Denník N

Z Bureša Babišom: Babiš a Bureš

Z Bureše Babišem
Z Bureše Babišem

Publikácia Z Bureša Babišom si nekladie za cieľ vŕtať sa v časti minulosti Andreja Babiša, ktorá ho spojuje so Štátnou bezpečnosťou. Verejnosť už má k dispozícii fakty zo slovenského archívu, ktoré hovoria jednoznačnou rečou, na druhej strane majú právnici politika a podnikateľa stále platný rozsudok súdu, ktorý spoluprácu s komunistickou tajnou službou popiera.

No pokiaľ chceme, aby si čitateľ držiaci Z Bureša Babišom v rukách, mohol urobiť o Andrejovi Babišovi a zrode jeho dnešnej pozície, komplexný obraz, nie je možné túto kapitolu celkom pominúť. Vypovedá, či naznačuje, ako sa rodili ambície oligarchu a ako sa učil plávať s prúdom, nevyčnievať, ale strategicky budovať jeho budúce pozície. Aj keď berieme v úvahu stále platný bratislavský rozsudok, veľa napovedá aj postup a plamenné reakcie, ktorými Babiš reagoval na tvrdenie oficiálnych dokumentov.

Pracovať v podniku, ktorý mohol obchodovať so svetom, znamenalo behom komunizmu nie len prestíž, skúsenosti a nadštandardné výhody, ale aj kontakt s tajnými službami. Manažéri boli neustále monitorovaní ŠtB. Vie o tom aj Andrej Babiš, ktorý spôsobuje traumy slovenským archívom.

Do kontaktu s ŠtB musel prísť, čo nepoprel. Poprel ale zväzky, ktoré ho usvedčujú s čulej spolupráce a nedokumentujú ani náznak odporu Babiša voči komunistickým „fízlom“ snoriacim okolo obchodných praktík vtedajšej smotánky sediacej na prestížnych stoličkách v Petrimexe.

Archív Ústavu pamäti národa v Bratislave eviduje Babišov zväzok pod krycím menom Bureš. Minister financií Českej republiky (behom písania tejto publikácie s ambíciou stať sa premiérom) a najbohatší Slovák Andrej Babiš je v časti zväzku vedený ako „Dôverník“.

V období, kedy bol Babiš podľa zväzku prijatý do služby spolupracovníka, bola spolupráca definovaná v znení Smernice pre prácu so spolupracovníkmi kontrarozviedky č. 3/1978, podpísané ministrom vnútra Obzinom.

Smernica dôverníka popisuje ako spolupracovníka, ktorý pomáha kontrarozviedke plniť predovšetkým pomocné, orientačné a previerkové úlohy v súvislosti s vyhľadávaním či objasňovaním protištátnej činnosti a organizovaním príslušných agentúrne operatívnych a technických opatrení.

Dôverníci boli vyberaní v súlade s potrebami a úlohami vyplývajúcimi z operatívnej situácie v chránenom či rozpracovanom objekte, problematike, z radu spoľahlivých československých občanov, členov strany aj bezpartajných občanov, ktorí dobrovoľne „na podklade vzťahu vzájomnej dôvery“, sú ochotní podľa svojich možností a schopností poskytovať kontrarozviedke alikvotné poznatky informačného charakteru, či poskytovať im potrebnú pomoc a služby.

Pracovník podniku zahraničného obchodu teda pomáhal tajným policajtom najmä s potvrdzovaním informácií, ktoré si zistili. Okrem informácií z obchodných jednaní išlo najmä o informácie o povahe a súkromnom živote obchodných partnerov, kolegov a tých, s ktorými prišiel pracovník behom výkonu práce do styku.

V prípade Petrimexu mohlo byť zaujímavým aj upozorňovanie na podozrivý záujem cudzincov o dôležité objekty, ústavy a zariadenia, o činnosti v nich a o osoby tam pracujúce. Podľa tejto definície priamo z archívu ŠtB sa tak Andrej Babiš mohol už za socializmu v štátnom záujme informovať o kuloárnych dianiach okolo majetkov, ktoré mali potenciál a možnosti vytvárania ziskov tiež pre šikovných papalášov, či zahraničných špekulantov.

„Pokiaľ má predpoklady pre plnenie takých úloh a pokiaľ boli v predchádzajúcom styku operatívneho pracovníka s dôverníkom dodržované zásady konšpirácie, môže byť získaný ako tajný spolupracovník,“ dodáva smernica ŠtB.

Neskôr navyše Babiš ako šéf celej divízie podniku zahraničného obchodu vzbudzoval pozornosť tiež kontrarozviedky. Tá chcela strážiť aj jeho samotného a jeho vzťahy s cudzincami. Skúmať napríklad to, či v cudzine neprichádza do kontaktu s tajnými službami. O tom, že si tajní opakovane preklepli aj Babiša samotného, existujú zmienky v ďalších spisoch vedených na jeho kolegov a nadriadených.

Podstatná časť materiálov zväzku Bureš bola 4. decembra 1989, v čase hromadných skartácií, ktorou prechádzali najmä citlivé zväzky predstaviteľov komunistickej elity, zničená.

Podľa existujúceho zvyšku zväzku došlo jedenásteho novembra 1982 v centre Bratislavy vo vinárni U obuvníka k schôdzke kapitána Rastislava Mátraya, poručíka Júliusa Šumana a zástupcu riaditeľa jedného z odborov podniku zahraničného obchodu Petrimex Andreja Babiša. Z tajného dokumentu, vyhotoveného behom stretnutia, vyplýva, že sa z dôverníka ŠtB údajne stal agent.

Tento štatút je z hľadiska aktuálne (v dobe prípravy publikácie) najpopulárnejšieho politika v Českej republike pre jeho kariéru omnoho nebezpečnejší. Zatiaľ čo úlohu dôverníka by možno po dlhom zvažovaní a príprave stanoviska mohol prijať, úloha agenta podľa všetkého prinútila Babiša silno zabojovať proti spojovaniu jeho osoby s ŠtB.

Podľa Smernice pre prácu so spolupracovníkmi kontrarozviedky č. 3/1978 je agentom tajný spolupracovník, ktorý plní úlohy pri vyhľadávaní, rozpracovaní a dokumentovaní protištátnej trestnej činnosti.

Pod vedením operatívneho pracovníka plní konkrétne úlohy, ktoré nie sú iba odovzdávaním pasívne získaných informácií. Agent napríklad vyhľadáva, aktívne rozpracováva a odhaľuje kádrových rozviedčíkov, preniká do nepriateľských organizácií a do organizácií emigrácie, zisťuje a rozpracováva nepriateľské osoby, alebo plní konkrétne úlohy pri vykonávaní rozkladnej práce v nepriateľskom prostredí.

Babiš údajne v bratislavskej vinárni podpísal takzvaný viazací akt, teda záväzok ku spolupráci. „Kandidát bol „vyťažený“ (vyspovedaním) k ohlasom na úmrtie súdruha Brežneva, o čom je spracovaný samostatný záznam. Potom bol kandidát vyzvaný, aby sa vyjadril, či chce aj naďalej spolupracovať s orgánmi kontrarozviedky, s čím menovaný súhlasil. Po vyjadrení súhlasu bolo menovanému oznámené, že splňuje predpoklady kladené na spolupracovníka československej kontrarozviedky a bol mu predložený k podpisu písomný záväzok, ktorý bol kamuflovaný v propagačnej brožúre. Kandidát záväzok po prečítaní podpísal bez ďalších otázok a súhlasil, aby bolo aj naďalej používané krycie meno Bureš,“ píše sa v správe o získaní ku spolupráci, ktorú podpísal aj náčelník bratislavskej správy tajnej polície Jozef Vavro.

Ďalšie časti bratislavského zväzku obsahujú vyhodnotenie agenta či vlastnoručné správy či finančné údaje, na ktorých tajní policajti dokladovali náklady na pohostenie pri schôdzkach.

„Agent Bureš bol získaný pre tajnú spoluprácu s československou kontrarozviedkou v roku 1982 na základe dobrovoľnosti v problematike zahraničného obchodu vo vyčlenenom objekte PZO Petrimex. Agent pristupoval k tajnej spolupráci zodpovedne. V roku 1985 bol agent Bureš vyslaný PZO Petrimex na dlhodobý služobný pobyt do Maroka. Na základe uvedenej skutočnosti bola spolupráca prerušená do doby jeho návratu do ČSSR,“ cituje týždenník Euro správu z 9. decembra 1987 kapitána Andreja Kuľhu. Po návrate z Maroka sa vraj agenti ŠtB so spolupracovníkom kontaktovali opäť.

To Babiš odmieta. V životopise aj množstve rozhovorov popiera, že by kedy agentom bol. V súdnom procese so slovenským Ústavom pamäti národa argumentoval tým, že niekto tajné zväzky vykonštruoval zámerne, aby jeho osobu poškodil.

„Bývalá ŠtB patrila v rámci krajín bývalého východného bloku po sovietskej KGB a východonemeckej STASI nedzi najlepšie. Mala špičkový personál, vybavenie, organizačnú štruktúru a dômyselný riadiaci a kontrolný aparát. Je veľmi ťažko predstaviteľné, že by tam boli fiktívne vytvorené falošné dokumenty. Systém evidencie zväzkov, spisov, či záznamov sa pravidelne kontroloval, podliehal presným a prísnym pravidlám spracovania. Tiež informácie, ktoré spisy obsahovali, boli viacnásobne overované cez viacero spolupracovníkov. Komplexné hodnotenie a skúmanie spisov naopak svedčí o ich autenticite a oprávnenej evidencii, napriek tomu, že by mohli obsahovať aj nepravdivú informáciu. Pozrite sa, pokiaľ aj vyšetrovací spis obsahuje nejakú výpoveď, ktorá je nepravdivá, neznamená to, že celý vyšetrovací spis, ktorý je riadne vedený a zaevidovaný, je falošný. Je to teda veľmi málo pravdepodobné aj v prípadoch, o ktorých je reč v súvislosti s evidenciou bývalej Štb,“ odmieta Babišove tvrdenie predseda dozornej rady slovenského Ústavu pamäti národa Ondrej Krajňák.

Zo zväzku Andreja Babiša je tiež zrejmé, že sa angažoval v rôznych hnutiach a bol členom Komunistickej strany Československa, respektíve Slovenska. „Je členom SZM od roku 1971, zastával rôzne zväzácke funkcie, bol tiež vedúcim odborového združenia SZM/AIESEC, prostredníctvom ktorého sa zúčastnil zahraničnej praxe vo Francúzsku (1976 Machines Agricoles Lille, 1977 STEF Dijon a Kredietbank Brusel). Je členom spoločenských organizácií. Podľa doterajších poznatkov menovaný pracuje v týchto organizáciách veľmi aktívne. Od roku 1978 bol kandidátom na členstvo a od roku 1980 je členom Komunistickej strany Československa,“ napísal v októbri 1982 údajný Babišov riadiaci dôstojník Július Šuman.

Popis Babiša ako vzorného komunistu a tajného „práskača“ podnikateľovi dlho nevadil. Na oštaru začal byť až v dobe, kedy sa rozhodol vstúpiť do politiky. Okrem nevôle verejnosti, ktorú podozrenie zo spolupráce s ŠtB vyvolalo, hrozilo mocnému mužovi, že kvôli zákonnej podmienke nebude môcť usadnúť do akejkoľvek vládnej pozície. Zjednal si preto akúsi výnimku, keď využil proces v Bratislave k odkladu previerky podmienené tým, že pokiaľ mu súd v Bratislave spoluprácu nepreukáže, platí prezumpcia neviny, teda s ŠtB nespolupracoval.

Spravodlivosť bola trochu prekrútená, pretože prezumpcia viny platí u politikov v kariérnom poriadku už pri nepreukázaných zločinoch. Samotné zväzky ŠtB v archívoch štátu považuje Slovensko aj Česká republika za relevantnú a dôveryhodnú autoritu. Akási prezumpcia ich pravosti mala podľa mnohých právnych názorov platiť až do doby prípadného opačného verdiktu súdu.

Miloš Zeman tak Babiša do vlády vpustil bez lustračného osvedčenia a bezpečnostnej previerky. Ignoroval lustračný zákon, zákon o ochrane utajovaných skutočností a doterajšie ústavné tradície. Postup zopakoval po voľbách v roku 2017.

Žalobu voči slovenskému Ústavu pamäti národa (ÚPN)podal Andrej Babiš v roku 2012. U okresného súdu Bratislava I. so žalobou n ochranu osobnosti uspel v roku 2015, ústav sa ale obratom odvolal ku krajskému súdu v Bratislave. Prehral ale aj tam.

„Súd prvého stupňa vykonal rozsiahle dokazovanie a vykonal ho správne. Z dôkazov vyplynulo, že navrhovateľ vedomky nebol agentom ŠtB. Vyplynulo to okrem iného z výpovedi svedkov – bývalých príslušníkov ŠtB. Zväzok navrhovateľa bol vedený chaoticky a bez jeho vedomia. Navrhovateľ vedomky nespolupracoval s ŠtB. Jeho spis bol vedený iba formálne,“ uviedol predseda senátu krajského súdu v odôvodnení rozsudku.

Ďalší opravný pokus archívu nasmeroval na Najvyšší súd Slovenskej republiky, tam ale vo februári 2017 padol rovnaký verdikt ako na kraji.

„V prípadoch, kde sme presvedčení o pravosti dokumentov zločineckého režimu, nevidíme žiadny dôvod k tomu, aby sme sa stali súčasťou mechanizmu zmäkčovania a zjemňovania podstaty tohto režimu,“ zdôvodňuje právnu bitku s Babišom hovorca slovenského Ústavu pamäti národa Peter Juščák.

Ústavu vadilo, že bratislavský verdikt stojí na výpovediach bývalých príslušníkov ŠtB, ktorí Babiša podľa spisov naverbovali. Okrem zainteresovanosti do prípadu pochybnej morálnej dôveryhodnosti svedkov archivári poukazujú na fakt, že príslušníci ŠtB vypovedali, aj keď neboli zbavení mlčanlivosti. Vzhľadom k prísahe a hlbokému oddaniu ich povolaniu tak mohol prinajmenšom existovať vnútorný motív svedkov vypovedať klamavo. A preto sa archív obrátil na Ústavný súd Slovenskej republiky.

Súd jednoznačne vyslovil tvrdé slová o tom, že ÚPN ako správca archívov je pravdivou autoritou, nikto ho za archivovanie spisov, ktoré komunistická tajná polícia nestihla zničiť, nesmie žalovať a trestať.

Súd zároveň konštatoval, že výpovede agentov komunistickej ŠtB nemožno považovať za relevantné. Stalo sa to, čo mnohí tvrdia od začiatku – „eštébák“ má podľa prísahy neprezradiť pravdu, jeho morálna rovina je veľmi sporná a možno ho podozrievať, že za odplatu, či so snahou ochrániť svoju osobu bude klamať aj pod prísahou.

Archív ale poukazuje aj na morálnu rovinu sporu. Babiš totiž vytvára nebezpečný precedens v otázkach komunistických zločinov.

„Pokiaľ by sme pripustili argumentáciu, že príslušníci štátnej bezpečnosti klamali režimu a manipulovali jeho represívne zložky, že si agentov a ich činnosť vymýšľali a podvádzali svojich nadriadených, potom by sme sa stali súčasťou mašinérie klamstva, ktorá chce z minulého režimu vytvoriť neškodnú idylku,“ uvádza Juščák.

Podľa kritikov mohol Babiš spoluprácu priznať a zdôvodniť ju vysokou pozíciou v štátnom podniku. O túto možnosť zmierlivého riešenia ale pravdepodobne prišiel vo chvíli, kedy sa začalo verejne polemizovať o jeho bližšej angažovanosti čoby agenta. Vzhľadom na jeho ambície musel začať právne aj mediálne bojovať. Práve medializácia a škandalizovanie Babišovho prípadu dáva podľa slovenského archívu návod komunistickým zločincom, ako bagatelizovať prečiny z minulosti.

 

Ukážka knihy Z Bureša Babišom. Českú tlačenú a slovenskú elektronickú verziu nájdete na stránkach autora a v dobrých eshopoch

Tomáš Lemešani

Teraz najčítanejšie