Denník N

Bezbranná

Viac povedať neviem…

Prehodím sa v posteli, na druhom boku to bude možno lepšie. Zabralo, len na chvíľku, lepkavý pocit sa vracia. Nie, volám po zmene, únava mi tlačí viečka. Spala som, dokonca pomerne dlho, ale to je všetko.

A k tomu tie zvuky, kdesi blízko mňa. Nechcem nič, len spať, nechajte ma na pokoji, hovorím komusi. Postava, na prvý pohľad muž. Poznáš ho, šepká mi hlas, tichý, ale nástojčivý. Potrebujem vedieť viac, musím zistiť komu patrí.

Au, to je bolesť, prechádza mi celým telom. Viac povedať neviem, začalo to v hlave a zišlo to dolu. Áno, práve je to v nohe,  som si celkom istá. Brada, poriadne hustá, do tváre mu veľmi nevidím. Nadvihnem sa, bol to pokus, viac z toho nevyťažím. Som bezbranná, telo si so mnou robí, čo chce.

Ale prečo ma chytá? Nepoznám ho, nechcem, aby to robil. Žeby to bol sen? „Váš manžel, pani Bálešová, ale iba chvíľu, chce vás vidieť doktor.“ Modrobiela rovnošata, vlasy zopnuté do vrkoča. Sestrička, chcem jej čosi povedať, ale snaha nestačí, hrdlo zovreté, nevydá ani hláska.

„Miláčik,“ prihovára sa mi. Jeho fúzy, fuj, to je hnusné, cítim ich na svojej tvári. Moja ruka, tlačím ju smerom k nemu. Nič z toho, neovládam samú seba. To je pocit, bezmocnosť víťazí. Zostali mi len oči, po lícach sa mi kotúľajú slzy veľké ako hrachy.

 

Teraz najčítanejšie