Denník N

Mať deti človeka brutálne „poľudští“

Krátke zamyslenie o blahodárnom pôsobení ľudskosti v cirkvi, v politike i v spoločnosti.

Mať deti človeka brutálne „poľudští“. Som strašne rád, že som mal poruke foťák, keď sa počas našej tohtoročnej svätovavrineckej púte v Prahe dialo to, čo môžete vidieť na titulnej fotke tohto blogu: náš starokatolícky biskup Pavel Stránský je na nej v rodičovských „nesnázích“ s novonarodeným synčekom Arnem v nosiči a dcérkou Alžbětkou. Presne tak ako občas bývam aj ja sám – a stačí mi na to náš jediný Samko. 😊

A hoci teda Pavlov bezprostredný komentár k danej situácii znel: „…zlatý celibát,“ možno by to prospelo aj niektorým iným velebnostiam a papalášom – a to nielen v cirkevnom prostredí. Detská bezprostrednosť,  zvedavosť a nevyčerpateľná energia jednoducho pôsobia odzbrojujúco voči všetkej strojenosti a nadradenosti…

Jeden z mojich učiteľov dogmatiky, rímskokatolícky kňaz a profesor Ctirad Václav Pospíšil, nám raz na hodine rozprával, ako mu jeho otec po vysviacke či primičnej omši medzi štyrmi očami povedal: „Ctirade, hlavně buď lidský! A vždy si pamatuj, že když nejde o život, tak jde o h*vno!“

Alexander Dubček na kúpalisku v Santovke
Medializované fotky Alexandra Dubčeka, ktorý sa raz nečakane objavil na kúpalisku v Santovke pri Leviciach, a schuti si zaskákal do bazéna.

Zostať normálnym, autentickým človekom napriek všetkým životným pozíciám, titulom a funkciám je veľká výzva, a okolo seba vidíme, že mnohí v nej pohoria na plnej čiare.

V deň 50. výročia okupácie Československa som si prvýkrát pozrel nový film Dubček, a zo všetkého mi najviac utkveli v pamäti jeho známe fotky z kúpaliska v Santovke. (Ehm… A ešte scéna s Vasiľom Biľakom odovzdávajúcim pozývací list na záchodoch, keďže sa zjavne točila u nás na univerzite, kam každý deň chodím na obhliadku, keď príroda zavolá. 🤣)

Čo chcem ale tým všetkým povedať? Zdá sa mi, že práve v tejto jednoduchej ľudskosti, ktorá sa na nič nehrá, je niečo strašne silné. Dokonca tak silné, že to oslovuje a dáva nádej aj iným.

Skúsme si už len v našom konzervatívnom cirkevnom prostredí na Slovensku spomenúť na autentické „človečernstvo“ a bezprostrednosť Antona Srholca či Róberta Bezáka. Alebo na ľudské gestá rímskeho biskupa Františka. Ich osobné príbehy sú živá, pokorná a mimoriadne silnou kritikou tých, ktorí lipnú na svojich pozíciách, moci či peniazoch. Zároveň taktiež búrajú predstavy o autorite, ktoré sa zakladajú výlučne na jej vonkajších prejavoch, preto často musia čeliť nepríjemnej opozícii, ktorá sa ich snaží umlčať.

Možno ste zachytili, že pápež František zaslal 20. augusta 2018 všetkým veriacim katolíkom otvorený list, v ktorom sa vyjadril k ďalšej vlne nedávno preukázaných sexuálnych škandálov v cirkvi. Za mimoriadne dôležité považujem najmä jeho slová na adresu klerikalizmu, ktorý je podľa neho jedným z prejavov zneužívania moci a svedomia.

„Klerikalizmus, podporovaný tak samotnými kňazmi ako aj laikmi, vyvoláva v cirkevnom tele rozpoltenosť, ktorá následne podnecuje a pomáha pretrvávať mnohé zlá, ktoré dnes odsudzujeme. Povedať ‚nie‘ zneužívaniu znamená povedať silné ‚nie‘ všetkým formám klerikalizmu,“ napísal František veriacim.

A tak sa radšej, priatelia, na nič nehrajme, odložme svoje tituly a funkcie a buďme úplne normálni ľudia. Verím, že aj tak môžeme urobiť svet o trochu lepším miestom pre život. 😇

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie

Martin Kováč

Martin Kováč

Kňaz Starokatolíckej cirkvi v ČR s poverením pre službu na Slovensku, doktorand teológie na EBF UK v Bratislave a ETF UK v Prahe a člen Spoločnosti pre otvorené kresťanstvo 21. storočia (ok21). Venujem sa najmä novozákonnej teológii, dejinám raného judaizmu vo vzťahu k rodiacemu sa „kresťanstvu“, vybraným témam z ekumenickej teológie, ako aj hľadaniu stvárnenia kresťanstva v 21. storočí. Od roku 2014 som šťastne ženatý a máme jedno dieťa. Patrím tiež medzi zakladajúcich členov Progresívneho Slovenska.