Fuj, politici! Alebo prečo ubližujeme tým, ktorí nám chcú úprimne pomôcť.
Frefleme na všetko. Mudrujeme, že čo by mal kto ako urobiť, ale väčšina z nás neurobí nič. Nevyhrnieme si rukávy, neobetujeme čas, energiu, súkromie a svoje ego pre spoločné dobro. A keď to niekto urobí za nás, odpíšeme ho.
Sú však medzi nami takí, ktorí to aj tak urobia. Často majú prácu, ktorá ich baví a živí, rozbehnutú kariéru, zaujímajú sa o spoločenské dianie a trápi ich kam táto krajina smeruje. Povedia si, že OK, skúsim s tým niečo urbiť. Ako angažovaný občan, neskôr občiansky aktivista, nakoniec po zistení, že najefektívnejšie sa robia zmeny “zvnútra” sa rozhodnú stať sa politikmi. Kandidujú na poslancov, starostky, do parlamentu či na prezidentku.
A vtedy to príde: ľudia, ktorých sme vnímali ako angažovaných, zodpovedných, aktívnych nad rámec ich vlastných potrieb, tých, ktorí investujú svoj voľný čas, kontakty, skúsenosti a často aj svoje vlastné peniaze pre dobrú vec sa zrazu stanú nežiadúcimi. Mávnutím čarovného prútika sa z obdivovaných profesionálov, vedcov, filantropov, ekonómov, architektov, dizajnérok, právničiek, novináriek stanú odstrkované bytosti na okraji nášho záujmu. Fuj, politici!
Vstup do politiky je jedna z najpriamejších ciest k zmenám. Pokiaľ veríme v tento systém, musíme akceptovať, že sú medzi nami politici. A že nie všetci sú skorumpované svine, ktoré chcú na nás zbohatnúť, nie všetci majú nejaké postranné úmysly, a nie všetci sú manipulovaní záujmovými skupinami. Čím viac ich je z “reálneho” života, v ktorom poctivo makali, skúsili podnikať, viesť teamy, komunikovať, dosahovali ciele, platili dane, tým viac sú schopní pochopiť to, čo od nich my, občania, očakávame. Je preto nefér, keď sa im zrazu otočíme chrbtom a tvárime sa, že sa z angažovaných jedincov, ktorých sme včera obdivovali stali nežiadúce živly, ktoré nemajú právo zúčastniť sa odbornej diskusie, či stretnúť sa s občanmi v kaviarni, lebo tá je apolitická. Smiešne to je. A škodí to najmä všetkým nám, ktorí chceme zmenu aktuálnej politiky na službu ľuďom.
Som presvedčený o tom, že tí najschopnejší ľudia, ktorí sa rozhodli vstúpiť do politiky, by žili oveľa komfortnejší a pokojnejší život, keby sa jednoducho venovali tomu, čo robili predtým, alebo si užívali vrcholy svojej odbornej kariéry, slávy, či zaslúžených peňazí. Namiesto toho sa rozhodli vyjsť s kožou na trh, investujú svoj pokoj a súkromie do zlepšenia komfortu nás, ktorí sme ostali v obývačke pri telke a v kaviarni pri proseccu.
Tak im aspoň, prosím, nehádže polená pod nohy a pomôžme tým, ktorým veríme zmeniť vnímanie slova “politik” ako nadávku. Ďakujem.
