Denník N

Socializmus s ľudskou tvárou

Každý z nás je tvárou Slovenska, a my všetci tvoríme obraz našej spoločnosť. Niektorí sú viditeľnejší, iní zdanlivo do počtu.

Tak, ako život v Pompejách zo dňa na deň zahubil neľútostný Vezuv, jeho láva a popol, tak krátku existenciu „pražskej jari“ zo dňa na deň zničili a na prach rozdrvili železné pásy bratských tankov a čižmy sovietskych hrdinov. Pompeje, aj po takmer dvoch tisícročiach na nás pôsobia ako memento, čoho je schopný prírodný živel. Zatiaľ čo spomienky na august 68 a udalosti s tým súvisiace, by mali pripomínať, aké škody dokáže napáchať ľudská závisť a chamtivosť. Pred päťdesiatimi rokmi tu žila nádej na socializmus s ľudskou tvárou. Dnes, keď sa už nádej dávno rozplynula v čase a lacnom alkohole, zostala len pachuť sociálneho štátu a tá tvár.

A nie je to veru príjemný pohľad. Na tú tvár. Rozpoltená a pokrivená vo svojej neúprimnosti, akoby pripomínala tvár bývalého ministra vnútra. Nechceli by ste ju stretnúť v sobotu pred úsvitom, niekde na Obchodnej. Ani to sprievodné vietnamské komando. Pozornejšiemu pohľadu neunikne ani arogancia, ktorá z nej vyžaruje. Taký kočnerovský look. Nie však mrežovaný, ale ten smotánkový. Aj s nevysloveným, ale o to pravdivejším „ každého si kúpim“. Tie oči! Nie, nie sú to oči Claudie Cardinale, alebo Franca Nera. Sú to oči gaunera! Podlosť z nich srší ako gejzír. Čistý doživotný predseda.

Čo bolo bolo, terazky som demokrat

V štyridsiatych rokoch minulého storočia, by si aj takíto „jánošíci“ hovorili ľudáci. Po štyridsiatom ôsmom by z nich razom boli súdruhovia. Začiatkom šestdesiatych reformátori, neskôr zas normalizátori. Za éry Tonyho Blaira, boli schopní prisahať na tretiu cestu. A dnes to na nás hrajú, akože sú demokrati od jadra. Heslo: Vyhraj voľby a môžeš všetko, sa stalo definujúcou črtou ich  vzťahu k spoločnosti. Používať verejný majetok na súkromné účely. Čo je všetkých je zároveň aj ich, a čo je ich, s tým môžu robiť, čo sa im len zažiada. Tak užívajú naše dane, keď im to dovolíme.

Po čom túžia Slováci

Nevypočutie rozhorčených davov a nerealizácia spoločenskej zmeny po vražde Jána Kuciaka, nie sú zlyhaním organizátorov protestov. Ani opozície. Ba ani novinárov. Extrémna situácia len zvýraznila, akí v skutočnosti sme, my Slováci. Morálka nás až tak netrápi a pravidlá sú na to, aby sa porušovali. To, čo naozaj chceme, je mať sa dobre. Nie, že by sme boli národom kolaborantov. Ale za prísľub vykúrenej kancelárie niekde v štátnej správe, zaprieme aj vlastné deti. Ony budú platiť dlhy nášho konformizmu. Sľubovači pečených holubov a budúcich istôt to vedia. Nedráždia národ vyzývaním k zodpovednosti, alebo postávaniu na námestiach. Ako bolo trefne spomenuté v kultovom sovietskom filme, „ľudia nechcú veriť, chcú len žrať“.

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie