Nemôžeme zabudnúť, môžeme odpustiť?
Ľudia majú spomienky, krajina históriu. S Petrom Lipom o rodinných a národných peripetiách a víťazstvách.
Pred päťdesiatimi rokmi Sovietsky zväz pod záštitou Varšavského paktu zmobilizoval vyše pol milióna vojakov a napadol zvrchované Československo. Invázia a nasledovný kompromis vládnych elít predchádzali okupácii, ktorá trvala ďalších 21 rokov. Nenápadné sovietske vojenské základne boli strategicky rozmiestnené naprieč krajinou až do začiatku 90-tych rokov.
O tridsať rokov skôr, v roku 1938, sa k podobnému manévru uchýlil Hitler, ktorý po zámienkou ochrany práv sudetských Nemcov okupoval Československo, aby získal prístup k pokrokovej infraštruktúre geopoliticky kritického srdca Európy. Roky 1968 a 1938 zaznamenali dve veľké zrady Československa.
História krajiny, to sú spomienky jej ľudí. V rodinných osudoch sa zrkadlia slovenské dejiny vo všetkej bohatosti a zložitosti nášho národného bytia. Jeden z nich patrí Petrovi Lipovi. Tento jazzový poklad Slovenska sa nevol vždy Lipa. V jedinom slovíčku sa skrýva dramatická sága rodiny a štátu, zrady a prežitia.
Peter sa narodil sa do rodiny slovenského Žida a dostal priezvisko Löwy. V čase Slovenského štátu to neveštilo nič dobré. Peter mal len jeden rok, keď jeho otec zomrel v koncentračnom tábore Osvienčim. Po vojne sa mama rozhodla darovať deťom lepší život v krajine, kde ani druhá svetová vojna nevykorenila antisemitizmus. Tak ako mnohí ďalší Židia z nevyhnutnosti prežitia, zmenila priezvisko rodiny z Löwy na Lipa.
Bolo náhodou, že si zvolila strom, ktorý je symbolom ochrany a pokoja v čase, kedy ľudia netúžili po ničom inom, ako po mieri? Podvedome pri hľadaní bezpečného útočiska vo vojnou zničenej krajine siahla po symbole národného stromu Slovenska.
Mal to byť nový začiatok…
Potom však prišiel úsvit komunizmu. Rodina prišla o maličké papiernictvo a mama si našla prácu ako predavačka. Pred 50 rokmi, kedy sa sovietska vojnová mašinéria vydala smerom k Československu, končil Peter vysokú školu. V uvoľnenej atmosfére Pražskej jari rád hrával v populárnom klube a potom do noci diskutoval s cudzincami, ktorí začali prúdiť do Slovenska. Zdalo, že všetko sa konečne uberá správnym smerom.
V noci z 20. na 21. augusta, narušil takýto bezstarostný večer výkrik Angličana „tanks, tanks!“ (tanky, tanky!). Operácia Dunaj, najväčšia akcia v histórii Varšavskej dohody, dorazila do ulíc Bratislavy. To, ča sa dialo v nasledujúcich dňoch ťažko slovami opísať. Strata slobody, strach, chaos, neistota. Celý jeho svet zahalila nepreniknuteľná hmla, v ktorej nebolo vidno ani na krok. Bude vojna? Keď už nič iné, bezradný Peter kúpil aspoň chlieb. Železná istota.
Po ’68-ôsmom sa Petrovi a jeho generáci zrútil svet. Deliace línie, ktoré predtým vnímali ako hru mocností, abstraktný koncept, sa odrazu stali tvrdou skutočnosťou. Na rozdiel od Čechoslovákov ich Sovieti brali vážne a prišli nám pripomenúť, na ktorej strane geopolitického predelu leží naša krajina. Bodka.
Ďalšie dve desaťrocia strávil Peter v presvedčení, že režim nikdy nepadne. Katastrofa roku 1968 zničila jeho nádeje. Na hodinách dejepisu a z kníh síce vedel, že kráľovstvá a systémy prichádzajú a odchádzajú, neveril však, že v Československu je taká zmena možná.
Potom sa stal zázrak…
Prišiel rok 1989 a história sa písala v rodnom Československu. Padal režim, o ktorom si myslel, že v ňom budeme žiť naveky. Začala sa nová kapitola v živote Petra i Slovenska.
Poskočme o niekoľko desaťročí dopredu. Takmer tridsať rokov od nežnej revolúcie a konca studenej vojny, Peter pripomína, že medzi Slovenskom a Ruskom naďalej existuje puto. Zrada zo ’68-ôsmeho nemení nič na spoločnej histórii, ktoré siaha oveľa hlbšie do histórie. Jej odkazom je jazyková, kultúrna a etnickú blízkosť týchto dvoch krajín. Peter Lipa však poznamenáva, že treba rozlišovať medzi politikou a ľuďmi.
Rok 1993 priniesol príležitosť začať odznova s čistým štítom. Štvrť storočia sme svoju životnú silu, energiu a pozornosť sústredili na budovanie nového samostatného Slovenska. Pohľad sme upriamili na budúcnosť, snažili sme sa zanechať traumy a trápenia minulosti za sebou. Ale len dokiaľ dôležité výročia nerebudia zamrznuté spomienky… Bolesť, strach a zrada globálnych superveľnocí sa nedajú prehliadnuť.
Ako ďalej? Zabudnúť nemôžeme, môžeme však odpustiť?
Úryvok z knihy Slovensko: Legenda Lipy
Dodnes naši veľvyslanci sadia v mene Slovenska lipy po celom svete. Každá, ktorá zapustí korene v ďalekej i blízkej cudzine je naším darom pokoja. Slovanský symbol lásky je žijúcim posolstvom nikdy sa nevzdať nádeje.
Viac na:
www.legendalipy.sk www.globalslovakia.com
Spoluautorka: Gabriela Bereghazyova
