Denník N

Čo má na Slovákoch rád nórsky lekár – ultramaratónec a knihomoľ (rozhovor) 

Na Sahare potrebuje počúvať púštne zvuky noci, na Slovensku prekrikujúcich sa príbuzných

 .
je nemocničný pediater, čo spievaval v chorále.
Švéd, s pôvodom slovenských umelcov, doktorov a sedliakov.
Žije so svojou nórskou manželkou a 2-oj ročnou dcérou v Oslo. 
Opisuje, prečo stojí za to behať po svetových ultramaratónoch a po všade roztrúsenej rodine.
.
/Rozhovor patrí do série blogu ‘o princípoch obyčajnej atmosféry’
ktorá má za cieľ sprostredkovať patent na jej vnímanie.
Priamo od ľudí, ktorých atmosféra je viditeľná
a môže inšpirovať všetkých, čo tú svoju nevidia.
Jeho slovenské odpovede sú pre autentickosť ponechané s chybami.
Ostatné sú preložené z angličtiny./
 .
Atmosféra nórskych kopcov
Atmosféra nórskych kopcov
Ciao Mária!
Dobrý večer Jakub, kde sa teraz nachádzaš? 
Oslo, Nórsko.
V Oslo je doma alebo kde sa doma cítiš?
Doma je tam, kde je srdce. Kde sú A.(dcéra) a H.(manželka), v Nórsku. Kde býva Martin (brat), mama a oco v Göteborgu. U babičke v Ivanke. Množstvo miest.
Teraz by bolo dobré, ak by si vysvetlil, ako to, že rozumieš po slovensky, a že máš babičku v Ivanke.
To čo ma nepoznajú na Slovensku?!?
:)
Ja sa volám Jakub a som syn dvoch slovenských emigrantom, ktorí sa presťahovali do Švédska pred 35 rokmi.
Narodený a vychovaný vo Švédsku, a som teda slovenský Švéd.
 
Slovenčina bola tvoj 1. jazyk?
Tak to hovoria.
Aj dnes, keď ju počuješ, ju vnímaš ako rodný jazyk?
Jeden z dvoch. Švédština je tiež.
Aké bývavalo detstvo slovenského Švéda pred 30-timi rokmi?
Uha, to nie je ľahká otázka, ale viem si predstaviť, že to bolo trochu iné, ako pre vás na Slovensku.
Ale ja mám pekné spomienky. Všetko sa vlastne zhoršilo, keď sa narodil môj mladší brat. A odtiaľ to potom išlo dolu kopcom.
Nie nie, robím si srandu. Sme mali tajnú reč – a to bolo úžasné! Nikto v škole nám nerozumel. A nikto na Slovensku nám nerozumel.
1.spomienka. Čo ťa napadne, keď sa vrátiš do topánok malého Jakuba v Göteborgu:
Sme si mohli meniť reč, ako nám bolo treba. Nepočúvajte tým, ktorí vám hovoria, že deti nezvládnu sa tak skoro naučiť 2 reči. Môže byť, že ja som bol výnimočný, ale keď sa to aj podarilo môjmu bratovi, tak to nemohlo byť tak ťažké.
Pravda.
Ja si ináč veľa pamätám. Ako dedo prišiel do Švédska a ma viezol v kočíku. A ako dobre sme sa mali v skôlke. A ako som mladšieho brata furt musel chrániť v škole kvôli tomu, že k niekomu staršiemu (a väčšiemu) bol drzý a niekto mi pribehol a povedal, že bol v bitke. Som tam musel prísť to vyriešiť, druhému tvrdo vysvetliť, že jediný, kto môže mlátiť môjho brata, som ja.
Je šťastný, že ťa má.
Hovorím mu to každý deň.
Atmosféra s malým bratom
Atmosféra s malým bratom
Viem, že ťa bavila fyzika aj film. Prečo to vyhrala medicína?
Lebo malo to byť najťažšie sa tam dostať. Toto znie extrémne domýšľavo, viem. Ale som chcel vidieť, či sa mi tam podarí dostať. Medicína bola úplne posledná vec, ktorú som chcel študovať, hlavne lebo som mal viacero dospelých v rodine (nie len oco), ktorí mi stále, stále, stále hovorili, že by som tam ísť mal. A ja som vždy robil presne naopak, keď ľudia otravovali.
Prečo si mysleli, že by si mal? Rád si sa hral na nemocnicu?
Lebo som furt mal nejakú knižku v rukách. A som mal dobré známky. Akoby bolo plytvanie talentom to neskúsiť. Nikdy to nepovedali tak explicitne, ale začal som cítiť tú zodpovednosť, čo príde, keď si v niečom dobrý. 
Nechceš premrhať svoje talenty. Je to trochu ako s tými sluhami, čo im boli dané talenty ich pánom, aby ich uchovali a investovali, kým bol preč.
A keď som sa tam dostal, tak som to musel skúsiť. A odvtedy som sa nepozeral späť. Ale viem, že by som mohol robiť kopec iných vecí, ktoré by ma robili šťastným.
Je aj zriedkavé mať prácu, kde cítiš, že skutočne robíš rozdiel. Nikto nie je nenahraditeľný, najmenej ja, ale na základe mojej sebeckej črty si opatrujem ten pocit, čo mám, keď sa vrátim z práce domov.
Ten 1 pracovný deň znamená čo? Záchranu škôlkarov v Oslo? Čo pre teba medicína reprezentuje, keďže úcta voči doktorom za posledné storočie mierne klesla. Keďže v dnešnom tempe sa niekedy zabúda, čo prečo robíme.
Okej, nie je to, že by som mal nejaký hlboký alebo transcendentný pocit po práci každý deň. Skôr, že pravidelne raz za čas zažiješ niečo tak úplné, že cítiš, akoby tvoja duša bola niečím alebo niekým dotknutá.
Nehovorím o tých akčne-nabalených situáciách, keď som doslova stlačil hrudník chlapca, ktorého srdce sa zastavilo alebo keď som zasekol ihlu do hrude nedonoseného bába dievčatka, aby sa zbavilo život-ohrozujúceho tlaku pneumotorax. Tie situácie sú síce dramatické a majú obrovský impakt, ale existujú aj iné.
Keď zakývaš a dáš 5 (high 5) žiariacemu 5-ročnému chalanovi, čo pred mesiacom dostal transplantát pečene, a teraz preletel okolo teba v chodbe na trojkolke. Alebo keď držíš ruku matky, ktorá práve stráca jediné dieťa – 2-oj ročnú dcéru s tvárou anjela – pre smrteľný nádor na mozgu. Je to uprostred noci, slzy ti tečú po tvári a hovoríš rodičom, že nič na svete nemôžeš urobiť, okrem zjemnenia jej bolesti a úzkosti.
Ja ale nikdy nezabúdam, prečo toto robím. Skutočne, nikdy. Preto pracujem s deťmi. Zbožňujem to.
Musím ale nesúhlasiť s tým ubúdaním úcty voči doktorom. Neviem, ako je to na Slovensku alebo aj vo Francúzsku, ale v krajinách, kde som pracoval (Dánsko, Švédsko, Nórsko), som nezažil žiadnu stratu rešpektu k medickej profesii.
Vlastne naopak. Ľudia môžu byť frustrovaní so všetkých komplikácií s nemocnicami, čakacími lehotami a tomu podobným, ale to často môže aj nemusí byť pripisované celej organizácii. Môže to byť vina nemocničnej rady, politikov. Ale nikdy nás – pešiakov, čo v nemocnici pracujú.
Ktokoľvek kto na nemocničné oddelenie, pohotovosť alebo do ambulancie raz vkročil, vidí, že zdravotníci, sekretárky, sestričky, doktori a upratovačky sa nezastavia. Že tvrdo pracujú. Nikto sa nikdy nestal doktorom, aby zbohatol. Aspoň nie v Škandinávii.
Celkom realisticky znie, že od krajiny ku krajine sa tie nálady líšia.
Určite máš voči chorobám odstup. Máš ho aj keď idete k doktorovi s vašou malou?
Haha, s ňou neideme k doktorovi! Keď máš detského lekára ako oca, tak musíš byť vážne na tom zle, aby si išiel nejakému doktorovi.
Vieš čo, ja som normálne veľmi objektívny v robote. Neviem prečo som ti povedal o práve tom príklade, o tej malej dievke s nádorom. Asi preto, lebo to je jediný krát, keď som plakal v robote. Obvykle som veľmi šikovný sa zdištancovať.
Prvých pár mesiacov po narodení našej dcéry bolo dosť náročné sa starať o novorodencov, ktorí boli vážne chorí, ale to rýchlo prešlo. Je to zaujímavé, na medicíne existuje veľa študentov, čo snívajú o tom, že pôjdu na pediatriu. Najmä dievčatá. Viacerí sú povolaní, pár je vyvolených. Veľa ľudí nedokáže zvládnuť vážne choré deti. Nie je to pre každého. Určite mám veľmi kompetentných kolegov, to je fakt.
Tvoja manželka je tiež lekárka, je to v poriadku, profesia kompatibilná s rodinným životom?
Nikdy to nebol problém.
Potápacia atmosféra s Jakobom
Potápacia atmosféra s Jakobom
Okrem ambulancie tráviš veľa času v teniskách. Ako si prišiel k behu? Nebýval si vždy vrcholový atlét.
Hehe, to je veru svätá pravda.
Bol to spôsob, ako sa dostať do formy. Mal som nadváhu, podarilo sa mi z toho trochu zhodiť, ale potreboval som sa od nej vzdialiť permanentne.
1 z mojich bratrancov zabehol štokholmský maratón, a potom mi povedal môj najlepší kamarát, že vážne uvažuje nad maltským maratónom, kde v tom čase žil.
Myslel som si, keď on to dokáže, aj ja to dokážem. Tak som sa neskôr v tom istom roku prihlásil na aténsky maratón a môj oco mi pripravil jedno z najväčších prekvapení v živote, keď mi povedal, že by to chcel vyskúšať tiež. To najväčšie (prekvapenie) bolo pravdepodobne, keď som ho videl prekročiť cieľovú čiaru.
Prešiel som od neschopnosti zabehnúť 3km bez lapania po dychu, k schopnosti ukončiť celý maratón. Hoci ľahšie je to, keď zhodíš na váhe.
To nás naučilo, že nič nie je nemožné. Nič. Ak si myslíš, že to dokážeš, aj ak si myslíš, že to nedokážeš – maš pravdu, v oboch prípadoch.
Čo bolo najťažšie? Aby sa z troch km stal ultramaratónec. Začiatok?
Ó, určite prvých pár týždňov. Potrebuješ si z toho urobiť zvyk. Ako umývanie zubov, chodenie do kostola. Proste to robíš. Každý týždeň.
Stále s rovnakou odpoveďou. Zvyšok prijde postupne.
Najťažšie je udržať si zvyk behania pravidelne, a tým myslím naozaj pravidelne. Nemôžeš si od toho zobrať týždeň alebo mesiac voľna, kedy ťa napadne. Teda samozrejme môžeš, ale musíš sa sám seba opýtať, aké sú tvoje ciele. Chceš zhodiť na váhe? Beháš len, aby si trochu obmenil iný šport, plávanie, futbal, tancovanie, džudo? Potom je to asi OK, nebehať pravidelne.
Alebo chceš sa stať lepším bežcom? Chceš byť rýchlejší, bežať ďalej, ostať fit? V tom prípade nie, nie, nie. Žiadne prestávky. Iba jednoduchšie etapy tréningu.
Teraz mi dovoľ upresniť jednu vec. Ja nie som tréningoholik. Moje dni odpočinku sú dňami, ktoré milujem najviac. Ale nevychutnal by som si ich toľko, ak by som si ich nezarobil. A tiež, je oveľa náročnejšie zase začať po dlhej prestávke. Oveľa jednoduchšie je len proste stále zotrvať.
Ako sa organizuješ, aby si stíhal každý týždeň. 
Ako organizujem svoj tréning alebo svoj život? Na väčšie výzvy si najmem trénerov, aby mi pomohli s mojím programom. So zvyškom života len robím, čo mi povie moja žena. To sa vždy ukáže ako najlepší spôsob.
 
Disciplína je nepríjemná?
To vlastne neviem. Vždy som ju mal.
Netrénujem každý deň. To by moje telo nestíhalo. Príliš rád si polihujem v sofe. A nemám na to ani čas. Nemyslel som teda každý deň, ale pravidelne.
Excelentné je 2-3x za týždeň. Tie ale nikdy nepreskočiť. Ale vážne, ak Barack Obama – preukázateľne 1 z najzaneprázdnenejších ľudí planéty – má čas na 45 minút cvičenia 6 dní v týždni, potom úprimne, máme ty aj ja.
Zimný tréning v Oslo
Zimný tréning v Oslo
Behanie naboso
Behanie naboso
No dobre dobre :). A teraz Marathon des sables. Bola to najhoršia vec, ktorou si prešiel?
Môja najobľúbenejšia téma. A ani náhodou. Ale má férovú príležitosť stať sa jednou z top 5 najzábavnejších a najlepších.
7 dní v piesku zabáva čím?
Bol som so svojím najlepším kamošom bez jedinej starosti, zažíval som – v zmysle vychutnávajúc a vdychujúc – jedno z najveľkolepejších a najkrásnejších miest na planéte. Brutalitu Sahary nemôžeš zažiť cez okno turistického autobusu alebo počas 60-minútovej zastávky v sandáloch a šortkách, v jednej z turistických destinácií na kraji púšte, kde surfuješ dolu pieskovými dunami na snowboarde.
Potrebuješ si niesť na chrbte vlastné jedlo, oblečenie a vodu, utierať si v 54-stupňových teplotách z čela pot. Potrebuješ takmer stupiť na škorpióna, keď vyliezaš djebel (hora pokrytá pieskom). Potrebuješ spať na karimatke v berberskom stane, voňať, počúvať a cítiť púštne zvuky v noci. Potrebuješ, aby ti šialené piesočné orkáno odvialo stovky stôp do vzduchu spacák.
Rozumiem tej kráse, Sahara je sen. Ale to trápenie sa prekonáva lepšie, ako sa to predstavuje?
Keď človek počúva o bolesti, neželá si ju. Je plynulejšia za behu?
Absolútne, to je dobre formulované.
A pravda je, že si aj tak nikdy bolesť nepamätáš. Opýtaj sa každej ženy, čo rodila. Vieš, že tam musela byť, ale nepamätáš si ju. Necháp ma zle, samozrejme, že si pamätáš bolesť. To škrtni. Myslím v zmysle trénovania.
Chápem. Ak si na ňu chceš spomínať, vedel by si, ale nemusíš. Spätne si môžeš vyfiltrovať zvuk nočnej Sahary bez bolesti z pľuzgierov.
Ešte sa vrátim k tej disciplíne, čo si vždy mal. Myslíš, akože si sa s ňou narodil?
Nie som si istý, ale pamätám si, že vždy som bol vo všetkom dosť systematický. Moje knihy, štúdium na univerzite, tréning. Takže hej, myslím si to. Jakob mi hovorieva, že moja disciplína je až podivná, želal by si, aby ju mal. Pritom ju má, len v inej forme. Nakoniec je to vždy o motivácii.
Ak to hlboko vo vnútri naozaj nechceš robiť alebo o to dosť silno nestojíš, potom je veľká pravdepodobnosť, že cez to neprejdeš.
Ráno na Sahare
Ráno na Sahare
Na Sahare počas 'Marathon des sables', v zdravotnom stane
Na Sahare (počas ‚Marathon des sables‘) v zdravotnom stane
Stav šliap na piesočnom ultramaratóne
Stav šliap na piesočnom ultramaratóne
Sahara
Bolo to preto pre teba na púšti ľahšie?
Nikdy to nebolo ľahké. Tie dlhé, horúce a zaprášené dni a tmavé, chladné noci. Lenže my s Jakobom sme tím.
Keď bol unavený, kráčal ťažkými krokmi a ticho dumal, sotil som ho a začal som ho rozptyľovať otázkami alebo príbehmi. Keď naopak som bol otrávený, ufrflaný a ušomraný ja, rozosmieval ma on.
Nikdy sme nemali bod mrazu v tom istom čase, a to bola vždy naša tímová sila. Poznáme sa extrémne dobre a vieme, čo ten druhý potrebuje. Sústrediť sa na potreby svojich spoluhráčov pomáha rozptýliť aj teba.
Bolo to pre nás tvrdé pre oboch, ale zvládli sme to spolu. Také preteky by som nedokázal sám a dúfam, hoci on už pretekať nebude, že bude mojou posádkou počas UTMB v auguste. Bude vedieť, čo potrebujem, nikto by mi nepomohol z polovice tak dobre, ako on.
Prečo ‘hlboko vo vnútri to naozaj chceš robiť’? Tie nákladné cesty, stres zo stále väčších výziev, rutinu z repetitívnosti behu…
Pretože je to všetko dobrodružstvo. A môžem ním prejsť so svojím najlepším kamošom. Ukončením prvého maratónu som pochopil, že nič nie je nemožné. Je to len imaginárna čiara, ktorú zvykneme kresliť, keď si nevieme predstaviť, čo je za hranicou našich vlastných schopností. Ale veci sa majú tak, že naše schopnosti nemajú limity. Doslova neexistuje niečo, čo by sme nemohli urobiť. Nič. Nemožnosť nie je fakt. Je to len názor. Slovami Muhammada Aliho, nemožné nie je nič.
Po Aténach sa preteky stávali progresívne ťažšími. Jakob a ja sme mali to jedno kritérium na ich vyberanie. Nové preteky museli zaujať našu predstavivosť tak, že by sme ich najprv považovali za takmer nedosiahnuteľné.
Krok od nuly k ukončeniu maratónu bol pre nás len tak veľký, ako krok od maratónu k pol-Ironmanu. A krok od pol-Ironmana k celému Ironmanu rovnako ukrutný.
Jediné nervové zrútenie, čo som v tomto kontexte mal, bolo ráno o štvrtej počas nášho Ironmana v Anglicku. Pomyslenie, že treba začať bežať maratón po 180km na bicykli, ma na smrť vydesilo. Doslova som sa pár minút triasol úzkosťou, kým ma Jakob netresol po chrbte a so širokým úškrnom nepovedal niečo ako: “Ale nebolo by cool, keby sa nám to podarilo dokončiť?“
Ukľudnil som sa, uchlipol si z vody na zvlaženie úst, čo boli vyschnuté ako púšť. A potom som bral 1 okruh po druhom, (plávanie bolo rozdelené na 3 okruhy, rovnako ako bicykel a beh), odmietajúc myslieť na ten nasledujúci, kým som neskončil ten, čo som práve začal.
Ale najväčší skok musel byť od Ironmana ku kompletnému ultrabehu Trail du Verdon, 109km na 6700 vertikálnych metroch totálnej bolesti, ale tiež povznášajúcej radosti. Neviem, či si pamätáš, ale hneď, ako sme ho dokončili, dali sme si na hoteli rýchlu sprchu, raňajky, sadli do auta a šoférovali 400km až k vám. Boli sme zničení, ale šťastní a stačil nám iba 1 pohár vína tvojho muža, aby sme zaspali.
Pamätám. Šialenci.
Ale tiež to robím, aby som videl, kam až siahajú limity môjho tela. Našiel som určitú formu hranice, keď som musel predčasne vzdať ultra minulé leto. Pre viacero faktorov. Ale neúspech ma pravdepodobne naučil viac, ako všetky moje osobné bežecké “víťazstvá“ dohromady.
Naučíš sa o sebe veci a fungovať so zimou, strachom, vyčerpaním, nedostatkom spánku, hladom, dažďom, podráždením, ubolenými šlapami, odpornými energickými gélami. A potom sa pozrieš na výhľad z hôr a uvedomíš si, že to všetko stálo za to.
1. ultramaratón tímu dvoch Jakobov v Hrdlách francúzskeho Verdonu
1. ultramaratón tímu dvoch Jakobov v Hrdlách francúzskeho Verdonu
Po pretekoch Jakob hľadá signál u nás na verande
Po pretekoch hľadá Jakob signál u nás na verande
Si šťastný? Robia ťa tieto, pre každého aspoň trochu normálneho človeka, pomätené výzvy vyrovnaným?
Je to len hobby. To je všetko. Priznám sa, že sa staneš závislým na fyzickej forme, do ktorej sa dostaneš. Ale to nie je až tak dôležité. Je to niečo, o čom môžeš rozprávať vnúčatám. Niečo, s čím sa dá chvastať a na čo spomínať, keď sa stretneme s Jakobom. Samozrejme, že je posilňujúce vedomie, že môžem vyhecovať svoje telo presne toľko, koľko chcem. Ale to môže aj hocikto iný so štipkou motivácie, disciplíny a tréningu.
V živote sú dôležitejšie veci. Úsmev a šťastný piskot na tvári mojej dcéry, keď sa vrátim z práce. Alebo pokoj, ktorý nájdem, keď zapálim sviečku pri soche panenky Márie po omši v nedeľu. Alebo radosť, ktorú cítim, keď idem k mame a ocovi a malému bratovi Martinovi do Göteborgu, keď sa môžu hrať s A. To je dôležité. Rodina. To sa ráta.
Bože, zniem ako reklama na Fast & Furious 7…
Máš vo svojich 35-tich rokoch pocit, že rozumieš, ako fungujú princípy života? 
Nikdy som nebol šťastnejší. A cítim, že som dostal všetko, čo som si mohol od života želať.
Kým sú moji rodičia a dcéra v poriadku, je to všetko, čo potrebujem. Viem, že to znie ako póza, ale tak to je. Čoskoro si od tohoto všetkého dám prestávku. Berie to obrovské množstvo času od mojej rodiny, budem si potrebovať nájsť iné hobby. Pravdepodobne budem stále behať, ale možno nie tak ďaleko. A áno, našiel som zmysel života, ale to je tajomstvo, povedali, že to nemám nikomu hovoriť…
 
Každý z tvojch blízkych ťa pozná podľa zaviazanej rodinnej duše. Kde si to odpozeral? A prečo stojí za to neustále lietať po Európe od rodiny k rodine plnej tvarohových koláčkov a hlučných nedorozumení?
Asi naši nás vychovávali v takej filozofii. A tiež: máme fantastickú rodinu! Čo na tom by človek nemal mať rád?
V 80.-tych rokoch v Göteborgu sme boli iba 3 (spríbuznené) slovenské rodiny, berlínsky múr a komunizmus nás udržoval odrezaných od ostatnej veľkej slovenskej rodiny.
Ľudia nás mohli chodiť navštevovať iba po jednom alebo niekedy v pároch. Zvykli sme si vážiť tie chvíle, keďže kontakt so starými rodičmi bol zriedkavý. A teraz máme všetky možnosti sa navštevovať, tie, ktoré naši rodičia nemali celých dlhých 10 rokov.
Myslíš, že rozumieš slovenskej náture? (Ktorá je tak neporovnateľná s tou švédskou.)
Nie tak, ako by som si želal. Ale verím, že môžem tvrdiť, že ju poznám aspoň tak dobre, ako 2. generácia imigrantov narodených/vychovaných mimo Slovenska.
Aj keď, pre mňa je slovenská nátura pravdepodobne neoddeliteľná od nátury mojej slovenskej rodiny. A tie 2 sú asi poriadne odlišné. Takže odpoveď by mala byť nie.
Priateľská atmosféra
Priateľská atmosféra
Atmosféra na dedovej záhrade
Atmosféra na dedovej záhrade
Na záver atmosféra. Slovenská. Čo sa ti páči, nepáči. Čo intenzívne ti 1. príde na myseľ.
Zbožňujem fakt, že sa vždy chystá ďalšia várka jedla. Hneď, ako sa otočíš chrbtom k poháru, niekto ti naleje po okraj slivovicu alebo červené.
A že ľudia sú vždy tak priateľskí a že sa zaujímajú, ale nikdy si neodpustia vtipne sarkastický komentár o tvojej neschopnosti písať čistou slovenčinou.
Ktorú obyčajnú atmosféru by si najradšej zrušil?
Je len jedna atmosféra, ktorej by som sa rád zbavil. Tej, ktorá nastane, keď mám rozbehnutých príliš veľa dôležitých vecí, a to ma núti určiť priority medzi tým, čo urobiť potrebujem, a tým, čo urobiť chcem. To neznášam a chcel by som, aby deň mal 36 hodín a týždeň 10 dní, pretože nikdy nie je dosť času na každého, koho by som rád videl a všetko, čo by som rád stihol. Pozitívum je, že sa nikdy nenudím.
Ktorú obyčajnú atmosféru máš najradšej?
Keď nás naša dcéra zobudí skoro ráno s nešikovným, mokrým a hlučným objatím, zatiaľčo šikmé slnečné lúče padajú oknom do našej spálne.
Ešte daj voľačo po slovensky.
Mám vás všetkých veľmi rád!
A voľačo poriadne nespisovné. 
Ako hovoril môj oco, keď sme sa rozprávali po švédsky počas letných prázdnin: “Na Slovensku po slovensky!“
Alebo „Krumple sa nevykopajú samé, chalani.“
Alebo „Však ešte nalej, Janko.“
Alebo „Ja vám vysvetlím, ako to vlastne je…“
Všetko citujem Jožka.
Bolo mi potešením.
 
Foto je z Jakobovho archívu. Text autorizoval. Sledovať ho môžete aj tu.
A ďalšie príspevky o atmosfére tu

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie

Mária Bruneau

Do malej kamennej dediny nad vinicou sme sa usadili k starým princípom. Najprv sme sem chodili iba na Vianoce, cez prestávku v IBM, od štósov tiketov s číslami problémov, od čiernych alebo béžových opätkov, od zodpovednosti za nefunkčnosť sci-fi zákaziek, od ani kofeínom nevyprázdniteľných e-mail schránok. Teraz je to iné. Tempo nám síce udávajú rovnaké, 2 bzučiace polo-francúzske dcéry a 1 mládenec; Emma (2013), má džezovo zachrípnutý hlas a naivnú lásku k ľuďom, Manon (2011) má prskavkujúcu radosť z koláčov a vrúcny Downov syndróm a Louis (2016) prítulný fanúšik debát; ale tu sme si našli priestor, vnímať. Tento blog je o princípoch obyčajnej atmosféry. Ktorá je vlastne neobyčajná, len je jej zásadne viac. Spokojne sa pri nej udomácňujeme. Nemá prestíž, nie je uznávaná, a každý jej máme fúru. Lenže, keď ju už nechtiac niekto postrehne, zrazu všetko cíti, správne, intenzívne, akurát. Dalo by sa predpokladať, že kapacitu na to máme všetci. Viac na: