Denník N

Čerešňová bublanina

Moje leto, to je čerešňová bublanina. Nakrájaná na porcelánovom tanieri, položená na stole, na bielom obruse u starkej v kuchyni.

Recept na čerešňovú bublaninu je jednoduchý, základ sú čerešne. Starká ich zbierala priamo zo stromu. O hrubý konár si oprela rebrík, po ktorom vyliezla do koruny. Vyberala očami tie najvhodnejšie kusy. Podľa farby, zrelosti, či odlesku slnka od lesklých šupiek. Len tie najlepšie, na bublaninu ich netreba veľa, tak dve hrste.

Cestou do kuchyne sa zastavila po vajíčka. Sliepky nemali oplotený výbeh, využívali  niekoľko hektárov voľnosti. Miesta, kam znášali vajíčka, tie starká lokalizovala dávnejšie. Bolo to celkom jednoduché. Sliepky sa radi chvália znáškou a dokázali dlho zvestovať okoliu svoj čin, pyšne, čakajúc odmenu.

Po kuchyni sa starká pohybovala ladne. V tanečnom rytme, v kúzelnej choreografii úsporných pohybov. Pri nohách sa jej motalo šteňa so zdvihnutou hlavou. Čakalo, že snáď sa mu niečo zvýši a to niečo bude chutné, tak na jeden hlt. Zmiešala žĺtka s práškovým cukrom. Pomaly, postupne pridala ďalšie ingrediencie. Z vaječných bielkov vyšľahala tuhý sneh. Tajomná alchýmia ženy. Iba na chvíľu sa vzdialila od chystaného, aby do pece na oheň položila ďalší kus dreva. Rúra musí byť vyhriata tak na tri polená.

Starká mala receptov neúrekom. No chuť a hlavne vôňa jej čerešňovej bublaniny, tá mi ako spomienka niekedy preletí hlavou. Asi je to tým, že som sa raz večer stratil v lese. Čo je celkom jednoduché, keď stratíte pojem o čase. Pozorujete, ako sa srna rozpráva so zajacom. Vidíte, ako sa vtáci kúpu v potoku a taký zvláštny hlas šepká do ucha, ostaň ešte, niečo sa stane. A potom sa vraciam šerom, vraciam sa lesom a zrazu je tma, je noc.

Stál som v lese a nevidel vôbec nič. Okolo mňa tma, ktorá by sa sa dala krájať. Srdce mi začalo rýchlo biť. Nevedel som ako ďalej. Počúval som zvuky lesa a snažil sa v nich zachytiť niečo, čo by mi naznačilo kadiaľ ísť. Vtedy som zacítil vôňu čerešňovej bublaniny, ktorú starká v ten deň piekla. Vdýchol som tú arómu a kráčal tým smerom, ktorým bola vôňa najintenzívnejšia. S rukami vystretými pred sebou, som obchádzal stromy ktoré stáli v ceste. Nohy opatrne kládol pred seba. Potom som uvidel svetlo a šťastne došiel do cieľa.

Ešte aj dnes, či len tak z nostalgie, či skutočne chcem usmerniť, keď neviem ako ďalej. Niekedy len tak privriem oči.

 

Teraz najčítanejšie