Denník N

Natural

Kam si ma nesieš

Vrátila som sa z kláštorného ticha. Napokon to po mesiacoch a rokoch plnohodnotnej, úspešnej práce vyšlo – voľno, aké som potrebovala. Aj pre nový začiatok, resp. pokračovanie, pretože som si v spoločnosti milých a ďalších unavených a produktívnych žien uvedomila, aké je ťažké v tomto svete byť ženou. Život každého jedného z nás je obyčajný, aj keď tým, ako ho uchopíme, zároveň výnimočný.

Čo v tej hĺbke, prikrytej napríklad veľmi hrubou vrstvou rovnej hladiny, môže rezonovať intenzívne „najspoločnejšie“? Svet ani v tomto storočí nechce ženskosť. Možno ešte zápas pohlaví, to áno, ale nie ženskosť. A potom to majú naozaj tí muži so ženami komplikovanejšie, nemajú až tak príjemne a podnetne nastavené zrkadlo, je to tlak a tak sa už vrství zmätok.

Niekomu sa, najmä pre manipulatívne tendencie prvoradej súčasnosti, zježí koža, keď začuje čo i len drobnú zmienku o cirkvi. Aj si obohatí slovník o pojmy meditácia, Boh, ale je v tom skrytý posmech, je to iba výsmech do vlastných radov. Nestrácame totiž iba prítomnosť, ba ani tých najsilnejších hlasov, ktoré odspievali pieseň ženskej autorky (Carole King – You make me feel…) dobre ešte aj v 70tke pred nejakým mocným prezidentom.

Je občas nutné čeliť otázke, čo v nás rozvíja prirodzenosť, a teraz je jedno, či žien alebo mužov. Začína to s tým „Čo?“, ale premena je možná len cez osobu, upravené vzťahy, napojenie na dobrý zdroj, ukotvenie sa. Povyšujeme ústa, interpretácie, vlastné myšlienky, vysvetlenia, slabé držanie slov a dvojkomorové srdce nad to, čo je ešte za tým – šanca byť tak, aby som nekolidoval s ľuďmi za žiadnu cenu.

Sme posvätní ako kúsok hocijakej hmoty, z ktorej by sme mohli stvoriť aj tú najkrásnejšiu vec na svete. Môže spočinúť v našej dlani, v našich očiach, v našej predstavivosti, byť vydaná napospas skrytému talentu alebo antitalentu. Buďme opatrní.

 

*

Kýveme koruny stromov.

Niekedy padneme na slovo.

 

V hlase máš ruky aj zlato.

Svietime do tempa zelenou.

 

Večer,

keď  si tma ujasní verše,

 

bozky nás knihujú

aspoň na leto.

 

*

Stromy si pamätajú,

trúfajú vyrušiť.

 

Môžeme robiť menej,

ale či viac?

 

S nimi Ťa dvíham

plody,

 

čo skladáme

z presýpacích hviezd.

 

*

 

Mlčíš detailne.

Maľujem Tvoje ticho.

 

Pohladíme sa

zmysel za zmyslom

 

rany

pod klincom.

 

Kam si ma nesieš,

spálime kameň.

 

*

Teraz najčítanejšie

Eva Sládeková

Snažím sa mať rada aj poéziu v próze - ten padací most, ktorý si musí každý strážiť sám. Z menej známych, ale zaujímavých stránok odporúčam www.ostium.sk.