Denník N

Milujem ťa, choď preč

O tom, ako ľahko a rýchlo sa menia hraničiarske emócie.

Už nejaký ten čas sa poznám cez internet s mužom, ktorý mi stihol prirásť k srdcu, a to viac, než by mu bolo milé. Teda asi. Aj o tom je HPO – emócie sú fakt intenzívne a občas si myslíme, že niekoho zúfalo zbožňujeme, pritom je to vzťah čisto kamarátsky, platonický, ničím nezaujímavý… Ale my do toho vkladáme toľko, že aj z citov ku kamošovi vyrobíme drámu o Romeovi a Júlii.

Je celkom veselé žiť tak.

Ale späť. Píšeme si, keď som bola v Pezinku, tak sme si celkom intenzívne volávali, podporuje môj cosplay. Vlastne je asi skvelý, problém je teda v tom, že som si ho typicky zidealizovala a začal byť príliš skvelý. Začala som doňho dobiedzať, že by bolo super, keby sme sa niekedy stretli. Celkom súhlasil, ale onedlho sa z neho začalo sypať, že je to ďaleko, že je hrozne horko, že sa na to necíti, že nevyzerá, ako by mal… Poľavili aj telefonáty a v súčasnosti si skoro ani nepíšeme.

Mne by to zrejme malo byť ľúto, a okej, trochu i je… lenže mám HPO, chápete. Takže ho v skutočnosti momentálne hrozne nenávidím. Prečo? To ani srnka netuší. Pretože jeho výhovorky sú na smiech, je mi jasné, že z jeho strany tam záujem ani trochu nie je a navyše mi niečo sľúbil a ani to nedodržal. Tak prečo by som ho ešte mala mať rada?

Splitting je tak nešťastná vec. Buď-alebo. Je mi jasné, však zas údajne nie som načisto blbá, že Lukáš (volajme ho takto) má aj kopu pozitívnych stránok, možno toho má v práci naozaj hrozne veľa a je len trebárs hanblivý, ale som si istá aj tým, že jeho negatívnych stránok je omnoho viac, na prácu sa vyhovára a houby ostýchavý, ale je obyčajná padavka.

Tak si vyberme. Lebo vidieť ho tak aj tak sa skrátka nedá. Nejde to. Na to ho mám príliš rada a príliš ho nenávidím, aby som ho vedela mať skrátka len v láske a vidieť na ňom popritom aj to zlé. Najkrajšie je, že tieto emócie sa striedajú strašne rýchlo, ľahko a bez toho, že by som im v tom vedela zabrániť. Chcem ho mať rada, pretože…

… je fajn, povedzme?…

Ale neznášam ho. Podporila to jeho ľahostajnosť, výhovorky či nezáujem. Koniec koncov, na vzťahu mi ani nezáleží, podarilo sa mi zmieriť sa s tým, že ostanem sama
*fňuk*
ale, sakra, mohol by byť aspoň úprimný a na fleku mi povedať, že OK, stretnúť sa s tebou nechcem, pretože si príšerná hraničiarka (som) a ani figúrky Lary či Harley Quinn ti už posielať nebudem, lebo si ich podľa mňa nezaslúžiš (čože)? Vedela by som to predýchať (možno) a aspoň by som tušila, prečo ho nenávidím.

Totiž teraz to ani poriadne neviem, skrátka sa prehupol z bielej zóny do čiernej. U hraničiarov je to veľmi prosté, nemusíte im ani zabiť milovaného škrečka, aby vás posielali do horúcich pekiel. Bohato stačí, že sa blbo vyspia, fakt.

To bol názorný príklad „milujem ťa, choď preč“ schémy. Je pomerne zložité – fajn, je sakra náročné žiť s tým, ale dá sa na sebe pracovať, čo sa zas hraničiarom často nechce. Ale to som už spomínala, tak sa uvidíme o týždeň…

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie

Sonya Merchier

Nielen tombraiderovská cosplayerka, stále dúfajúca "spisovateľka", pôvodne pravidelná návštevníčka psychiatrie, so zmyslom pre humor, depresívna i hypomanická, divná a náladová.