Vzdávam sa

Dvere s rozheganou kľučkou, pamätajú čosi. Stisnem ju, takmer mi zostane v ruke. Vrzgot, to je hnusný zvuk. Spomalím, nechcem ho počuť, akoby som sa zľakla. Nečakané, asi preto. Pivnica, miesto, kde by som to čakala, premýšľam potichu.

Zbieram odvahu, skúsim znovu. Jemnejší pohyb odzrkadľuje zvuk, predsa len príjemnejšie. Vchádzam, kroky drobné, pomalé. V miestnosti prítmie, okná zatemnené, cez otvory žalúzií preniká len trocha svetla. Nehýbem sa, akoby mi akási neznáma sila držala nohy. Čo robiť? Netuším, ani myseľ nereaguje, som nefunkčná.

Tri postele, jedna kúsok od dverí, druhá o pár krokov ďalej, posledná vtesnaná pod oknom. Všetko po starom, len nos sa zaktivizoval. To je vzduch, hlási mi neprestajne. Informácia, tvárim sa, že neviem čo s ňou. „Necítiš to?“ znie mi v hlave otázka. Neviem, asi áno, ale…

Oči, zbadám ich len náhodou. Farbu neviem, hľadia na mňa uprene. Nemôžem, odvrátim hlavu, nedokážem to. Dýchaj zhlboka, hovorím sama sebe. Počujem ho, je to on, môj dych, v tom tichu znie ako motorka. Cítim sa silnejšia, možno teraz. Nič sa nezmenilo, hlava otočená ku mne. Som opatrná, nechcem nikoho vystrašiť.

Strapatá štica, podľa všetkého chlapec. Niečo tu nesedí, tie oči. Je v nich smútok, okrem neho nič. Oči dieťaťa vyzerajú inak, je skoro taký starý ako môj Matej. Viac nevidím, je prikrytý perinou, len tipujem. Nemýlim sa, tak sedem rokov. Len tak málo? Pichne ma pri srdci. Je to zamestnanie, nezabudni, šepká mi ktosi. Pche, som zhrozená sama zo seba.

Spravím niekoľko krokov, hrmot, takmer zhodím stojan s infúziou. Nevšimla som si ho, akoby tu bol len on. Pomrví sa, spod paplóna vytiahne jednu ruku. Pozerám po ňom, na viac mi chýba odvaha. „Príde moja mamička?“ ozve sa odrazu. Otázka pre mňa, zbabelo sklopím oči. Netuším, ako by som mohla, takmer nič o ňom neviem. Chcem povedať áno, ale nejde to, klamať sa nepatrí.

Týždeň, môj prvý. Neviem, možno aj posledný, nevydržím to, sú to deti. Neliečiš, nezabudni, si len učiteľka, zase ten hlas. Áno, ale, vychádzam z miestnosti, nedokážem to.