Denník N

Slovensko je jednou z najšťastnejších krajín sveta

Naša krajina sa za posledných niekoľko rokov posunula míľovými krokmi vopred.

 

Slovensko je pre Európu a celý svet príkladom toho, ako sa dá vyhrať boj so zakorenenou korupciou, populizmom, ako sa dá za pár rokov zmodernizovať školstvo a zdravotníctvo, dostatočne ohodnotiť učiteľov a zdravotný personál, aby neodchádzali za lepšími podmienkami do zahraničia, ako je možné efektívnou reformou súdnictva urýchliť súdne procesy a múdrym využívaním eurofondov zveľadiť zaostalé regióny a pomôcť rozmachu turizmu. Jednou z hlavných príčin tejto zmeny je, že Slováci k sebe začali byť viac priateľskí a empatickí, už sa nezameriavajú na rozdiely, ale skôr na to, čo ich spája a namiesto závidenia sa začali inými inšpirovať.

Nemôžete uveriť tomu, čo ste práve prečítali? Máte pocit, že je to sci-fi a autor článku sa buď zbláznil alebo sa pomýlil v názve krajiny? Pravdou je, že väčšina z nás by chcela, aby to bolo realitou. Ale nie je. V čom je chyba? Každý rozpráva, čo všetko treba zmeniť a ako politici, policajti, úradníci, sudcovia, lekári, zdravotné sestry a ostatní robia svoju prácu zle a keby tam boli oni, spravili by to inak. Správna otázka však znie: Správame sa my tak, ako očakávame, že sa budú správať ONI? Sme pripravení sa skutočne zmeniť k lepšiemu? Musíme začať od seba.

 

(Ne)priateľský prístup

Prvou vecou, ktorú si azda každý cudzinec všimne na našej mentalite je vážne tváre ľudí na ulici, náš nevľúdny prístup pri poskytovaní služieb (čo sa našťastie mení, hlavne vďaka mladej generácii), strach a neochota pomôcť, už len keď nás niekto požiada o pomoc pri navigácii na nejaké miesto (raz som sa prihovoril pani na zastávke v Bratislave, či by mi mohla poradiť, ako sa čo najlepšie dostať na isté miesto a ona sa na mňa ani nepozrela a odstúpila si o dva kroky). Prečo sme takí? Sme príliš zamyslení nad našimi problémami a nedokážeme priateľsky reagovať na svet okolo nás? Bojíme sa interakcii s neznámymi ľuďmi, lebo by od nás mohli pýtať peniaze alebo nám vnútiť kúpu nejakého produktu?

Mám pocit, že stále žijeme v nejakom strachu. Strachu zo života. Strachu zo zmeny. Strachu byť otvorení poradiť alebo urobiť inú malú službu náhodnému okoloidúcemu, keď o to nečakane požiada. Zmeňme to. Prestaňme sa báť a opustime svoju komfortnú bublinu nedotknuteľnosti. Začnime sa viac usmievať. Usmievať a byť priateľský k ľuďom. Všetci máme svoje problémy, ale chmúrením sa ich nevyriešime, len znásobíme. Naopak, keď sa začneme viac bezdôvodne usmievať a vľúdne pristupovať k ostatným, budeme sa cítiť lepšie a možno aj naše problémy budú o čosi ľahšie. Prosím, začnime s tým dnes.

 

Xenofóbia a rasizmus

Xenofóbia je obrovský problém hlboko zakorenený v našej spoločnosti. Keď som sa nad tým zamyslel, pochopil som, že sa dá odôvodniť. Storočia sme boli pod nadvládou iných národov, nemohli sme plnohodnotne rozhodovať o osude našej krajiny, cudzie mocnosti nám diktovali, ako sa správať a až do revolúcie ’89 sme nemohli na plné ústa povedať, čo si myslíme o fungovaní nášho štátu. Preto máme teraz odpor k všetkému cudziemu, a to často aj v prípade, že sa nám to „cudzie“ snaží pomôcť, viď Európsku úniu. Slovensko sa nikdy nemalo lepšie ako dnes a ak to nepochopíme a nezačneme si to vážiť, naša krajina nedopadne dobre. Každá nová generácia si musí demokraciu obhájiť, inak ju stratí.

Slovensko a Česká republika sú považované za najrasistickejšie krajiny Európy. Je tomu tak kvôli zakorenenej spoločenskej nenávisti k Rómom, ktorí na Slovensku symbolizujú „smradľavú kriminálnu chamraď, ktorej sa je potrebné nejako zbaviť“. Väčšina Slovákov sa na nich díva ako na menejcennú súčasť spoločnosti, ale nikto sa už nesnaží vžiť do ich situácie a zamyslieť sa nad tým, ako by sa oni vyšplhali hore, keby sa narodili v osade, odmalička by vyrastali v špinavom prostredí s nedostatkom jedla, zlými vzormi, kde je ich hlavným cieľom dňa sa najesť a kde sa ich „biele deti“ v škole štítia a dávajú im najavo, že sú menej ako oni. Je jednoduché kritizovať, predovšetkým spoza obrazovky mobilu či počítača, ale je oveľa ťažšie urobiť reálny krok k zlepšeniu.

Momentálne mi dáva nádej na pozitívne zmeny v tejto oblasti program Teach for Slovakia. Tento program sa už niekoľko rokov prostredníctvom mladých ambicióznych absolventov vysokých škôl snaží na základných školách s prevažne rómskymi deťmi prispieť k ich motivácii naučiť sa čítať, písať a počítať, budovať správne hodnoty, dať týmto deťom nádej, že z nich môže byť to, pre čo sa rozhodnú a že nie sú odkázaní viesť rovnaký život ako ich rodičia. Je pod záštitou prezidenta Andreja Kisku, podporovaný Ministerstvom školstva, vedy a výskumu a je partnerom celosvetovej vzdelávacej siete Teach for All. Ak sa o tomto programe chcete dozvedieť viac, navštívte stránku www.teachforslovakia.sk.

 

Nezáviďme, ale inšpirujme sa a poprosme o pomoc

Bohužiaľ musím skonštatovať, že hlavne staršia generácia má tendenciu závidieť iným to, čo majú a podaktorí si dokonca aj želajú, aby o to prišli. Znova to pochádza z obdobia socializmu, kde málokto mohol nadobudnúť nejaké bohatstvo a ak sa tak stalo, bol terčom závisti a osočovania. Dnes však žijeme v inej dobe, kde má každý z nás oveľa viac možností, ako si dobre zarobiť a mať kvalitný život. Záleží to len od našej šikovnosti. Niektorí ľudia to stále majú problém prijať a namiesto hľadania cesty ako si slušne zarobiť peniaze, závidia iným a hľadajú výhovorky, prečo sa to v ich prípade nedá dosiahnuť.

Skúsme sa namiesto závisti, že sa má niekto materiálne lepšie, radšej inšpirovať príkladom dobre zarábajúcich slušných ľudí a som si istý, že väčšina z nich vám neodmietne poradiť alebo pomôcť, ak ich o to požiadate. Verte mi, že tí, ktorí sú spokojní so svojím životom, sa chcú o svoj „úspech“ podeliť s ostatnými.

  

Nekradnime a neuplácajme

Je zaujímavé, ako sa na Slovensku takmer v každej verejnej inštitúcii stalo zvykom uplácať. Je to tak rozšírené a zaužívané, že to považujeme za úplne normálne a pri najmenšom prejave láskavosti sa od nás očakáva protislužba. Hovorím hlavne o školstve, zdravotníctve, úradoch, súdoch a polícii. Odvyknime si od toho. Robme veci nezištne a tešme sa z toho, že sme niekomu mohli pomôcť. Nezneužívajme svoju pozíciu na kradnutie alebo získanie iných neoprávnených výhod. Ak to budeme robiť my, budú to robiť aj politici, lebo oni sú odrazom spoločnosti. Ak to budeme tolerovať aj naďalej, nikdy to neskončí. Začnime zmenu.

 

 

Ako ste si mohli všimnúť, za situáciu, v ktorej sa Slovensko nachádza si môžeme sami. Je to zakorenené v našom myslení a kultúre. Jediným dlhodobým východiskom von je uznanie týchto chýb a snaha o ich zmenu. Dovolím si tvrdiť, že cestou na zlepšenie je viac empatie v každej oblasti, nezištná pomoc a pochopenie, že spolupráca, nie rozdeľovanie vedie k lepšej budúcnosti. Verím tomu, že pravý zmysel života je práve v pomoci iným a záleží len od našej jedinečnej osobnosti, akým spôsobom to vieme uskutočniť tak, aby nám to aj prinieslo radosť.

Zároveň musíme byť nároční na politikov a dať si námahu zistiť o nich čo najviac informácii, či si stoja za svojimi sľubmi a názormi a ak ich aj zmenili, či na to mali dostatočné dôvody. Vypočujme si o nich protichodné názory a na základe toho si vytvorme názor vlastný. Nebuďme slepí a nebojme sa zmeniť názor.

 

A nakoniec si položme otázku: Aké Slovensko naozaj chceme?

Teraz najčítanejšie

Náš život je vo vašich rukách. Ilustračné foto - Paddy O’Sullivan/Unsplash