Zmeňme Európu a zmeníme svet.
Aj v roku 2018 ľudia na svete musia žiť v strašných podmienkach, akým spôsobom to môžeme zmeniť? A prečo tak nerobíme už dnes?
Položme si správnu otázku.
Takmer každý deň vidíme v televízií alebo na internete obrázky chudobných, zúbožených a hladujúcich ľudí. Ako je možné, že aj v roku 2018 musia ľudia žiť v tak strašných podmienkach? Môžeme za to my. Ale ako? Veď predsa keď sa spýtate kohokoľvek na ulici, či chce aby ľudia na svete hladovali a umierali na liečiteľné choroby, ak nenarazíte na priveľkého cynika, odpovie, že nie. Ako je možné, že aj keď všetci chceme, aby sa ľudia na celom svete mali dobre, nedeje sa tak? Odpoveď je, že sa pýtate zlú otázku. Otázka totiž neznie; „Chcete aby ľudia nehladovali?“, ale „Zaplatíte 2€ za liter benzínu?“
Aj napriek tomu, že verím v ľudstvo, viem si dosť dobre predstaviť odpoveď, „nie“. Nechcem v tomto blogu moralizovať, preto musím uznať, že je to prirodzené. Ak si mám vybrať medzi dvomi rovnakými vecami, vždy si kúpim tu lacnejšiu, bez ohľadu na okolnosti. Týmto nechcem povedať, že by ste mali prestať kupovať benzín za klasickú cenu alebo protestovať za jej zdvojnásobenie, nakoľko nízke ceny tovarov, nie sú príčinou, ale dôsledkom toho, že sa ľudia v odľahlých kútoch sveta majú zle.
„My“ a „oni“.
Prečo sa teda my máme lepšie ako oni? Aby sme to zistili, skúsme si najskôr zadefinovať, kto sme „my“, a kto sú „oni“.
My sme všetci, ktorí nemusia bojovať o svoje holé prežitie. My väčšinou žijeme v demokracií, teda vo veľko-koaličnom režime, ktorý sa musí starať o všetkých svojich obyvateľov a teda im zabezpečuje, relatívne, kvalitný život.
Oni sú zas opak, väčšinu svojho času strávia zháňaním jedla a vody pre seba a svoju rodinu, v tom lepšom prípade bojujú o základne výdobytky doby. Oni väčšinou žijú v totalite, teda v malo-koaličnom režime, ktorý sa stará iba o pár vyvolených, straníkov, šľachtu, najvyššieho duchovného vodcu…
Vidíme teda veľmi jednoduchý vzorec (Vôbec nie je jednoduchý, no pre účely tohoto blogu si ho nemôžem dovoliť rozvíjať do hĺbky. Snažil som sa o to v niekoľkých mojich predchádzajúcich blogoch, preto ak máte záujem môžete si ich prečítať.), ktorý nám ukazuje jasný vzťah medzi režimom a kvalitou života jeho obyvateľstva, čím menej ľudí štát riadi a ovplyvňuje jeho vedenie, tým horšie sa obyčajný človek má. Teda ak naozaj chceme, aby všetci ľudia boli „my“, musíme bojovať so zdrojom mizérie, totalitou.
My ako zdroj mizérie?
V úvode svojho blogu som označil nás za jednú z príčin nekvalitného života ľudí žijúcich v totalite. Teraz sa pokúsim svoje tvrdenie trochu zdôvodniť. Nie, nikto z nás priamo nechce, aby ľudia ako bol Mobutu Sese Seko vládli kdekoľvek na svete, ale nepriamo im v tom svojou ľahostajnosťou a krátkozrakým konaním pomáhame.
Každý autoritatívny režim je prirodzene odkázaný k záhube je tomu tak preto, že v „lepšom“ prípade je závislý od pracovnej sily svojich obyvateľov (predaju kávy, banánov…), ktorá prirodzene pod neustálym tlakom upadá. V tom horšom prípade je závislý od nerastných surovín (ropa, diamanty, plyn…), ktoré sa skôr, či neskôr minú. A keďže na vedenie silne totalitného štátu potrebujete značnú čiastku peňazí s krachujúcou ekonomikou krachuje aj režim. To sme videli v komunistickom bloku v roku 89′.
To je však pravda iba v prípade, ak nedostáva žiadne „vonkajšie“ peniaze a tu prichádzame na radu my a medzinárodná pomoc. V princípe bohaté demokratické štáty dávajú peniaze chudobným totalitným štátom, aby zvýšili životnú úroveň ich obyvateľstva. V skutočnosti sú tieto peniaze rozkradnuté (v lepšom prípade iba časť) autoritárskymi vládcami a ich prisluhovačmi. Táto skutočnosť je o to horšia, že často totalitné režimy, najmä počas prírodných katastrof a iných humanitárnych kríz, používajú trpiacich a umierajúcich občanov ako návnadu pre filantropicky zmýšľajúce vlády, ktorou lákajú ich humanitárnu pomoc.
Asi najnechutnejší prípad mi napadá Mjanmarská vojenská junta, ktorá po tom ako bolo Mjanmarsko (spolu s ďalšími časťami JV Ázie) zasiahnuté vlnou tsunami (2004), vyhlásila 100% dovoznú daň na akúkoľvek humanitárnu pomoc prichádzajúcu do krajiny, jedlo, oblečenie, vodu, lieky… Aby to nebolo málo potom ako sa pomoc konečne dostala do postihnutých oblastí, nechalo vedenie svojich vojakov dediny rabovať a poskytnuté prostriedky ukradnúť a predať na čiernom trhu. Takto si Mjanmarský režim zabezpečil svoj chod na najbližšie roky a nebolo to dávno, keď sme v médiach mohli počúvať o masakroch prebiehajúcich na muslimskej komunite v krajine.
Pomáhať, ale naozaj!
Týmto nechcem povedať, že by sme mali humanitárnu pomoc zrušiť, ale že v súčasnom stave, keď jej funkčnosť/nefunkčnosť závisí od dobrej vôle diktátorov (ktorá nikdy nie je dobrá), viac škodí ako pomáha. Dnes za cenu záchrany jednej dediny platí celý národ ďalšími rokmi totalitného utrpenia.
Aký systém teda treba zaviesť? Plánovaný, pomoc treba poskytovať na základe plánu, dohody, ktorú bude musieť dodržať aj druhá strana, inak sa tok peňazí zastaví. Pomoc bude poskytovaná po častiach a za odmenu, rozdelená na časti, ktoré budú uvoľnené až potom, čo cieľová krajina splní určité požiadavky, napr. liberalizáciu krajiny atď. Jednoducho dáme totalitným režimom jasné znamenie, že ak chcú naše peniaze, tak budú musieť hrať podľa našich pravidiel.
Európska únia je najväčším poskytovateľom medzinárodnej pomoci na svete s ročnými výdavkami na humanitárnu pomoc vo výške 86,66 mld. USD tvorí takmer 60% jej celkového objemu. Preto ako najsilnejší hráč by sme zmenou spôsobu poskytovania humanitárnej pomoci, mohli naozaj zmeniť celý svet. A kto vie, možno ho navždy zbavili totality…
Autor je členom hnutia Progresívne Slovensko.
