Denník N

Čo v sebe (ne)skrýva Bezpečnostná stratégia SR

S-300 PMU
S-300 PMU

Nelichotivá hodnotiaca správa NATO o stave Ozbrojených síl SR je vskutku zaujímavé čítanie. Konečne uzrela svetlo vďaka zverejneniu Martina Dubéciho z Progresívneho Slovenska, resp. aj najmä vďaka osobám, z prostredia bezpečnostných zložiek ktoré daný dokument poskytli a ktorých trápi stav obrany a bezpečnosti. Nie je to síce žiadny letný román na pláž, skôr ide o kritické hodnotenie toho čo má byť základným pilierom nášho štátu, a teda obrana & bezpečnosť.

Vo zverejnenej správe sa znepokojene píše napríklad, že “niektoré elementy úmyslov Slovenskej republiky sú buď neznáme, neplánované alebo/a (finančne) nepodložené…“ V skratke, že strategické plány a priority pre našu armádu nie sú celkom dosť jasné. Pozrime sa teda bližšie na dokument, ktorý by mal takéto nejasnosti razantne odbúrať. Spomedzi troch strategických dokumentov, ktoré minulý rok vláda schvaľovala, si vyberám na rozobratie ten obsahovo najširší, a teda Bezpečnostnú stratégiu SR (BS). Ostatné dva, a teda Obrannú stratégiu SR a Vojenskú stratégiu SR, nebudem radšej približovať kvôli stručnosti tohoto môjho príspevku do debaty, ktorá by akoby ani neexistovala v tomto čím ďalej tým viac zbytočne utajovanom bezpečnostnom priestore.

Po prečítaní čo udrie hneď do očí, je že v dokumente nikde nie je zadefinovaná záväznosť dokumentu. Je to nariadenie? Je to exekutívne zaväzujúci dokument? Skôr mi to pripadá akoby dokument bol len akýmsi povinným všeobecným zhrnutím, ktorý je málo konkrétny (v porovnaní napríklad s BS Poľska), a teda ktorý je k ničomu sa nezaväzujúci, ale je frázovito napísaný, len aby sa nepovedalo. O dôvod viac pochybovať prečo im vydanie takejto PR záležitosti trvalo tak dlho.

Apropo, keď už sme pri načasovaní. Podľa návrhu teda dokument nadväzuje a nahrádza Bezpečnostnú stratégiu SR prijatú v roku 2005. Fajn, ide teda vyložene o administratívny prístup, s cieľom nahradiť jeden materiál za druhý. Netreba však opomenúť jednu dôležitú vec, a to, že revízia tejto stratégie má časový sklz niekoľko rokov. Dokument vyhodnocuje stav bezpečnosti SR a jej strategické prehodnocovanie by malo byť povinné, keď dôjde k nejakej zásadnej zmene bezpečnostného prostredia (napríklad posledne v roku 2014, keď bol anexovaný Krym u našich susedov). Aj Bezpečnostná stratégia  aj Obranná stratégia SR boli posledne schválené v roku 2005 potom bolo dlho ticho, až teda koncom minulého roka, sme sa konečne dočkali návrhu pre ich aktualizáciu. Pár rokov s omeškaním, ale predsa. Chápem, že proces písania, medzirezortného pripomienkovania a prijímania stratégie by mal byť zdĺhavý (čím viac konzultácií prebehne s odbornou verejnosťou, mimovládnym a akademickým sektorom, tým lepšie), ale vzhľadom na to, že na Ministerstve obrany SR pracuje cca 4,000 civilných zamestnancov, sa pýtam, či nemá MO SR trošku na viac? Ale v poriadku, asi si chceli dať na čas, chceli si dať lepšie záležať na obsahu, a asi aj preto sa dokument kompiluje na Ministerstve zahraničných vecí…

V ustanoveniach nájdeme použiteľné a racionálne ustanovenia (napríklad, že sa jedná o základný dokument bezpečnostnej politiky štátu), a určite sa napríklad patrí pozastaviť sa nad novinkou s ktorou táto stratégia prichádza, a tou je konštatovanie, že bremeno zodpovednosti za svoju bezpečnosť nesie v prvom rade Slovenská republika. Aj keď by sa dalo povedať, že môže ísť o parafrázovanie článku 3. Washingtonskej dohody a teda ‘pomôž si sám‘ – a až potom podľa článku 5. ti príde NATO na pomoc. Je na mieste skonštatovať, že konečne si to niekto aj uvedomil, že spoliehať sa výlučne len na kolektívnu obranu NATO v dnešnom svete, by bolo vysoko nezodpovedné.

Čo chýba v tejto stratégii a čo sa zároveň vinie ako červená niť všetkými tromi stratégiami, je otázka riadenia. Konceptuálna zložka musí vedieť okrem toho ako, aj presne definovať, že kto, kedy a za akých podmienok a s akými prostriedkami. Bohužial, ani v tejto BS nie je jasne zadefinované kto je riadiaci orgán. V zákonoch, ale aj v stratégiách sa zmieňuje na niekoľkých miestach pojem ‘bezpečnostný systém štátu’ – žiaľ, tento pojem je len vágne designovaný ako súbor “zahraničnopolitických, ekonomických, obranných, vnútrobezpečnostných, sociálnych, záchranárskych a ekologických nástrojov a ich vzájomných väzieb” (VI.47).

V poriadku, takže náš bezpečnostný systém nie je inštitúcia, ale je to rámec. Avšak, nikde tu nie je uvádzaný systém kontroly, ale ani ako je nastavené zadávanie úloh, analýz atď. Ako príklad môže slúžiť napr. vydávanie analýz typu Biela kniha, ktorá plní skôr funkciu politickej deklarácie, takže jej váha je taktiež irelevantná.

Úplne súhlasím s paragrafom (III.39), kde sa sebakriticky píše, že “Súčasné riadenie v bezpečnostnom systéme nie je dostatočne adaptované na rýchlo sa meniace bezpečnostné prostredie. Je zaťažené množstvom inštitucionálnych komplikácií, medzi ktorými dominuje vysoký počet subjektov vstupujúcich do riadenia, nejasné horizontálne a vertikálne kompetenčné rozhranie a absencia zodpovedajúcich informačných a komunikačných tokov a platnými právnymi predpismi, ktoré neumožňujú adekvátne reagovať na novovznikajúce hrozby.” Tú vetu tam niekto podľa mňa asi omylom pozabudol…naozaj ako jediná kriticky vytŕča z celého dokumentu.

Systém riadenia ktorý bol svojho času postavený s rozvojom legislatívnych súborov v roku 2002 (kedy vznikal resp. boli prijaté zákony o obrane SR; o ozbrojených silách Slovenskej republiky; o bezpečnosti štátu v čase vojny atď), tak v tom čase plnila niektoré úlohy rezort obrany a generálny štáb. Ale po výmene generácií, keď sa zistilo, že to vlastne nie je treba, a teda, že tá úloha nikomu nie je vlastne uložená platí doteraz. A teda, ak môžeme skonštatovať, že bezpečnostný systém nemá funkčnú riadiacu zložku s riadne nastavenými právomocami tak je to akoby bezpečnostný systém ani vôbec neexistoval...

Odráža sa to najmä v tej veci, že Slovenská republika tým pádom neuplatňuje v tých našich bezpečnostných otázkach tzv. komplexný prístup (alebo ako to vhodne v Austrálii volajú Whole-of-government approach), a teda akýsi celovládny a celorezortný prístup v otázkach mocenských záležitostí, v ktorom sa podieľajú parciálne podľa ich možností a zodpovedností prakticky všetky orgány štátnej správy, kde každý vie čo je presne jeho úlohou v prípade ak nastane kríza. Posledné čo niekto chce v čase ohrozenia, je aby nastal chaos v tom, čo je koho úlohou.

V porovnaní so strategickými textami krajín V4, v tomto dokumente chýba explicitné prepojenie k Spoločnej bezpečnostnej a obrannej politike EÚ a stratégii vnútornej bezpečnosti EÚ. V texte nájdeme len frázy až oči bolia. Iný príklad frázovitosti: BS sa zameriava naozaj na všetky relevantné oblasti, v poriadku. Je tu dokonca zmienený aj vzdelávací program, ktorý bude zameraný na výchovu ku kritickému mysleniu mladej generácie, ktorý bude viesť k vlastenectvu, demokratickým hodnotám a rozvíjať branné povedomie. Avšak, čo tu chýba je motív k hájeniu vlastenectva, resp. hodnoty o ktoré sa môže opierať stránka osobností, resp. motivácie ktoré môžu viesť k žiadaným výkonom a cieľom.

Ďalšie prázdne frázy figurujú aj v časti (II.6.g), kde sa vymedzujú záujmy SR a spomína sa aj zaručenie “energetickej, surovinovej, a potravinovej bezpečnosti štátu”. To, že Slovensko ide presne v opačnom smere je zjavné keď si spomeniete nielen na energetickú závislosť od Ruskej federácie; alebo našu potravinovú kauzu ‘druho-akosti’ v rámci EÚ; ale najmä na faktický pokles podielu slovenských výrobkov na pultoch našich predajní (minulý rok to bolo len 37% slovenských potravín v predajniach, a teda poriadny pokles z 50% z roku 2011!).

Na inom mieste (II.6.c) sa píše, že medzi bezpečnostné záujmy SR patrí “posilňovanie bezpečnosti a stability” ale nižšie v tom istom paragrafe sa píše, že k tomu patrí aj “pokračovania v procese rozširovania EÚ a NATO” – čo nemusí nevyhnutne znamenať posilňovanie bezpečnosti a stability, všakže? (viď Rusko a jeho panické teritoriálne záchvaty úzkosti, prípadne Turecko ako člen NATO vs. Grécko, prípadne posledné sankčné ťahanice sa s USA). Jedná sa o nedopatrenie, alebo len o to aby sa vlk nažral a aj koza aby ostala celá…? A teda v mene toho našeho folklóru aby náš štát aj naďalej kopal dve ligy naraz, a teda aj KHL ale zároveň aj NHL?…a hneď máme v tej stratégii jasnejšie…

V tej istej časti (II.6.d), sa píše aj o záujme SR o zvyšovanie bezpečnostných záujmov “vrátane posilňovania jeho dobrého mena”. Ako vidieť, núdza o oxymoróny ani v tomto texte nie je. Iba, ak by si súčasná vláda vykladala ‘posilňovanie dobrého mena’ tým spôsobom, že bude ťahať nemeckých vyšetrovateľov rok za nos, zatiaľ čo ‘bezpečnostný záujem’ si bude vykladať ako pohotovú asistenciu Vietnamskej delegácii, ktorá mala postranné úmysly…

Napriek deficitu strategických úmyslov, sa v dokumente dá nájsť viacero použiteľných a užitočných smerovaní pre rozvoj obranného potenciálu SR. Čo mi však najviac vadí, je to ako sa celý text nesie v duchu zaväzujúcim sa k niečomu, niekomu, nejakým budúcim aktivitám. A v tom je problém. Slovíčko ‘bude’ sa vyskytuje v 24 stranovom dokumente presne 141 krát ! “Slovenská republika sa bude zasadzovať…bude podporovať…bude odmietať…bude venovať…bude sa zasadzovať prispievať…bude pokračovať…zvyšovať…bude realizovať…bude presadzovať ….usilovať…bude aktívna…SR sa bude usilovať… atď…Lenže, nikde sa nedočítate konkrétne ako. Nemyslím si, že všetky sľuby a detailnejšie plány sú až tak tajné (viď príklad ako ‚utužovať vlastenectvo‘). Skôr zamrzí to, že ide o dokument ktorý sa tvári zaväzujúco pre všetky zúčastnené rezorty, avšak zároveň za neho nie je zodpovedný nik, a preto si môže dovoliť byť napísaný formou sľubov a budúceho času. Škoda.

Otázka na záver teda znie, či predložená bezpečnostná stratégia plní funkciu politického alebo systémového riešenia. Pretože ak áno, tak ani v jednom a zároveň aj v druhom prípade ju neplní.

 

Autor je zakladajúcim členom politického hnutia Progresívne Slovensko. Text a myšlienky vychádzajú z autorovho presvedčenia a nevyhnutne sa nemusia zhodovať s názormi spomínaného hnutia.

Teraz najčítanejšie