Keď odíde ten druhý…

Rozchod zasahuje do všetkých rovín, ktoré napĺňajú život človeka. Často prináša stratu nielen tej „druhej“ osoby, ale aj detí a priateľov. Všetkých tých ľudí, ktorí spoluvytvárali identitu a dávali životu zmysel.

Na rozdiel od smrti blízkeho človeka, prináša rozchod iný typ bolesti. Smrť totiž vo všeobecnosti nebýva dôsledkom rozhodnutia človeka (výnimkou je samovražda), ale rozchod sa spája s konkrétnym osobným rozhodnutím. A preto hlavným sprievodným znakom rozchodu, býva hnev voči konkrétnej osobe (partnerovi).

Pri rozchode je tiež v porovnaní so smrťou oveľa intenzívnejšie prežívaní pocit viny a osobného zlyhania. Hľadáme príčinu v sebe, obviňujeme seba a pochybujeme o svojej hodnote.

Kým pri smrti máme predstavu, ako to celé prebehne a ako sa zachovať – smrť navštevuje naše rodiny od nepamäti. Tak pri rozchode takáto skúsenosť chýba. Nikto nás nepripravil na tú traumu, cítime sa stratení a zmätení, máme veľa otázok a pochybností…

A nakoniec, vyrovnať sa s rozchodom býva zložitejšie, než pri smrti. Kým pri smrti blízkeho človeka milovaná osoba odišla a viac sa nevráti – čo pomáha vyrovnať sa so stratou a spracovať ju. Tak pri rozchode je veľká pravdepodobnosť, že budeme pravidelne a pri rôznych príležitostiach stretávať svojho/svoju ex, čo nám pripomenie minulosť a celú tú bolestnú skúsenosť.

Existuje však cesta, ako sa vyrovnať s rozchodom. Pozostáva z troch krokov. Ale jednoduché to nie je. Po tom ako urobíme krok vpred, môžeme sa vrátiť späť. A celý ten proces rozpadu, môže byť poznačení opätovným schádzaním a rozchádzaním, kým nakoniec príde koniec.

 Zmätok

Prvé týždne a mesiace sa nesú v duchu emocionálneho zmätku. Pocity aj reakcie sú zmätené a popletené. Je ťažké prijať skutočnosť (rozchod), čo často vedie k popieraniu a je cestou ako utiecť pred bolesťou.

S rozchodom sa často spájajú vedľajšie účinky: nemôžeme spať, stratili sme chuť do jedla, máme problém sústrediť sa na prácu a plniť svoje každodenné povinnosti, nekontrolovane podliehame plaču. Bežné sú aj psychosomatické symptómy: bolesť hlavy, dýchacie ťažkosti, závraty, poruchy menštruačného cyklu, kožné vyrážky ale aj vypadávanie vlasov.

Niekedy môže byť reakcia paradoxne opačná. Partner pociťuje úľavu, oslobodenie a radosť. Nechýba mu energia, či radosť zo života. Takáto reakcia býva spravidla u ľudí, ktorí boli vystavení verbálnemu či fyzickému týraniu. Pre nich je rozchod vyslobodením z pekla, dokonca ľutujú, že tento vzťah sa neskončil už dávno. Táto eufória však netrvá dlho. Je síce možné, že koniec priniesol vyslobodenie, ale spájajú sa s ním emócie a zranenia a tie sa skôr či neskôr prihlásia k životu. Stačí jednoduchý podnet ako fotka ex, či myšlienka na neho/ňu a partner z eufórie skĺzne do smútku…

Veľmi výrazne zasahuje do života aj zmena nálad. Pocity sa menia rýchlo a často sú protichodné. Často vzniká kokteil namiešaný z lásky, nenávisti, hnevu, odmietania a viny. Láska je veľmi silná emócia. Vytráca sa len pomaly. Jej vyhasínanie sa odohráva za neustáleho striedania túžby po obnovení vzťahu a následného odmietnutia. Je to ako búrka v ktorej sa ocitáte stále znova a znova. A zakaždým príde z inej strany a vy netušíte, dokedy to ešte bude trvať. Láska aj napriek bolesti, ktorú Vám ten druhý spôsobil, je ako popol z ohňa, ktorý nie je jednoduché uhasiť, aj keď plameň sa už dávno vytratil.

S rozchodom sa tiež spája pocit zlyhania a strata sebaúcty. Na rozdiel od smrti je dôsledkom rozhodnutia jednotlivca a tak hľadáme príčinu u seba. Je to kríza identity. Pochybujeme, že sme hodní lásky a že nás niekto bude milovať, pretože ten kto vravel tieto slová odišiel. Je prirodzené, že pri hľadaní príčiny začíname od seba. Ale nie je zdravé pochybovať o sebe a o svojej hodnote. Pocit zlyhania býva silnejší, ak chýba skutočný – objektívny dôvod. Ak poznáme skutočný dôvod, potom vieme čo je našou slabou stránkou a na čom treba popracovať, prípadne vieme prečo ten druhý odišiel a ak to s nami nesúvisí, potom to vieme ľahšie prijať. Ak nepoznáme príčinu, tak pochybujeme o sebe a o všetkom. Hľadáme príčinu aj tam, kde nie je.

Ešte väčšiu bolesť prežívame vtedy, ak išlo o nekonfliktný vzťah. Ak máte talianske manželstvo, tak často prežívate disharmóniu, ktorá je vstupnou bránou k rozvodu. Svojím spôsobom podvedome očakávate aj takýto scenár. Ale ak nič nenasvedčovalo tomu že by mohol prísť koniec… Najviac bolesti však spôsobuje situácia, kedy nás milovaný partner opustí pre niekoho iného. Čo má ten druhý a ja nie? Nič tak neotrasie sebavedomím človeka, ako keď je degradovaný na predmet uspokojenia a nahradený iným „predmetom“…

Strata partnera je spojená s pocitom viny. Je to paradox, ale pocit viny nám pomáha vyrovnať sa so stratou. Ak nájdeme príčinu, tak nájdeme odpoveď na otázku prečo. Nájdeme zmysel toho, čo a prečo sa stalo. A to je liečivé. Uzdravuje to naše rany a dáva nám šancu začať odznova. Problémom je, že ľudia s nízkym sebavedomím prežívajú s väčšou intenzitou pocit viny, čo im znemožňuje uzavrieť toto bolestné obdobie života.

Ďalším sprievodným znakom rozchodu a prvého obdobia, je pocit strachu. Je tu prítomní strach z budúcnosti, ale aj strach z odmietnutia. Predtým všetko zvládali spolu a teraz na to ostal sám. Aj na to, kde mu ten druhý bol oporou. Teraz to musí zvládnuť sám a obava z toho vedie k strachu a strach vedie k zúfalstvu… Na strach často reagujeme tak, že sa uzavrieme do seba. A tým sa prehlbuje samota, ale aj prežívanie bolesti. Niet sa s kým zdieľať… A tí, s ktorými by sme mohli (rodina, priatelia, Boh), tým sa vyhýbame…

Táto fáza, trvá asi rok.

Izolácia a osamelosť

Rozchod je o vzťahoch. A neznamená „len“ koniec jedného vzťahu, ale aj ohrozenie či koniec iných vzťahov. Inými slovami. Rozchod narúša všetky vzťahy, pretože centrom vzťahu sú dve osoby a ľudia ktorí nás majú radi, prežívajú (cez vzťah) s nami našu bolesť. Dochádza nielen k narušeniu vzťahov, ale aj k ich smrti. A netýka sa to len nášho/našej ex… Spoloční priatelia sa často rozdelia, pridajú sa na jednu či druhú stranu. Rozchod tak často znamená zmenšenie spoločenstva ľudí, s ktorými sa možno zdieľať a o ktoré sa možno oprieť.

Ani pre ľudí, ktorí nás majú radi, nie je jednoduché niesť toto bremeno spolu s nami. Na rozdiel od predchádzajúceho obdobia, kedy sa viac menej v krátkych intervaloch striedali dobré a zlé okamihy, prichádza teraz jedno zlé obdobie, ktoré potrvá dlhší čas a celý ten čas sa ponesie v duchu jednej témy – rozchod. Už to nie je raz problém v práci, potom so susedom, neskôr zdravotné problémy… ale jeden problém, aj keď v rôznych podobách. Na druhú stranu, nijako im to neuľahčujeme ani vtedy, keď sa straníme ich blízkosti. Po tom, čo nás v podstate zavrhol konkrétny človek, pre ktorého sme mali byť všetkým, sa bojíme ďalšieho odmietnutia a tak sa vyhýbame ľuďom. Okrem toho pochybujeme, či im máme čo ponúknuť…

Je to zároveň obdobie, kedy už dospejeme k poznaniu, že rozchod je skutočnosť a nie je možné to zvrátiť. Pre človeka je vzťah obohatením a tak je prirodzené, že cíti stratu a smútok. Až na vzťahy, kde dochádzalo k zneužívaniu a k tyranií možno povedať, že osamelosť je bolestnejšia než vzťah, ktorý nefungoval. Človek je tvor spoločenský… Smútok a bolesť, napriek tomu že sú bolestivé, sú v tejto chvíli prirodzené a dôležité – pomáhajú nám vyrovnať sa so skutočnosťou.

Robiť rozhodnutia je najlepšie v okamihu vnútorného pokoja. Vtedy vieme rozlíšiť, čo je pre nás naozaj dobré. Emocionálna búrka nie je takýmto obdobím. No veľa ľudí robí takéto rozhodnutia v tejto fáze. Náhly sobáš, sexuálna promiskuita, nadmerné užívanie alkoholu… Sú skôr popieraním… Alebo skratkou…

Kým veríme, že sa ten druhý vráti, tak hnev a nenávisť sú skôr v úzadí. Keď sa však nádej vytratí, naplno sa začnú hlásiť k životu a odhalia naše zranenia. Odmietnutie. Poníženie. Pocit nespravodlivosti prehĺbení nespravodlivým rozdelením starostlivosti o deti či majetok. Ak Váš partner rozhodol aj za Vás… opustil Vás pre niekoho iného… a zobral so sebou aj deti… čo iné ako hnev môže byť odpoveďou? Hnev ako reakcia na prekročenie a narušenie hraníc…

Hnev je emócia, ktorá patrí k životu. Je však dôležité vedieť ho usmerniť. Inak nás pohltí. Pomsta nie je tou správnou cestou. Pomsta je deštruktívna. Nič dobré z nej nevzíde. A bráni nám posunúť sa ďalej a byť šťastní. Treba pomenovať, čo nás zranilo. Hnev hovorí o tom, že sme zranení. Nedovoľme však hnevu, aby nás spútal. Keď príde ten správny čas, cestou k prekonaniu hnevu sa stane odpustenie a cez odpustenie sa otvoríme novému životu. A šťastiu. Ale teraz ešte nie je ten čas (odpustiť). Keď nastane, budete cítiť že prišiel…

Táto fáza trvá 1 až 2 roky.

Prispôsobenie a rast

Po prijatí rozchodu ako skutočnosti a po získaní odstupu, prichádza nový začiatok.

Znakom akceptácie je vedomie, že sazačalo niečo nové. Znakom adaptácie je skutočnosť, že človek sa dokáže postarať sám o seba a riešiť každodenné povinnosti. Či už ide o prácu, alebo domácnosť. Prispôsobenie je v uzavretí toho, čo sa stalo – logické zdôvodnenie prečo došlo k rozchodu a ako sa možno z toho poučiť (na čom popracovať).

Každá kríza je príležitosťou pre rast. To platí aj pre rozchod. Rozpad manželstva je bolestivá skúsenosť. Rozchod spravidla znamená koniec vzácneho vzťahu. Ale neznamená koniec života. Hovorí sa, že Boh dokáže písať priamo aj na krivých riadkoch. Inými slovami. Boh nás neopustil, prežíval s nami aj toto temné obdobie a je pripravený dať nášmu životu zmysel, hoci sa okolnosti zmenili.

Jednoducho nadviažte na všetko to pozitívne či už spred, alebo počas vzťahu. Rozchod deformuje náš pohľad na vzťah (ktorý skončil, hoci aj vďaka nemu sme sa posunuli ďalej). Na to treba nadviazať. A to negatívne? Prijať ako východisko. Aj naše slabé stránky sú súčasťou našej identity. Treba to prijať ako fakt a ako podnet – začať okresávať svoje hrany (prečo sa nestať väčším darom pre iných? A možno aj pre niekoho iného…). Ale nad tým všetkým sa nesú slová o tom, že každý človek je vzácny a jedinečný. A hodný lásky. Tu a teraz. Aj s chybami. Aj s minulosťou.

Táto posledná fáza trvá rok.

Podpora a prijatie

Podpora rodičov, súrodencov a priateľov, je životne dôležitá. Pretože v tejto chvíli často nie je nikto iný tak blízko k človeku po rozchode. A tak rodičia, súrodenci a priatelia sú tým primárnym prameňom lásky, ktorú človek v takejto situácií, tak zúfalo potrebuje.

Kým po smrti milovanej osoby, je človek zahrnutý blízkosťou a spoluúčasťou iných na svojej bolesti. Pri rozchode to tak nie je. Človek po rozchode ostal sám, zraniteľný a má strach. A my tieto zranenia a obavy prehlbujeme, keď podľahneme pokušeniu a vymenujeme seba do pozície sudcu…

Hovoríme tu o fáze vzťahu, kedy k rozpadu už prišlo. A Vaše hoci aj dobre mienené rany už na tom nič nezmenia. Vracanie sa k tomu čo sa stalo, je sypaním soli do ešte neuzdravených rán. Viac tomu druhému pomôžete, ak ho jednoducho prijmete bez toho aby ste riešili, čo sa stalo a pomôžete mu s novým začiatkom…

.

Osobne želám všetkým ľuďom, aby mali pekné vzťahy. A aby k rozchodu nikdy nedošlo. Realitou však je, že k rozchodom dochádza a je dôležité hovoriť o tom, čím títo ľudia prechádzajú a ako im pomôcť.

Podľa odborných štúdií trvá 3 až 4 roky, kým sa človek spamätá z rozchodu a zahojí svoje rany. Preto by bolo vhodné, aby takýto ľudia si nechali čas na rozhodnutie ohľadom svojej budúcnosti. Inak riskujú, že sa nerozhodnú dobre. A vystavia sa riziku ďalšieho zranenia. Ako sa hovorí – z dažďa pod odkvap. Zranenie ktoré nie je uzdravené, bude komplikovať aj prípadný nový vzťah. Dokonca ho môže aj zničiť. A preto dopriať si čas, je v tejto chvíli veľmi dobrou investíciou…

Ak sa obdobie vyrovnávania s rozchodom predlžuje, ak niekto ostáva „zaseknutý“ v niektorej fáze, ak sa stále ľutuje, ak skĺzol do hlbokej depresie, prípadne ak má samovražedné myšlienky, tak by mal vyhľadať odbornú pomoc.

Zranený človek potrebuje lásku a prijatie. Nezabúdajme na to!

Tomáš Hupka

Článok bol pôvodne uverejnený na blogu .týždňa.

Pablo Martínez. Lekár a psychiater, ktorý pôsobí v kresťanskej nemocnici v Barcelone. Popri tom prednáša po celej Európe a venuje sa poradenstvu. Je prezidentom španielskej Evanjelickej aliancie, jedným zo zakladajúcich členov Londýnskeho inštitútu súčasného kresťanstva a profesorom pastorálnej teológie na Španielskom teologickom seminári. Jeho kniha Zármutok sa stala podkladom pre tento článok.

Zdroj fotografie:

www.onlythebible.com