Denník N

Emigrácia Slovákov do Ameriky na konci 19. storočia

Skoro každý máme v slede predkov niekoho, kto skúšal šťastie v Amerike.

Preto je pre nás kniha Americký cisár z vydavateľstva Absynt tak príťažlivá, lebo cesty našich pradedov a prapradedov sú zabudnuté a zapadnuté prachom času, ktorý už bohužiaľ nevieme zotrieť. Môj pradedo z otcovej strany išiel skúsiť šťastie do Ameriky v roku 1906 zo Stredného Považia. Viac o tom neviem, okrem stiahnutých dát zo serveru z druhého brehu Atlantiku z archívu z Ellis Island.[1] Na rozdiel od pradeda, ktorý sa plavil možno 20 dní som ich stiahol za pár sekúnd. Ostala fotka lode, rok príchodu a úradné listiny. Pozemky, ktoré si po návrate kúpil mu zobrali komunisti do družstva. Prapradedo z maminej strany išiel do Ameriky približne v roku 1924. Robil v bani, kde omylom vkročil do pasce, ktorú narafičil neprajník z vedľajšej dediny inému susedovi zo susednej dediny, s ktorým mali nezhody. Do očí dostal dávku vápna, oslepol. Dovtedy sa mu v Amerike darilo. Aj po návrate do Zamaguria vedel podkuť koňa a byť užitočný na farme.

Loď Kaiser Wilhelm der Grosse na ktorej sa 27. februára v roku 1906 vybral môj pradedo z Brém do Ameriky.

Na konci 19. storočia u nás existovala rozsiahla sieť pašerákov a ich pomocníkov, ktorá siahala do každej karpatskej doliny. Ak sa človek vydal na cestu do Ameriky, bol vystavený ich pasciam, vďaka ktorým ho okradli skoro o všetko, čo mal. Rôznymi podvodmi, predraženými cenami, falošnými poplatkami, falošnými lístkami, vymysleným povinným účesom alebo potrebou špeciálneho oblečenia – tisícimi variáciami podfukov. Ak sa človek bránil, tak prišlo na bitku alebo väzenie. Migrujúci z Horného Uhorska a Haliče o Amerike veľakrát nič nevedeli, kolovali len povery o blahobyte. Niektorí si mysleli, že Amerika leží niekde pri Londýne. Nie je na tom nič zvláštne, úroveň vzdelania bola vtedy mizerná. Napr. Brazíliu nazývali Bronzíliu, Bryzóliu. Argentínu Arantýnu, Agripínu.[2] V Južnej Amerike sa migrujúcim často žilo horšie ako doma. V Brazílii sa stali otrokmi veľkostatkárov. U nás už vtedy bolo približne 100 rokov zrušené druhé nevoľníctvo.[18] O Brazílii kolovali nezmysly, majú tam rásť mliečne stromy z ktorých tečie mlieko, stačí ich len narezať. Človek už viac nepotrebuje kravu, nemusí kydať hnoj, nie je odkázaný na počasie, na pozemok, ktorý je čoraz menší. Domáce náročné práce ako upratovanie a varenie zvládnu opice, ktoré stačí vyplatiť ovocím rastúcim rovno pred domom. Je ľahké nájsť zlato, stačí kopať.[12] Utópia raja vykresľovaná pašerákmi.[13]

Loď s eúropskými emigrantami prichádzajúca na Ellis Island v roku 1913.

Počas cesty za oceán boli ľudia natlačení v lodi ako sardinky. Lode boli preťažené, do medzipalubia, ktoré bolo určené 600 ľuďom dali viac ako 1000. Tak to bolo v starom hrdzavom parníku Suevia spustenom na vodu v roku 1874, ktorý mal jeden komín a dva stožiare. Parník vyrazil do Ameriky v roku 1888. Mal zle osvetlené miestnosti s nízkymi stropmi, zapratané poschodovými posteľami, medzi ktorými zostávajú len úzke uličky, razia ľudským pachom a plynmi, nevypratanými šatami, ľudskými telami, pokazenými potravinami, zvratkami, močom a výkalmi. Boli na ňom prisťahovalci z Nemecka, Dánska, Švédska, Nórska, Rakúska, Ruska, Uhorska a z Haliče.[5] Z migrácie ľudí sa stal nechutný biznis, migrant sa stal hlavným obchodným artiklom veľkých prepravných spoločností.[9]

Parník Suevia, niekedy medzi rokmi 1890 až 1894. Jazdila medzi Hamburgom a New Yorkom.
Prichádzajúci na ostrov Ellis Island, okolo roku 1908. Fotografia od Lewisa Hine.

Amerika neprijíma každého, kto je zaklope na dvere. Vstup do Spojených štátov sa zakazuje: chorým a neduživým, retardovaným, duševne chorým aj epileptikom; ľuďom bez prostriedkov aj ľuďom, u ktorých sa dá očakávať, že si budú vyžadovať podporu z verejných zdrojov; anarchistom atď.[6] Ale mladý americký priemysel sústavne potrebuje robotníkov, ktorí nekladú priveľa otázok a nemajú veľké nároky.[7] Bohatí Američania sa obávali o demokraciu, podobne ako my dnes, keď do Európy prúdia ľudia z autokratických režimov a chudobných krajín. Zakladali sa spolky združujúce protestantov, ktoré sa usilujú príval neželaných európskych živlov zastaviť. Za cudzí živel považujú každého, kto je iný ako oni, kto si priviezol svojrázne, odlišné zvyky, inak myslí, inak sa modlí, inak hovorí aj nadáva.[8] Mnohí nativisti, v Amerike narodení anglosaskí protestanti, sa boja, že pápež zosnoval sprisahanie, aby pomocou katolíkov ovládol Ameriku. Bola to reakcia na vlnu emigrácie Írov, Talianov, katolíkov a Židov. Neskôr nativisti vystupovali proti chudobným a nevzdelaným ľuďom zo Strednej a Východnej Európy, čiže aj Slovákom. Tieto obavy sú veľmi podobné dnešnému strachu ľudí.

Anarchisti, komunisti a radikály čakajúci na deportovanie z New Yorku. Ellis Island v roku 1920.

Slovenskí sedliaci so sebou neprinášajú radikálne myšlienky a nesnujú plány na prevrat. V spišských a iných dedinách obyvatelia nadávajú na vrchnosť, na úradníkov, ktorí určujú dane, na policajtov, ktorí im udelia pokutu, keď v opitosti vyvádzajú, ale nikdy nestratia úctu voči štátu, každú nedeľu horlivo chodievajú do kostola a poslušne dodržiavajú pôst, aby nenahnevali pána farára, a aby sa rodičia za nich nemuseli hanbiť. Rovnako sa správajú aj v Amerike.[7] Návrat za radikalizmus im nehrozí. Ostáva im len tvrdo pracovať, aby si zaplatili svoju draho kúpenú cestu a niečo si našporili. Úspešní navrátilci si postavia kamenný komín miesto otvoreného ohniska, zväčšia si okná, miesto slamenej strechy si dajú škridlu alebo plech. Dokonca si spravia policu na knihy, čo bolo dovtedy nevídané.[3] Alebo si kúpia kus lesa, zvieratá, vyplatia dlhy a nedoplatky na daniach. Ale veľa ľudí sa vráti rovnako chudobných ako odišli, prípadne ešte chudobnejších, ak ich v Amerike napr. nevyplatili. V časoch, kedy bol štát slabý bola inflácia podvodov a podvodníkov.

Ján Halaša: Na prístenke. Vlčí vrch (1937). SNG.

V chudobných častiach Horného Uhorska a Haliči bola veľká časť ľudí závislá od poľnohospodárstva. Hladomor ako výsledok zlého počasia nebol ničím výnimočným ( napr. v Haliči v rokoch 1847, 1849, 1855, 1865, 1876, 1889).[17] Spolu s epidémiami kosil ľudí rýchlejšie ako smrť s kosou. Niektoré matky nechávali vyhladovať svoje deti, aby ostatné prežili. Nechali ich v košíku alebo v halene pred dverami lepšie zabezpečených domácností, alebo platili ľuďom, ktorí sa postarali o ich smrť. Bolo to kruté, ale nemali veľmi na výber bez pomoci štátu.

Zemiaky s kyslou smotanou sa považovali za slávnostné jedlo. Domkári a nádenníci často vlastnili len jeden kožuch a jedny čižmy. Cez zimu mohol ísť do studne po vodu alebo drevo vždy len jeden člen rodiny. Mohli ste pracovať akokoľvek, vaša situácia sa ani zamak nezlepšila.[14] Vznikala vrstva vzdušných ľudí, ktorí akoby žili zo vzduchu. Ráno nevedeli, či budú mať večer čo jesť.[15] V okolí Ľvova sa vo veľa okresoch cez cirkevné sviatky drží pôst v priemere až 105 dní v roku. A kto sa chce Bohu zapáčiť, tak tomu sa odporúča aj každý pondelok. Priemerná dĺžka života v Anglicku bola 40 rokov, v najchudobnejších častiach Rakúsko–Uhorskej monarchie bola 27 rokov.[16] V Haliči v rokoch 1850 až 1900 stúpne počet obyvateľov z 4,5 milióna na 7,3 milióna.[17] Čím je človek chudobnejší, tým má viacej detí. V dôsledku tohto rastu všetci schudobnejú a emigrácia do Ameriky sa akceleruje. Vysoké dane a odvody a s nimi spojené zadlženie malých hospodárstiev dokresľujú temný obraz doby.

New York v 19. storočí a prichádzajúce lode.

Ľudia zo Strednej a Východnej Európy patrili k chudobným, nevzdelaným a špinavým katolíkom (špinaví zo strastiplnej cesty), ktorých Amerika vôbec nevítala s otvorenou náručou. Našli sa domáci, ktorí si mysleli, že prišli Indiáni a o to viac sa ich báli. Odbory aj obyvatelia sa báli, že kvôli nim nebude rásť mzda, že budú kaziť štrajky. Podobne sa nás báli Angličania, Francúzi a ďalšie krajiny v 21. storočí po našom vstupe do Európskej Únie. Podobne sa my dnes bojíme Srbov, ktorí často patria k našim predkom, dokonca rozprávajú po slovensky. Stále nerozumieme, že keď nebude mať kto robiť v našich fabrikách, tak fabriky pôjdu za ľuďmi. Prišelci do Spojených štátov pracovali v ťažkých podmienkach pri stavbe železníc, v rudných a uhoľných baniach a v železiarňach. Často dochádzalo k úrazom, ťahali sa 12 hodinové šichty.[4]

Kniha vynikajúco popisuje migráciu Slovákov, Ukrajincov, Poliakov a Židov do Ameriky.

Veľa žien bolo oklamaných a predaných do zahraničia do sexuálneho otroctva. Podviedli ich, že budú slúžkami u bohatých ľudí, že budú pracovať v reštauráciách a podobne. Nemali čas spoznať nový jazyk, čakalo ich fyzické násilie, ak sa vzpierali. Ženy sa postupne v bordeli zadlžovali, museli platiť úžernícke sumy za priestory a postupne sa dostali na ulicu. Choré a celkom zničené ich v zariadení najnižšej úrovne, čakal rýchly koniec.[10]Podľa opatrných odhadov len do Južnej Ameriky z Haliče donútili odísť 10 000 žien.[11]

Albín Brunovský: Loď (1980). Stredoslovenská galéria.
V Ždiari.

Už len z úcty k utrpeniu našich predkov, by sme sa mali naučiť byť viac empatickí k ľuďom, ktorí prichádzajú alebo prechádzajú našou krajinou a zažívajú to, čo si my dnes ani nevieme predstaviť. Buďme radi za každého človeka, ktorý si našu krajinu vyberie pre prežitie svojho života. Prichádzajúci nám svojimi svedectvami hovoria príbeh o krajine z ktorej odišli. Príbeh o vojne, o hlade, o politickom prenasledovaní a mučení, o chudobe a korupcii. Ponúkajú nám vakcínu proti chybám, aké ich vlády a ľud spravili a je na nás, či ich prijmeme, alebo sa pred nimi schováme do obývačky a miesto živej ľudskej tváre budeme sledovať krimi noviny s vlastným ,,dokonalým“ odrazom v telke.

 

 

Referencie:

1. Inšpirácia blogom Jozefa Kurica:https://jozefkuric.blog.sme.sk/c/425450/ked-boli-slovaci-v-centre-velkej-uteceneckej-krizy.html. Databáza 65 miliónov ľudí, kde sa viete dozvedieť viac o ceste Vašich predkov do USA https://www.libertyellisfoundation.org.
2. Martin Pollack – Americký cisár, str. 178
3. str. 206
4. str. 16
5. str. 22
6. str. 23
7. str. 27
8. str. 26
9. str. 30
10. str. 40
11. str. 46
12. str. 177
13. str. 176
14. str. 53
15. str. 54
16. str. 58
17. str. 61
18. https://sk.wikipedia.org/wiki/Nevoľn%C3%ADctvo

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie

Jaro Stančík

Člen komunity, ktorá znovu otvorila Artforum v Banskej Bystrici. Prispievateľ Přítomnosti. Živím sa programovaním. Predtým som blogoval na SME. V kultúrnom centre tu. v Starej Turej moderujem besedy o knihách v cykle Liter.Túra.