Denník N

Kde je hranica medzi východom a západom a kam patríme my?

Európa. Kolíska západnej civilizácie. Miesto zrodu Michelangelovej Piety, Viedenskej filharmónie či Dostojevského románu Bratov Karamazovovcov. Motto Európskej únie „in varietate concordia“ naznačuje, že krása starého kontinentu nepozostáva v uniformite jej regiónov. Tento svetadiel bol odjakživa všestranne členený. Poďme sa teda pozrieť, aký rozdiel existuje medzi Východom a Západom z geografického, politického a kultúrneho hľadiska.

Snáď najjednoduchšie by sa na európskom kontinente Východ od Západu dal rozlíšiť na zemepisnej šírke siahajúcej od Islandu až po Kaukaz. Hranicu by nám mohol pomôcť určiť mysliteľný stred Európy, ktorý je podľa aktuálnych meraní v dedine Purnuškės severne od Vilniusu v Litve (merané v roku 1989 Inštitútom Géographique National vo Francúzku). Vzhľadom na nepravidelný tvar Európy existuje historicky viac miest, ktoré sa pýšili týmto titulom. Či to už bolo v Česku, Poľsku, Nemecku alebo na Slovenku, všetky tieto miesta ležia na území ešte do prvej svetovej vojny bežne nazývanom stredná Európa. Tá bola definovaná ako územie nemecky hovoriacich krajín vrátane rozsiahleho pruského teritória a krajín dnešnej Vyšehradskej štvorky, z ktorých veľká časť patrila do bývalej rakúsko-uhorskej monarchie. Keby sme sa aj dnes uspokojili s takýmto rozložením, východná Európa by ležala v štátoch východne a západná analogicky západne od strednej Európy.

Oveľa viac ako geograficky sa Európa zvykne rozdeľovať podľa politických kritérií. Prvé takéto rozdelenie nastalo už vo štvrtom storočí rozdelením Rímskej ríše na Západorímsku a Východorímsku s centrom v Konštantínopole, ležiacom na hranici medzi Európou a Áziou. Takto sa Európa dostala pod dve sféry vplyvu, ktoré po stáročia formovali život európskych národov. Na Západe sa po rozpade Západorímskej ríše vyvinula politická a mocenská tradícia začínajúca sa Karolom Veľkým, ktorému v roku 800 požehnal rímsky biskup. Na Východe mala zase dominanciu Byzantská ríša a neskôr Moskovské cárstvo. Tu treba poznamenať, že zatiaľ čo na západe prebiehali mocenské boje medzi jednotlivými kráľovstvami, na východe museli ríše pravidelnejšie čeliť vpádom vonkajších agresorov. To časom spôsobilo dočasné podmanenie si Starej Rusi mongolskou Zlatou hordou, pád Konštantínopola, následné vniknutie Osmanov na Balkánsky polostrov a štiepenie prevažne slovanských národov, ktoré je citeľné až dodnes. Osmanom sa síce nepodarilo preniknúť do celej Európy, ba neskôr stratili svoj vplyv i na Balkáne, no Konštantínopol ako jedno znajvýznamnejších centier európskej kultúry a vzdelanosti sa už nikdy neobnovil. Z východoeurópskych národov nadobudlo dominanciu na úrovni kontinentu jedine Rusko. To však pre svoju veľkosť, s inými krajinami neporovnateľnú, čelilo ťažkostiam s centralistickým spravovaním a deficitom inovácií prúdiacich z medzinárodnej konkurencie. Napriek tomu je ale možné označiť Rusko za východoeurópsku veľmoc a predstaviteľa celistvej kultúry tejto časti sveta. Nakoniec to stále bolo ono, ktoré sa pri vojenských interakciách dokázalo postaviť jednej zo západoeurópskych mocností. Každopádne, jedna etapa politických dejín Ruska sa skončila popravou jeho posledného cára – Mikuláša II. – a v duchu zostupu európskych monarchií sa tvárnosť Európy znova začala meniť. V (geograficky definovanej) strednej Európe, ktorej politický predel nás zaujíma, malo podstatnú dominanciu Rakúsko-Uhorsko, ktorého nemecký názov Österreich-Ungarn (nemecký názov pre Rakúsko – Österreich je odvodený z nemeckého Ostland (lat. Marcha orientalis), čo bolo pomenovanie pre východnú časť fransko-bavorského kniežactva) naznačuje jeho východnú polohu. Definitívne rozdelenie územia tejto mocnosti, ležiacej na mysliteľnom východe európskeho Západu, nastáva po dvoch svetových vojnách najprv rozčlenením monarchie a neskôr vytvorením snáď najväčšieho symbolu rozdelenia Európy – železnej opony. Toto rozdelenie stanovilo exaktnú politickú hranicu medzi západnou a východnou Európou, ktorá ma svoj dozvuk dodnes.

Na ilustráciu nekompatibility geografického a politického rozdelenia Európy sa stačí znova pozrieť na stred Európy. Rakúsko (preferujúce označenie stredoeurópska krajina), ako stabilný člen politického Západu, má porovnateľnú geografickú polohu s Českou republikou, ktorá je ale označovaná za časť politickej východnej Európy. Nehovoriac o tom, že Praha je umiestnená evidentne západnejšie od Viedne. Povojnová prítomnosť totalitných režimov sa postarala o elimináciu demokratických procesov pri riadení štátov, čo ovplyvnilo politickú integráciu Európy aj po páde železnej opony. Krajiny bývalého východného bloku získali prvú možnosť vstúpiť do Európskej únie až po splnení vstupných kritérií, s istým časovým odstupom. Napriek tomu, že západné krajiny majú historicky intenzívnejšie vzájomné vzťahy, toto tzv. východné rozšírenie je významným krokom v rámci európskeho integračného procesu, ktorý ešte zďaleka nie je ukončený. Skrz novodobé procesy v Európskej únii sa teda nanovo určuje politická mapa Európy.

Do tretice ešte krátko spomeňme kultúrny aspekt, ktorý sa prirodzene vyvíjal vrámci geografickej polohy a politickej príslušnosti. Výborným príkladom kultúrnej rozmanitosti je písmo. Zatiaľ čo vo väčšine európskych krajín sa rozšírila latinka, niektoré slovanské krajiny pod nepriamym vplyvom Byzancie používajú azbuku. Podobným kultúrnym delidlom je obradová typológia v rámci kresťanstva. Podobne ako pri abecede, krajiny patriace pod sféru vplyvu Ríma si osvojili strohejší latinský obrad, naopak prevažne východná časť Európy prebrala byzantský obrad. Ako historický dôkaz ďalšej kultúrnej odlišnosti nám môžu tiež poslúžiť sakrálne stavby. Najvýchodnejšiu katedrálu v gotickom slohu, ktorý je príznačný pre západnú architektúru, nájdeme v Košiciach. Na druhej strane vynikajúcim kultúrnym dedičstvom východného kresťanstva sú drevené kostolíky rozosiate na pohraničí Slovenska, Poľska a Zakarpatskej Ukrajiny. To poukazuje nielen na cirkevno-správne územné členenie, ale aj na istú hranicu kultúrneho regiónu.

Rozmanitosť na starom kontinente je teda dokázateľná. Dejinami ovplyvnenú diverzitu nemožno poprieť. Geografickú polohu Slovenska zmeníme len ťažko, no všetko ostatné záleží len na tom aké hodnoty si dnešná generácia osvojí a či ich bude ochotná a schopná obhájiť. Hranice (nie len medzi Východom a Západom), ktoré mnohokrát prinášajú neľahké výzvy, je možné prekonať návratom k ideovým základom Európy. Z trojnožky rímskeho práva, gréckej filozofie a židovsko-kresťanskej tradície je stále čo čerpať. Monoteistická viera v transcendentné bytie učí, že všetci sme deťmi jedného Otca. Z toho vyplýva, že správne žitá sebatranscendencia zaručuje každému jednotlivcovi osobnú slobodu a patričnú úctu k blížnemu. Takýto ideový základ nekradne častiam Európy ich unikátnu „dušu“. Práve naopak, ovocím žitia týchto európskych hodnôt je mier a prosperita bez hraníc.

Teraz najčítanejšie