Kolónia Lambda Pí

Kolónia Lambda Pí je slovenský sci-fi román od spisovateľa a dramatika Jozefa Repka. Ide o jeden z veľmi mála skutočných slovenských hard sci-fi románov, ktoré vyšli pred rokom 1989.

Kniha napriek tomu, že vznikla v roku 1985, hneď zo začiatku budí dojem, akoby vznikla hlboko v 50. rokoch starej školy sci-fi. Neviem, či to je jazykom, technickou, či dokonca žánrovou neznalosťou, ale jazyk príbehu román akoby falošne datoval do staršieho obdobia. Keď si vezmeme, že v osemdesiatych rokoch prekvital na svetovej sci-fi scéne kyberpunk – teda žáner plný umelej inteligencie, virtuálnej reality, implantačných modifikácii ľudského tela, prepojenia mozgu s internetom, preľudneného a prepojeného panoptického sveta, ktorému vládnu obrovské nadnárodné korporácie a dej je plný zvratov a akcelerovanej akcie – tak Kolónia Lambda Pí vyzerá byť skutočne ako z iného desaťročia. Jedna vec ma však šokovala, resp. zaujímavo prekvapila a to podobnosť tohto príbehu s iným, od jedného britského sci-fi spisovateľa. K tomu sa však dostaneme po tom, čo sa pozrieme na premisu a dej Kolónie.

Hneď prvá strana nám ponúka stručnú chronológiu toho, čo sa stalo a rozum sa mi zastáva nad tým, prečo kreatívnejší a zodpovednejší redaktor nenavrhol Repkovi tieto prvé tri strany úvodu jednoducho vynechať a pokúsiť sa tieto informácie vložiť do deja, aby sme sa informácie dozvedeli od postáv, aby vyplynuli z deja a nie aby boli proste len povedané samotným autorom na samom začiatku knihy. Áno, keby sa tejto knihe venovala poctivá a hlboká redakčná práca, dal by sa z toho vytrieskať oveľa zaujímavejší, psychologickejší a akčnejší príbeh. Nedá mi to a celý tento úvod rozoberiem trocha hlbšie, pretože je kľučový a pekne načrtáva to, čo môžeme od tejto knihy z jazykového, terminologického a dejového hľadiska čakať.

„3. mája celosvetového roku 2317 o 18.55 odletel spojovací raketoplán s poslednou skupinou budúcich obyvateľov vesmírnej kolónie Lambda Pí k materskému telesu na orbitálnej dráhe. Na rozlúčke s vesmírnymi kolonistami sa zúčastnili členovia Svetovej vlády. Jej predseda zaželal kolonistom a ich potomkom šťastný život, dokonalé splnenie plánovaného programu počas 500 rokov letu a po ňom úspešný návrat.

14. mája celosvetového roku 2318, asi o 14.00 pozemského času Lambda Pí s 3000 vesmírnymi kolonistami opustila oblasť slnečnej sústavy a zamierili k hviezde Toliman v súhvezdí Centaura, kde mala uskutočňovať svoj program.

5. mája celosvetového roku 2888 vydali informačné agentúry správu predstaviteľa Teleskocentra, strediska teleskopických zariadení pre spojenie s prirodzenými i umelými telesami v Galaxii: ,Nech to znie hocijako kruto či beznádejne, musíme pripustiť, že po všetkých katastrofách je dnes Lambda Pí už iba umelé teleso bez prirodzeného života. Napriek tomu je našou povinnosťou naďalej ju pozorovať, pokúsiť sa o nadviazanie spojenia, vykonať všetko, aby sme ju dostali do blízkosti Zeme a prípadne aj zabezpečili jej pristátie…‘

Ľudia, ktorí budú žiť na Zemi v roku 2889, budú vedieť – alebo sa azda budú len domnievať, že vedia? – o kolónii Lambda Pí všetko až do zániku jej signálov pred stošestnástimi rokmi. O Ramovi nebudú mať ani potuchy. Pätnásťročný Ram z desiatej generácie vesmírnych kolonistov má o tretej planéte slnečnej sústavy iba hmlisté predstavy. Kvapku v mori svojho ohromného mozgového potenciálu. (…) Svetom Rama a ostatných kolonistov je sústava obytných a výrobných priestorov, , potravinárskych laboratórií, kúpaliska, ihrísk, spoločenských miestností a učební so simulátormi a trenažérmi. Tieto zaberajú takmer dve tretiny ,valca‘. (…) V tomto priestore žijú a umierajú, milujú a rodia sa potomci statočných obyvateľov Zeme z dvadsiateho štvrtého storočia…“ a tak ďalej a tak ďalej…

Repko hneď na prvých troch stranách knihy toto všetko hovorí a tým nám prezradí to, čo by inak mohlo pokojne poslúžiť ako dobré odokrytie tajomstva, objavenie hroznej pravdy, dejový zvrat, alebo len slúžiť ako jednoduché podávanie dôležitých informácii z úst postáv, ktoré v príbehu vystupujú. Čo je Kolónia Lambda Pí? Aké všelijaké sekcie ukrýva? Ako žijú jej obyvatelia? Kto je hlavná postava? To všetko a viac sa dozvieme na samom začiatku príbehu, čo je na škodu a možno by dobrý redaktor (samozrejme za predpokladu, že by mali v redakčnom procese čas na zmeny) toto všetko jednoducho vyhodil a povedal autorovi nech to zakomponuje lepšie do príbehu.

Každopádne, vieme, že hlavnou postavou je 15-ročný Ram. Ten má nastúpiť po skúške dospelosti k metalurgom, kde spolu so svojim otcom, hlavným metalurgom, budú vyrábať superhmotu, nezničiteľný materiál, ktorý zároveň slúži ako zbraň. Ram chcel ísť k prieskumníkom, jediným, ktorí môžu opustiť loď. Chýbal mu jediný bod, aby prešiel skúškami! Čo už. No tu sa mu do cesty pripletie jeden bláznivý starec. Ľudia kolónie sa väčšinou nedožívajú dlhšieho veku ako 50 rokov. A vek sa neustále – podobne ako zásoby – skracuje. Z najstarších sú vybraní geronti – správcovia. Ostatných starých ľudí postihuje zvláštna blúznivá choroba. Akási clivosť, nostalgia, melanchólia. Je to potlačovaná a podvedomá žiadostivosť po domovskej planéte. Ale oficiálna verzia neráta so Zemou. Geronti netolerujú akúkoľvek zmienku o Zemi. Blbú náladu starcov vysvetľujú vymyslenou iónovou chorobou. Ram stretne takého bláznivého starca a ten mu cez „hologram“ ukáže staré zábery zo Zeme pred odletom kolónie. Geronti celú loď klamú. Zem nie je spustošená. Ich posvätné Poslanie – záchrana Zeme – je výmysel. Geronti chcú prostredníctvom superhmoty získať nadvládu nad Zemou. Pôvodná planéta, kam mali nasmerované, prvotné poslanie kolonizácie planéty v súhvezdí Centaura sa ukázalo byť tragickým fiaskom a tak loď smeruje naspäť k Zemi. A geronti si ju chcú podmaniť.

Nasleduje príbeh, ako sa Ram pokúsi prekaziť plán gerontov, varovať Zem a odhaliť pravdu obyvateľom kolónie. Treba povedať, že príbeh postupne naberá na obrátkach, akcia graduje a príbeh ako napreduje, je stále lepší, ale stále akoby tomu niečo chýbalo a pachuť archaickosti síce už pomenej, ale stále trocha bráni plnému zážitku.

Neviem do akej miery Repko tento román s niekým, kto sa vo svetovej sci-fi vyzná, konzultoval. Neviem koľko sci-fi príbehov Repko pred tým čítal. Neviem, do akej miery je podobná literatúra poznačená obdobím socializmu, na druhej strane ma však autori ako Poliak Stanislaw Lem a Rusi Boris a Arkadij Strugacký presviedčajú, že vláda komunistov a socialistický realizmus v dobrej sci-fi Východného bloku nehrajú žiadnu rolu. Neviem, do akej miery je kniha poznačená faktom, že Repko prevažne písal romány pre deti a mládež, takže možno preto je tento román napísaný tak priamo, polopatisticky, očividne do tváre? Som v miernych rozpakoch z toho, koľko toho neviem. A v ešte väčších rozpakoch som z toho, že začínam viac riešiť pozadie tejto knihy a nie samotný príbeh.

Jedna vec však zatienila všetky ostatné a to je podobnosť príbehu so skutočným majsterkúskom sci-fi a to románom Nonstop od Briana W. Aldissa. Aj v tomto príbehu ľudstvo vyšle viacgeneračnú loď na ďalekú cestu kolonizácie Procyonu v súhvezdí Canis Minor. Vysadili sa kolonisti, tí zozbierali vzorky a dáta a zvyšok posádky zahájil dlhú cestu domov. No hneď pri začiatku návratu na Zem sa všetko pokazí. Mohla za to voda. Voda, ktorú nabrali na Procyone, obsahovala bielkovinu, ktorá sa na Zemi nevyskytuje. A tá spôsobila hroznú epidémiu. Veľa ľudí zomrelo. Niektorí sa z katastrofy zbláznili. Ale tí, ktorí túto hrôzu prežili, zostali navždy geneticky poznačení. Ich telá cudziu bielkovinu napokon zmetabolizovali. Následok adaptácie bol však ukrutný. Metabolizmus sa zrýchlil, životný cyklus skrátil. Zmenšila sa ich postava. Ale to si nikto na Lodi neuvedomoval. V čase, v ktorom sa odohráva náš príbeh, ubehlo na Lodi už viac ako 20 generácii. Loď má osemdesiat samostatných palúb a ďalšie podpaluby. Hlavný koridor je zatarasení. A nikto nevie prečo. Ľudia sú rozdelení do rôznych kmeňov a vedú dosť primitívny spôsob života. Zahalení nevedomosťou. Celá loď je ešte k tomu zamorená hustou džungľou otravnej a všadeprítomnej vegetácie, ktorá kvôli cudzej bielkovine rovnako zmutovala ako ľudia. Ľudia na tejto lodi nevedia, že sú na lodi!

Náš hlavný hrdina postupne odokrýva nielen tajomstvá lode a otrasnú pravdu, ale mnoho viac. Finále knihy je skutočne vynikajúce. Celý príbeh je klaustrofobický a napínavý, mysteriózny a akčný a vôbec nepôsobí zastaralo, pôsobí moderne a svojim spôsobom uveriteľne a skutočne patrí medzi majstrovské diela sci-fi. A najlepšie na tom je to, že román Nonstop bol vydaný v roku 1958. Kolónia Lambda Pí z roku 1985 vyzerá byť ako predchodca Nonstopu, a nie ako román, ktorý vznikol 27 rokov po ňom. Ešte zaujímavejšie je to, že v roku 1958 vyšiel aj český preklad, takže obyvateľom socialistického Československa bol plne dostupný. Možno keby niekto Repka na túto knihu upozornil, zahodil by rukopis Kolónie do koša. Alebo by ho prerobil, čo by bolo lepšie. Nič z toho sa však nestalo a tak si môžeme tieto dva romány pekne porovnávať také aké sú.

Ak sa chcete vydať na zvláštnu cestu po stopách slovenskej sci-fi literatúry a úmorne hľadať kúsky mozaiky, tohto na Slovensku podceňovaného žánru, tak Kolónia Lambda Pí je správna voľba kde začať. Časť pravdy je taká, že sci-fi na Slovensku možno preto nemá takú popularitu, že sa jej nikdy nikto nejako dlhodobo nevenoval, a že niečo sci-fi napísali autori, ktorí sa bežne sci-fi nevenovali. Potom tu boli autori, ktorí písali sci-fi ale buď narazili na štátne prekážky a šli do samizdatu, alebo proste mali smolu a ich príbehy zatienili buď českí autori, alebo žánrovo iné romány od skvelých slovenských autorov. Alebo sú tie príbehy len nenápadne fantastické a nedajú sa presne zaradiť. Vysvetlení je skutočne veľa. Teoreticky sú aj Démon súhlasu (Tatarka) a Súdruh Münchhausen (Mňačko) istým spôsobom dystopické, teda anti-utopické romány (čo je podžáner sci-fi), ale jednoducho sa nedajú v takom duchu čítať, pretože vieme, že vznikli ako priama kritika socialistického režimu a komunistickej strany v Československu.

Ale tento blog nie je o pátraní po stratenej slovenskej vedeckej fantastike, do ktorej patria napr. autori ako Jozef Žarnay, Václav Chlumecký, Peter Suchánský a ďalší. Zaujímavou knihou na túto problematiku sú napr. Dejiny slovenskej literárnej fantastiky od Miloša Ferka. Ak však chcete kvalitný sci-fi príbeh o viacgeneračnej lodi, kde sa všetko pokazí, určite si prečítajte Nonstop. Kolónia Lambda Pí potom slúži ako príjemné nenáročné čítanie na zabavenie sa. A môžete si potom tie dva romány porovnať a vytvoriť si na to vlastný názor. Napriek všetkej kritike som však napokon rád, že vôbec takýto román na Slovensku vznikol.