Denník N

Výročie nevykričanej traumy

So zlom treba bojovať, kým je malé. Keď nás prerastie, nič už nezmôžeme. Staneme sa jeho obeťou.

Dejiny zla majú žijúcich pamätníkov. Fašizmus i komunizmus prichádzal plazivo. Vkrádal sa do každodenných morálnych kompromisov a nenormálne veci sa stávali normálnymi.

Vzopnutia pravdy a sily už ďalej nemali šancu. So zločineckými režimami sa totiž nedá hrať o malé víťazstvá. Lebo keď čo i len poodchýlite dvere pravde, vovalí sa s ňou čistý vzduch a sloboda.
A to je zakázané.

Tí, ktorí zdesení stáli na námestiach a uliciach miest, kričali na tanky –  Почему? No nikto už pre nich nemal odpoveď. Ľudia boli pripravení zomierať za svoju krajinu. A mnohí zomreli. Potom prišlo umelé tíšenie tej ohromnej sily. Represia a normalizácia.

Keď vás niečo hlboko vnútorne zasiahne a vy nemáte možnosť vykričať svoju bolesť, smútok, strach a zlosť, uloží sa to vo vás ako trauma. Ako hlboké ublíženie, s ktorým sa snažíte rôzne vyrovnať a napriek tomu zostať nažive.

Viete, že nič nie je v poriadku, ale hráte tú hru s ostatnými. Hru na pokoj. Hru so zlými pravidlami, s nespravodlivými rozhodcami. Hru, ktorá vás tisíckrát zraní a poníži, no vy to znesiete, lebo pochybujete, že by mal niekto odvahu s vami kričať.

Bojíte sa ľudí. Tých s tvárou aj anonymov. Bojíte sa spievať, rozprávať, odkrývať svoje myšlienky. Pretože myšlienky sú najväčším nebezpečenstvom. Boli sme majstrami v chápaní symbolov a inotajov, čítali sme medzi riadkami a obdivovali tých, ktorí mali odvahu to pre nás zašifrovať.

Kráčali sme v šíku živí-mŕtvi. Paralyzovaní a zronení z toho, že pravda, spravodlivosť, právo ani dohody neplatia. Že sa nedajú vymôcť ničím. Môžete sa upáliť na námestí, môžete skočiť pod tank, nechať sa zastreliť, obesiť v smradľavom väzení, skonať na nútených prácach…nikto vám nepomôže a oplačú vás len najbližší.
Keď je zlo veľké, vládne tvrdou rukou.

V stredu 21. augusta 1968 sa triasli okenné sklá, za ktorými spali deti a plakali dospelí. Okupačné vojská pod vedením Sovietskeho zväzu obsadili Československo.

Tá trauma je tu stále s nami. Niektorých urobila citlivejších k nespravodlivosti, iných zase necitlivých k spravodlivosti. História tohto zla má živých pamätníkov. Tí, ktorí vedeli parazitovať na bezpráví vtedy, snažia sa o to ďalej. Nič sa nenaučili, nič nezabudli.

Je na nás všetkých, aby sme malé zlo nenechali už nikdy vyrásť. Kvôli našim deťom, ktoré túto krajinu po nás podedia.
Sloboda nie je len slovo. Je to veľký pojem vykúpený veľkými trápeniami a veľkými obeťami. Chráňme ju.

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie

Natália Blahová

Natália Blahová

Poslankyňa NR SR, predsedníčka poslaneckého klubu SaS, členka výboru pre ľudské práva a národnostné menšiny