Denník N

O sebapoškodzovaní ako príznaku HPO

Nie, v tomto článku naozaj nebudú fotografie.

Keby som pridala na úvod foto svojich predlaktí/boku, aby si vedeli čitatelia predstaviť, ako môže vyzerať borderline osoba, zrejme by ma zavreli za verejné pohoršovanie či niečo také. V súčasnosti je to len hromada jaziev, za ktoré sa nehanbím a veselo chodím v lete v topoch či tričkách, ale istota je istota. Preto si o tom radšej napíšeme len článok. Google máte všetci a predstavivosť hádam tiež.

Nemusíte byť borderline na to, aby ste si ubližovali, ale ak prídete do ordinácie niektorých psychiatrov s rukami čerstvo na plátky, radi vás medzi hraničiarov okamžite zaradia. Nemusíte sa práve rezať, aby ste boli medzi nás uvedení, len je to jeden z najčastejších a postupne aj najrýchlejších spôsobov, ktorými (ako hraničiari) uvoľníte napätie. Jasné, existuje hromada iných spôsobov, ako sa uvoľniť, niektoré sú lepšie, ďalšie horšie. Nikoho týmto článkom nenabádam, aby sa išiel dorezať alebo si inak ublížil, pokiaľ sa cíti zle (alebo aj dobre), práve naopak.

Sebapoškodzovanie (SP) je cesta do pekla, ktorá skutočne býva dláždená dobrými úmyslami, ako sa vraví. Hraničiar nevie spracúvať svoje emócie, rád všetko obracia proti sebe. Ak sa začne povedzme rezať, chce predovšetkým dať priechod tomu negatívnemu, čo ho trápi. Hnev, smútok, vina, etc. Skúsi to s tým, že prestať je predsa určite ľahké a spraví to raz, možno dvakrát. Onedlho zistí, že endorfíny vyplavené do mozgu ako reakcia na bolesť sú skvelé a načo si ísť zabehať, keď sa môže fiknúť? Postupne si začína ubližovať pri kadejakej somarine, dokonca podaktorí, aj keď sa nudia (fakt, mám skúsenosti). Nie všetci, pravdaže, je to typ od typu. Napokon zistí, že sa s úspechom – a prestávkami, iste – reže už napr. 8 rokov a nevie, čo s tým, aj keď chodí na terapiu. Je pekne v- nesnázích, ale dá sa s tým pracovať.

SP vám každý dobrý psychológ na prvom sedení zatrhne. Jasné, taký borderline človek ho za to na fleku znenávidí, bude posielať do horúcich pekiel, bude sa snažiť manipulovať, lenže ak terapeut vydrží, dokonca aj ten dlhoročný selfharmer (z anglického self-harm, sebazraňovanie) napokon zistí, že mu to len pomohlo. Občas mu možno ešte „ujde ruka“, je hrozne ťažké seknúť s tým zo dňa na deň, no hodiny, týždne, mesiace bez žiletiek a iných ostrých predmetov sa budú zbierať. Je v tom určitý pocit hrdosti.

SP nepomáha. Ani jednorazovo, ani dlhšie než chvíľu, len si to človek myslí, keď mu do mozgu nabehnú tie endorfíny a cíti sa pripito. Vzápätí však treba čistiť oblečenie či koberec, ruka bolí a, samozrejme, je nutné skryť to pred ľuďmi. Je v tom viac problémov než úľavy a vskutku to nestojí za to. Deň, keď som sa prvýkrát porezala (a pamätám si to dodnes) mi zmenil život k horšiemu, len mi to vtedy nik nepovedal, že sa to udeje. Preto, prosím, čítajte a pamätajte na to skôr, než si poviete, že ten rozchod bolí tak, že psychické utrpenie treba prebiť fyzickým. Veď preto sa to aj robí, nie kvôli pozornosti alebo túžbe po tom, byť cool. Sú aj takí, nie že nie, povedia si: „Budem vyzerať ako hrdina, čo zvládne hocičo, keď budem trieskať do steny,“ len títo zvyčajne našťastie aspoň nevydržia dlho. Hraničiari hej. Coping mechanizmy (tie „zvládacie“) mávajú narušené a je pre nich ťažké napr. vydržať hnev, keďže ich emócie sú hnané do extrémov. Pokiaľ teda neublížia druhému (fyzicky, lebo emocionálne to zvládajú perfektne) a len to v nich bublá, plus sa už naučili nezdravú stratégiu zranenia seba, sú schopní zašiť sa niekam do izby a fakt sa rozkrájať na slížiky (preháňam mierne, áno).

Alebo hocičo iné, SP má mnoho foriem. Hej, aj fajčenie trebárs – nechápem, prečo sa práve toto ešte vždy spoločensky akceptuje, navyše keď tým človek obmedzuje tiež iných. Je to vysvetliteľné? Biznis, možno?

Hraničiari musia aktívne chcieť skončiť s týmto „zvládaním problémov“, ktoré v skutočnosti nič nerieši, inak majú zarobené na dlhodobé nepríjemnosti. Povedzme aj otravu krvi, hocičo také, niekedy sa nerieši, čím si dotyčný/á ublíži. Ak však majú úprimnú snahu, chodia na terapie, možno berú lieky – pokiaľ sú práve v štádiu depresie – a ak nie sú len (pardon) „attention whores“, potom klobúk dole pred nimi. Každý môže spadnúť do ťažkostí, to je okej. Dôležité potom je, ako sa s tým vysporiada.

Rada na záver: Skúste napr. ten cosplay. Alebo háčkovať. Alebo trhajte vankúše, to je jedno. Na čo som po pár rokoch úspešne došla aj ja: Nikto vám nestojí za to, aby ste ubližovali sebe (a fyzicky ani tomu dotyčnému). Nikdy, nikto. Ani vy sami.

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie

Sonya Merchier

Nielen tombraiderovská cosplayerka, stále dúfajúca "spisovateľka", pôvodne pravidelná návštevníčka psychiatrie, so zmyslom pre humor, depresívna i hypomanická, divná a náladová.