady príbehov Karla Maya o Winnetouovi a Old Shatterhandovi bývali kvalitnejšie z pera slovenského prekladateľa Dr. Teofila Ušáka než české preklady tých istých kníh, pretože Dr. Ušák bol pre svoju robotu natoľko zapálený, a vnímal ju ako svoje poslanie, že mu sotva mohol niekto konkurovať. Stačí jeden výnimočný jedinec z malého národa – a obvyklá tendencia sa prevráti naruby. (Počuli ste už o Petrovi Saganovi?)

Tak ako je vo všeobecnosti pravdepodobné, no nikdy nie isté, že český preklad bude kvalitnejší než slovenský, to isté platí vo vzťahu prekladov do nemčiny a angličtiny k prekladom do češtiny. Aj tu je – nech sa na mňa českí kolegovia neurazia – pravdepodobné (hoci nie zaručené), že preklad svetoznámeho diela do nemčiny alebo angličtiny bude mať vyššiu kvalitu než preklad toho istého diela do češtiny.

8. Prekladanie je ako hokej

Je to ako s nomináciou hokejistov na olympijský turnaj: keďže Kanada má možnosť vyberať najkvalitnejších hokejistov zo stonásobne širšej základne oproti ostatným krajinám, je vysoká pravdepodobnosť (takmer stopercentná istota), že pri takej nemilosrdnej konkurencii vo vlastnej krajine sa do konečnej nominácie na turnaj dostanú len najšpičkovejší „umelci na ľade“.

Pri jazyku ako nemčina, ktorá je materčinou pre vyše 100 miliónov ľudí, alebo angličtina, ktorej rozumie miliarda či viac ľudí, je takisto vyššia pravdepodobnosť, že nakladateľstvo zverí preklad dôležitého literárneho diela do rúk nespochybniteľne kompetentnej osoby, ktorá sa v takej obrovskej konkurencii „rodených hovoriacich“ dokázala etablovať v prekladateľskej špičke.

Pri našich dvoch národoch s iba 10 a 5 miliónmi obyvateľov si tým až takí istí byť nemôžeme. Veď vieme, ako to chodieva v našich končinách: k zákazkám sa dostávajú aj nekompetentné osoby zásluhou známostí a konexií (v tom lepšom prípade). (Počuli ste už o zbabranej slovenskej elektronizácii štátnej správy za miliardu eur?)

9. Wikipédia je prízemná budova s mnohými suterénmi

Vidno to už na Wikipédii: suverénne najkvalitnejšia je tá anglická, hoci aj ona obsahuje množstvo chýb. Česká Wikipédia je oproti anglickej už na veľmi nízkej úrovni a slovenská Wikipédia priam na katastrofálnej. (Články v slovenskej Wikipédii občas pripomínajú zbierky hoaxov a elementárnych pravopisných chýb.)

Žiaľ, je to logické a asi sa to nikdy nezmení: angličtina, ktorou hovorí miliarda ľudí na tejto planéte, zo seba dokáže vygenerovať potrebné mikropromile nadšených obetavcov, ktorí sa bez nároku na honorár starajú o to, aby si anglická Wikipédia udržiavala aspoň akú-takú solídnu úroveň. Malým národom ako českému a slovenskému sa potrebné mikropromile nadšených obetavcov vygenerovať zrejme nikdy nepodarí.

Teraz najčítanejšie

Alexander Avenarius

Prekladateľ, korektor, tlmočník, učiteľ jazykov, správca serverov. Milovník elektronickej literatúry a mobilných prístrojov (čiže digitálny knihomoľ), študent filozofie a filmov, polyglot, grafoman, hobby-recenzent. Tvorca alternatívneho rozloženia slovenskej klávesnice. Môj alternatívny blog je na adrese extempore.top. Svoje knižné, filmové a iné recenzie posielam – vzhľadom na prehlbujúcu sa nefunkčnosť portálov IMDb a Amazon – aj do blogu AveKritik.com.