Košická literárna scéna na pozadí mizérie „normalizácie“

Prológ

Historicky vzato, Košice jakživ neboli výrazným literárnym mestom. Desaťročia chýbal Košiciam slovenský literárny kontext, o čom svedčí fakt, že tu výrazne absentovalo slovenské literárne dedičstvo. Živší literárny pohyb zaznamenali Košice na prelome päťdesiatych a šesťdesiatych rokov uplynulého storočia vplyvom industriálnych, kultúrnych aj demografických premien. Bolo to v prajnom čase, keď literáti mohli znovu nadväzovať na prerušenú a cieľavedome umŕtvovanú spojitosť s európskymi i svetovými tredmi v literatúre. Dominujúca časť slovenských básnikov, prozaikov i dramatikov začala slobodnejšie reagovať na aktuálne literárne i mimoliterárne podnety. V súvekých dielach zarezonoval návrat k spontánnej a originálnej výpovedi s individuálne vyhranenými a formálne neopakovateľnými poetikami.

V literárnom miestopise Košíc sa vyskytuje zopár osobností, ktoré sa usadili v meste na dlhší či kratší čas a v povestných „zlatých“ šesťdesiatych ako-tak ovplyvňovali a formovali lokálnu slovesnú scénu. Novátorské trendy absorbovali aj východoslovenskí autori. Tým, že sa výraznejšie nepohybovali v ohnisku literárneho života, očami bratislavského centra, či chceme, alebo nie, bolo tunajšie literárne prostredie vnímané ako čosi periférne, aj so všetkými jemnými významovými odtieňmi tohto pojmu.

Udalosti, súvislosti, poňatie doby

Čas dozrieval. Politické dianie nadobudlo vplyvom okupácie rýchly spád. To citeľne zasiahlo celú spisovateľskú obec. Na Pražskom hrade podpísali v máji roku 1970 Husák s Brežnevom a Štrougal s Kosyginom zmluvu o priateľstve, spolupráci a vzájomnej pomoci. To súviselo aj s neskorším prijatím dokumentu, na ktorý Moskva po vstupe okupačných vojsk na územie nášho štátu dlho a netrpezlivo čakala a ktorý mal deklarovať, že nové vedenie komunistickej strany sa naplno stotožnilo so sovietskou verziou vývoja udalostí z roku 1968. Týmto dokumentom bolo Poučenie z krízového vývoja v strane a spoločnosti po XIII. zjazde KSČ, ktorý bol prijatý v decembri 1970.¹

Bezprostredne po nadobudnutí jeho účinnosti sa naplno naštartoval proces konsolidácie. Spoločnosť sa ale „normalizovala“ osobitne v druhej fáze procesu, po štrnástom zjazde československých komunistov, ktorý sa konal v máji roku 1971 a ktorý v plnom rozsahu potvrdil politiku „normalizácie“.² Nastala éra husákovsko-biľakovskej politiky. Nový režim začal cieľavedome a systematicky stíhať akýkoľvek opozičný prejav. Išlo o paralyzovanie politickej i spoločenskej iniciatívy ľudí na minimum tak, aby sa dosiahol stoj čo stoj stav spred roka 1968. „Normalizačná“ mašinéria, ktorej sa podarilo podľa sovietskych direktív znehybniť spoločnosť, postihovala tvrdými represiami všetky reformné „elementy“, hlavne z radov novinárov, spisovateľov, umelcov, zamestnancov kultúrnych a vedeckých inštitúcií a vysokých škôl.³

Štrnásty zjazd nastolil program posilnenia vplyvu štátu na oblasť kultúry, obnovy princípu socialistického realizmu a angažovaného socialistického umenia. Novoutvorené podmienky slovenskej kultúry, resp. literatúry explicitne formuloval minister kultúry Válek v júni roku 1971 v Pravde v článku Otázky a problémy kultúry po XIV. zjazde KSČ: „Uvedomujeme si, pravda, že nie všetci a nie každý bude prijímať s porozumením fakt, že sa štátny vplyv na oblasť kultúry prehlbuje a upevňuje. Bude sa zaiste nadhadzovať obohraná téma o ´slobode tvorby´.“⁴ To znamenalo zánik podpory umeleckých diel, ktorých charakter bol podľa vtedajších kritérií protisocialistický.

Ministrove slová v uvedenom článku mali rozptýliť stiesnenosť či obavy z prípadných perzekúcií. „Nezvolili sme však ako všeobecne platnú zásadu variant zákazu zverejňovania skôr napísaných pokrokových diel tých umelcov, ktorých politické postoje boli v nedávnej minulosti chybné. (…) usilujeme o to, aby prijímatelia umeleckých hodnôt, najmä mladí ľudia, pochopili politické pozadie nedávneho spoločenského vývoja u nás a aby pochopili, že autor a dielo nepredstavujú vždy absolútnu identitu, že život nás niekedy stavia do situácie, v ktorej máme pred sebou politicky prijateľné dielo politicky neprijateľného autora.“⁵ V skutočnosti doľahol hlas „normalizátora“.

V zlej predtuche obávané konzekvencie skutočne udreli. Obzvlášť razantne zasiahli spisovateľov ako najvplyvnejšiu reformisticky orientovanú vrstvu intelektuálov. Neuralgickým bodom tvorcov slovesného umenia bola otázka členstva v tvorivom zväze. Z jeho povahy rezultovalo spisovateľské bytie, či nebytie. Ocitnúť sa v nevýhodnom postavení znamenalo prísť o významné stavovské výsady.⁶ Neúprosný proces konsolidácie zasiahol literárny život rovno na II. zjazde Zväzu slovenských spisovateľov (ZSS) v máji roku 1972, ktorý zbavil členstva 48 spisovateľov. Postupne boli z literatúry natvrdo vyhostené ďalšie osobnosti, predovšetkým tie, čo s čerstvým závanom vetra vniesli a vnášali do literárneho diania v priebehu uplynulého desaťročia novátorského ducha. Za hranice oficiality bola odsunutá aj všetka kvalitná literatúra.

„Normalizačný“ valec v pohybe

Kým v 60. rokoch umeleckú scénu vytvárali a formovali plnokrvné osobnosti, počas „normalizátorského “ úsilia v 70. rokoch tie isté osobnosti túto scénu už netvorili, ani neformovali. Značná časť z nich odišla do tzv. vnútornej emigrácie a stali sa mlčiacou väčšinou individualít. Za obdobím veľkých nádejí spadla mrazivá opona ako symbol izolácie, tvorivej neslobody a prehlbujúcej sa priepasti medzi občianskou spoločnosťou a totalitnou mocou. Padla tma.⁷

Z východoslovenských autorov bol zo ZSS vylúčený František Andraščík (1931 – 2001). Režim ho odsunul na okraj literatúry kvôli kritickým názorom na poaugustový vývoj spoločnosti a kultúry. Nepodpísal vyhlásenie o ´bezvýhradnej´ podpore politiky komunistickej strany, čo znamenalo pre neho koniec uverejňovania a vydávania pôvodných diel. Stal sa umlčaným literárnym outsiderom. Sám seba ako básnika, aj ako človeka vnímal tragicky. Poznamenal: „Nebol som nikdy ani nebudem disidentom, preto aj vydanie mojich veršov (…) vo vtedajšej NSR zapadlo prachom. Ani ´nežná revolúcia´ mi nepomohla, mne sa pomôcť nedá“ (F. Andraščík).⁸ Jednoduchá, triezva poézia s filozofickým presahom, vyjadrujúca pocity osamelosti až izolácie, smerujúca k introspekcii, zdôrazňujúca etický rozmer – to nebola šablóna ani model, ktorý by zapadal do predstáv „normalizačného“ básnenia. Na dobroprajnú snahu Spolku slovenských spisovateľov rehabilitovať Andraščíka v roku 1990 aj ako človeka, aj ako básnika, listom reagoval takto: „Vy, práve tak dobre ako ja, viete, že ja som nerehabilitovateľný. Najmä od roku 1963, keď Rudé právo tak honosne sa opýtalo v redakčnom článku, či mi už marxizmus nestačí, čoraz viac a výraznejšie som si uvedomoval a chápal, že mi veru nestačí. Ale už dávno viem, že mi nestačí žiadna iná ideológia, ktorá čím je ´svätejšia´, tým je podľa mňa, absurdnejšia“ (F. Andraščík).⁹

V procese „normalizácie“ sa košické televízne štúdio zbavilo Jána Pataráka (1936). V jeho osobnosti odjakživa driemal nekonvenčný naturel, ktorý z času na čas eruptívne vybuchoval. Stalo sa tak aj pri previerkach v roku 1971. Neodpustiteľnými sa stali jeho komentáre a žartíky o príchode sovietskych vojsk, ktorý, na rozdiel od mnohých iných, nazval pravým menom. „(…) prepustili ma z televízie pre nesúhlas so vstupom spojeneckých vojsk do Československa“ (J. Patarák).¹⁰ V dôsledku toho skončil nielen ako prvý televízny dramaturg košického štúdia, ale aj ako nádejný adept literatúry. Knižne nemohli vyjsť jeho prvé dva poviedkové opusy Balada o Tiralovom kopci a Lúka 30 x 40, napriek tomu, že v nich uplatnil originálne kompozičné postupy, využívajúce podnety autentických regionálnych motívov. Tu „sa blysla“ Válkova jánusovská tvár ministra, keď vyhlasoval, že ak ide o autora s chybným politickým postojom, ale má pokrokové dielo, tak variant zákazu neplatí. V Patarákovom prípade platil. Knižne debutoval až roku 1987 a podstatná časť jeho prozaickej tvorby vyšla v nasledujúcich necelých dvoch desaťročiach.

Z autorov, ktorí pôsobili v Košiciach, nemožno nespomenúť Ivana Kadlečíka (1938 – 2014). Ako novinár spolupracoval v šesťdesiatych rokoch s košickým Východoslovenským vydavateľstvom aj jemu blízkym Albínom Baginom (1939 – 1982). Atmosféru tých čias triezvo vylíčila v krátkych spomienkových reflexiách Baginova manželka Oľga: „(…) veľmi často k nám chodievali dobrí známi, priatelia, literáti, ktorí prichádzali na východné Slovensko na besedy a podobné stretnutia, ktorých v šesťdesiatych rokoch bývalo veľa. (…) zostali pamätné napríklad návštevy mladého začínajúceho básnika študenta Ján Štrassera, ktoré sa takmer vždy menili na dlhé debaty a končievali sa nad ránom. (…) Literatúra a debaty o nej, to bol Albínov život. Tak aj ´staromódne´ vymyslel literárny salón. (…) Spomienky na ´salón´ nútia vrátiť sa ešte hlbšie do mladosti, keď sa spolu s Ivanom Kadlečíkom, Jožom Mrízom i s Jurajom Jakubiskom a inými púšťali v Košiciach do príprav na vydávanie literárnych časopisov Krok a Dovolíte. To bola však pradávna minulosť ešte pred rokom 1968. Potom bolo ťažko a veľa ráz smutno.“¹¹ Kadlečík sa významnou mierou podieľal aj na vzniku a vydávaní východoslovenského literárneho štvrťročníka Krok 66 a dvojmesačníka Krok 67. Perzekúcie ho zastihli v Martine, kam sa presťahoval v roku 1968 a kde ho v roku 1971 prepustili zo zamestnania pre politické postoje prezentované v publicistickej tvorbe. O rok neskôr sa ocitol medzi 48 spisovateľmi vylúčenými zo ZSS. Neskôr sa presídlil do Pukanca a počas celého normalizačného obdobia bol ako spisovateľ ignorovaný. No ako autor nezmĺkol. V sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch sa Kadlečíkove žánrové rozpätie rozrástlo o fejtóny a besednice, ktoré sa „pestovali“ najmä v samizdatoch českej disidentskej obce. Stal sa ich pravidelným prispievateľom. „(…) nikdy sa neznížil k tomu, aby sa vo svojich textoch otvorene kriticky ´vyrovnával´ s režimom, ktorý mu dramaticky zmenil život a ktorý sa ho pokúšal navždy ´vylúčiť´ zo spoločnosti. Jeho nepoddajnosť a vzdor, a možno aj pohŕdanie, vyústili do iných polôh. Predovšetkým zdôraznil vlastnú zakorenenosť v slovenskom živote, v slovenskej histórii, v slovenskej kultúre“ (M. Mikitová).¹²

Výraznou postavou košickej literárnej scény v 60. rokoch bola Marína Čeretková-Gállová (1931 – 2017). Do Košíc sa prisťahovala z rodnej Nitry kvôli svojmu manželovi, košickému maliarovi a pedagógovi doc. Tiborovi Gállovi. V atmosfére šesťdesiatych rokov, osobitne v 68. roku sa angažovala vo všetkých sférach literárneho života. Pôsobila ako tajomníčka Východoslovenskej odbočky ZSS, bola redaktorkou literárnej redakcie košického rozhlasového štúdia a externou šéfredaktorkou kultúrno-spoločenského časopisu Realita. Spolu s I. Kadlečíkom, A. Baginom, J. Patarákom, I. Gofusom stála pri zrode prvého literárneho klubu v Košiciach. „(…) s nami spolupracovali J. Jakubisko a A. Barla, neskôr J. Kerekes. Spojili sme sily, ale od samého začiatku to nebolo prijaté s nadšením. Podstatnú úlohu v tejto našej snahe zohral A. Bagin. Bol to mimoriadne erudovaný kritik a organizátor. Vtedajšie vedenie KSS nášmu snaženiu nebolo priaznivo naklonené. Jakubiskovi zastavili film. Odišiel do Prahy, Bratislavy a tam nakrútil Kristove roky. Nás ostatných jednoducho rozprášili“ (J. Patarák).¹³ Po dramatickom závere augustových udalostí Čeretková-Gállová ako nestraníčka neprešla previerkami a v závere roku 1970 musela košický rozhlas opustiť. Vrátila sa žiť do Nitry. Zápasila s dobou, ako napokon všetci odstavení literárni kolegovia, ktorá ju nemilosrdne ponižovala a marginalizovala. „(…) zbehla som, pobehala kade-tade, ale dobehla do konečnej, domov, na vidiek, do Nitry. (…) Som hrdá, že mojím vidiekom je Nitra, že som z vidieckych Košíc dobehla do vidieckej Nitry. (…) v Nitre sa spisovateľovi žije aj tak, aj tak, osobne si do kalendára značím termíny besied Klubu Janka Jesenského, divadiel, vernisáží, stretnutí s nemnohými, ktorí majú čas na dialóg, ktorí sú komunikatívni, zažiadaní života. (…) je to pre mňa lepšie, ako keby som bola bývala ´zbehla´ z Košíc do centra. Centristi sú v mojich očiach síce pri prameni, ale sú neskutočne odľudštení, nemajú čas.“¹⁴ V osobnom zrkadlení sa odráža jej charakteristická črta povahy: „(…) odmietam, klišé, uniformitu, reklamujem svoje právo byť svoja, právo na vstup do sveta fantázie, právo byť čitateľom i spisovateľom v jednom, právo na záujem o všetko naokolo, dobré aj zlé, právo na všetko, čo je môjho záujmu hodné i nehodné, právo na túžbu po harmónii, nuž, tak sa mi v Nitre žije i dožíva, dobre aj zle, kompletne po všetky zostávajúce dni.“¹⁵

Tvorivé vzopätie odstaveného židovského dramatika Alexandra Reisa Francistyho (1937 – 1985) malo v 60. rokoch veľmi krátke trvanie, vlastne iba do sovietskej okupácie, ďalší literárno-dramatický rozmach zomleli poaugustové udalosti. Jeho recenzné príspevky ako redaktora v košickom Večer-e z konca 70. rokov vyvolávali rušné reakcie… a Francisty bol odrazu nepohodlný. „(…) začal som kritizovať všeličo v kultúre a v divadle. Moje články spôsobovali šoky a priznám sa, že čiastočne to uspokojovalo aj moju samoľúbosť. Nepociťoval som to však v roku 1979 ako exhibicionizmus, využíval som v prospech dobre myslených zámerov svoju pozíciu. V tejto situácii som 17. februára 1980 dostal infarkt myokardu, a tým sa zmenilo všeličo v mojom živote. Novinári mi ponúkli plnú invaliditu. Naznačili mi, že by im to vyhovovalo, pretože sa množili na mňa sťažnosti pre moje ´nevhodné´ články. Prijal som túto ponuku s predstavou, že budem písať ako externista, že budem vlastne na akejsi ´tvorivej´ dovolenke.“¹⁶ Prvé prozaické diela napísal na sklonku sedemdesiatych a začiatkom osemdesiatych rokov. V pomeroch vrcholiacej „normalizácie“ však boli pre svoju naliehavú kritickosť nepublikovateľné a ostali iba v rukopisnej podobe. Neskôr sa stali predmetom záujmu ŠtB. Tajná polícia urobila u Reisa Francistyho bytovú prehliadku po jeho smrti (!). Počas nej skonfiškovala komplet písomností vrátane celého literárneho diela. V zachovalom stave boli náhodne objavené po roku 1989 v jednom z archívov košickej expozitúry ŠtB a uložené v kufríku tak, ako boli zhabané.

Ako básnici s osobitým osudom boli v predaugustovom období zreteľne prítomní Marián Bednár (1939 – 2002) a Pavol Suržin (1939 – 1992). Prvý z nich sa po dvoch vydaných básnických knižkách – prvej v polovici 60. rokov a druhej v 68. roku – básnicky pomerne skoro, ale aj rýchlo odmlčal. Definitívnou rezignáciou na poéziu si zachránil kožu s možnosťou naďalej pôsobiť v košickom rozhlase. A druhý, Suržin, ktorý balansoval na ostrí noža metafyzickou povahou básnenia, drsným humanizmom či skúmaním odcudzenosti človeka, tým, že výraznejšie nezasahoval do vývinových tendencií našej poézie, ale aj tým, že sa nepohyboval v centre diania, a teda nebol na očiach, žil v Levoči, bol síce v čerstvých „normalizačných“ rokoch odstavený na vedľajšiu koľaj, ale iba na istý, „nevyhnutný“ čas.

Pre režim, ktorého hnacím motorom bola konsolidácia a bezcitným strojom na šrotovanie osobností normalizácia, bolo príznačné, že básnici a spisovatelia pocítili kafkovskú atmosféru iracionality, úzkosti, strachu, bezmocnosti, odcudzenia, samoty. Veľa literátov sa utiahlo do ústrania. Sloboda tvorby, ktorá sa zredukovala na viac či menej otvorenú propagandu, stala sa už iba slovom. Bola odložená ad acta akoby to bola skončená záležitosť. Žiadna tvorivá fascinácia sa nekonala. Rýchlo ochabol aj košický literárny život.

Na výslní „normalizácie“

V poaugustovom období však existovala aj iná tvár literatúry. Mala ju mať vďaka autorom, ktorí v čase recyklácie niekdajšej oficiálnej poézie začali nanovo zaujímať v rebríčku literatúry a jej pomyselných hodnôt stále vyššie a vyššie priečky. Hoci na týchto zopár ideokratických a rigidných autorov sa ešte v priebehu liberálnych 60. rokov stále pozeralo cez prsty, no už sem-tam sa im dobromyseľne „našepkávalo“, aby neboli natoľko strnulí a nelipli na svojich nezdôvodniteľných dogmatických postojoch. Predsavzali si ale ostať takými, akými boli. Predovšetkým samými sebou… To, že nekráčali s duchom „zlatých“ šesťdesiatych, ale s duchom „červených“ päťdesiatych, vyplatilo sa. „Normalizátorský“ čas potvrdil, že takáto vlastnosť ešte stále čosi zaváži. Aj hrdo sa nosí.

Netrvalo dlho a básnická tvorba sa znovu ocitla v zajatí utilitárnej, ideologicky angažovanej výpovede. Viacerí „osvedčení predstavitelia predchádzajúceho ´novoschematizmu´“¹⁷ ako G. Hupka, A. Plávka, P. Koyš, Š. Žáry, V. Reisel sa iniciatívne chopili príležitosti oživiť „schematickú paletu 50. rokov“.¹⁸ Aj Juraj Pado (1922 – 2010). Nová tvorba tomuto básnikovi vychádzala bez obmedzujúcich podmienok.¹⁹ A hoci bol najangažovanejším básnikom na východnom Slovensku, jeho vzostup k sláve, ale ani medzi „elitných“ dobových poetov, vážených a vplyvných, nenastal. Padovi ako funkcionárovi (v „normalizačnej“ prítomnosti sa stal krajským predsedom ZSS) chýbala ctižiadosť zásadne čosi meniť, a zároveň mu nechýbala schopnosť principiálne nemeniť nič. Košice po auguste 1968 potrebovali práve takto „angažovaného“ človeka. Žil konvenčne. Slušne. Tak ako sa patrí na konformného gymnaziálneho profesora. Aj ako básnik napĺňal život istým spôsobom paradoxne, nebásnicky – stereotypne, uhladene, nudne. Nevzdoroval. No aj keby chcel vzdorovať, nič by nevyvzdoroval. V odpornom svete sedemdesiatych rokov sa nedalo nič vyvzdorovať. Len pokrytecky pritakať.

Epilóg

Intelektuáli sú jediná vrstva v spoločnosti, hovorí Milan Kundera, ktorá je schopná sama seba demaskovať, analyzovať, pričom je to práve intelektuál, ktorý o ničom nevie tak brilantne pochybovať ako práve o sebe. Ono pochybovanie v období našej mizérie nebolo pochybovaním iba o sebe samom, ale dotýkalo sa samotného zmyslu konania, či v prospech samizdatizmu, či undergroundu, resp. podzemia alebo iných foriem úniku, z čoho neskôr pramenili autorské krízy, slabosti, pocity izolovanosti, obmedzenosti apod. Viacerí slovenskí, a teda aj košickí básnici, prozaici, dramatici alebo kritici, sa dostali vplyvom spoločenskej atmosféry, či v počiatočnom normalizačnom období, alebo neskôr, do konfliktu so sebou samými. V tomto konflikte išli dôsledne až do konca, ak nechceli zničiť samých seba.

Preto si ich vážim.

(Text bol prezentovaný na medzinárodnej konferencii OKUPÁCIA KOŠÍC A VÝCHODNÉHO SLOVENSKA – AUGUST 1968 pri príležitosti 50. výročia invázie vojsk Varšavskej zmluvy do Československa, ktorú usporiadali Košický samosprávny kraj a OZ Charta 017 dňa 7. 9. 2018 v Košiciach.)

 Poznámky

¹ „Denník Rudé právo priniesol 14. 1. 1971 informáciu, že distribúcia Poučenia, ktoré vyšlo v náklade niekoľkých miliónov, prebiehala aj za hranicami Československa.“ In: FIOROVANTIOVÁ, S. 2018. Prvé roky normalizácie. [online]. [cit. 2018-8-21]. URL: <http://sjps.fsvucm.sk/Articles/04_1_3.pdf>.

² Predstavy o normalizácii sa rôznili. Inú predstavu mal A. Dubček, inú G. Husák a inú V. Biľak. „Husákovo chápanie „normalizácie“ sa líšilo od koncepcie Biľaka. Husák chcel voliť skôr umiernenejšie postupy a taktiky, ale na presadenie svojich cieľov neváhal použiť akékoľvek prostriedky. Sovieti sami využívali Biľaka a ostatných dogmatikov ako nátlakový prostriedok na Husáka. Husák sa tak stal zajatcom vlastných ambícií. Svoje politické prežitie musel odkázať do rúk Sovietov.“ In: FIOROVANTIOVÁ, S. 2018. Prvé roky normalizácie. [online]. [cit. 2018-8-21]. URL: <http://sjps.fsvucm.sk/Articles/04_1_3.pdf>. Celkom inakšiu predstavu o normalizácii mali sovietski predstavitelia. Ich chápanie bolo publikované v Moskovskej Pravde 6. 9. 1968: „Normalizácia znamená, v prvom rade, úplné odhalenie a odsúdenie podvratnej činnosti pravicových, antisocialistických síl, elimináciu vplyvu na časť obyvateľstva, hlavne na mládež, zásadné posilnenie vedúcej úlohy komunistickej strany pri riešení štátnych záležitostí v oblasti oznamovacích prostriedkov a ideológie v celom živote krajiny.“ In: FIOROVANTIOVÁ, S. : 2018. Prvé roky normalizácie. [online]. [cit. 2018-8-21]. URL: <http://sjps.fsvucm.sk/Articles/04_1_3.pdf>. Z povedaného vyplýva určitá pojmová nejednoznačnosť. Preto výraz „normalizácia“ uvádzame v rozsahu celej štúdie v úvodzovkách.

³ Od mája 1969 do januára 1970 boli zo všetkých postov odstraňovaní reformní komunisti. „Za účelom realizácie tejto čistky sa zriadilo 70 217 previerkových komisií s celkovým počtom 235 270 členov. Členmi týchto komisií sa stali tí, ktorí patrili už v období československej jari ku „zdravému jadru strany“, inými slovami tí, ktorí v čase československej jari mali námietky proti reformách. Veľká časť členov strany nečakala na výsledok týchto previerok a odišli na protest zo strany. V porovnaní so stavom členskej základne sa tak počet členov KSČ celkovo znížil o 473 731 ľudí. Odchod zo strany bol často sprevádzaný stratou zamestnania alebo iným druhom občianskej perzekúcie. Na pokoji však neboli ponechaní ani aktívni nestraníci. Zamestnanci škôl, podnikov či ústavov boli nútení vypĺňať rôzne dotazníky. Zvlášť kruto boli postihnutí pracovníci v masovokomunikačných prostriedkoch.“ In: FIOROVANTIOVÁ, S. 2018. Prvé roky normalizácie. [online]. [cit. 2018-8-21]. URL: <http://sjps.fsvucm.sk/Articles/04_1_3.pdf>.

⁴ VÁLEK, M. 1979. O literatúre a kultúre. Zostavil Stanislav Šmatlák. Bratislava : Slovenský spisovateľ, edícia Horizonty, zväzok 46, 1979, s. 132.

⁵ VÁLEK, M. 1979. O literatúre a kultúre. Zostavil Stanislav Šmatlák. Bratislava : Slovenský spisovateľ, edícia Horizonty, zväzok 46, 1979, s. 132.

⁶ „Z členstva v tvorivom zväze, ak vidíme zväzy také, akými sa majú stať – totiž ako ideové, výberové tvorivé organizácie, nebudú v budúcnosti pre umelca vyplývať nijaké materiálne výhody ani záruky, skôr mravné záväzky.“ In: VÁLEK, M. 1979. O literatúre a kultúre. Zostavil Stanislav Šmatlák. Bratislava : Slovenský spisovateľ, edícia Horizonty, zväzok 46, 1979, s. 132.

⁷ „Nepochybne bude treba vrátiť sa do minulosti, povedzme do prvej polovice šesťdesiatych rokov, a skúmať, kedy a ako začali prenikať do nášho myslenia prvky liberalizmu, kedy začala pracovať časovaná mína revizionizmu v našom vedomí. Zdá sa – a pre mnohých to bude trpké poznanie – že mysliaci duchovia našej kultúry nevedeli v absolútnej väčšine prípadov včas rozpoznať, že prichádza najprv k posunu a potom k deštrukcii socialistickej hierarchie hodnôt, že sami začínajú hlásať tézy, proti ktorým predtým bojovali. Je to o to trpkejšie, že časť umelcov uverila legende o tom, že sú duchovným predvojom národa. Tento faul proti marxistickému mysleniu – jeden z prvých – mal nedozerné následky.“ In: VÁLEK, M. 1979. O literatúre a kultúre. Zostavil Stanislav Šmatlák. Bratislava : Slovenský spisovateľ, edícia Horizonty, zväzok 46, 1979, s. 138.

⁸ SUCHÝ, V. Handra času pomaly zmaže moju tvár. (Citované podľa Romboidu 5/1993.) Bratislava : DENNÍK N. Roč. 3, čís. 183, utorok 26. 9. 2017, s. 13.

⁹ SUCHÝ, V. Handra času pomaly zmaže moju tvár. (Citované podľa Romboidu 5/1993.) Bratislava : DENNÍK N. Roč. 3, čís. 183, utorok 26. 9. 2017, s. 13.

¹⁰ In: AMRICHOVÁ, J. 2007. Ján Patarák – personálna bibliografia. Košice: Verejná knižnica Jána Bocatia 2007, s. 114.

¹¹ BAGINOVÁ, O. 2012. Už len spomínať… Bratislava : Slovenské pohľady. Roč. IV. + 127, čís. 2, 2012, s. 38 – 39.

¹² MIKITOVÁ, M. Ivan Kadlečík. In: [online]. [cit. 2018-8-20]. URL:

<https://sk.wikipedia.org/wiki/Ivan_Kadle%C4%8D%C3%ADk>.

¹³ In: AMRICHOVÁ, J. 2007. Ján Patarák – personálna bibliografia. Košice: Verejná knižnica Jána Bocatia 2007, s. 108.

¹⁴ ČERETKOVÁ-GÁLLOVÁ, M. 2007. Ako sa žije spisovateľovi v Nitre. Bratislava : Slovenské pohľady. Roč. IV. + 123, čís. 3, 2007, s. 37 – 40.

¹⁵ Tamže, s. 40.

¹⁶ REIS FRANCISTY, A. 1984. Literárna pozostalosť. Stručný životopis. Košice : 10. 1. 1984. Dokument: Archív autora, kópia 6 strojopisných (nenormalizovaných) strán, s. 5.

¹⁷ MARČOK, V. a kol. 2006. Dejiny slovenskej literatúry III. Druhé, rozšírené vydanie. Bratislava : Literárne informačné centrum, 2006, s. 118.

¹⁸ Tamže, s. 118.

¹⁹ V prvých rokoch „normalizácie“ J. Padovi vyšlo päť knižných titulov. Ako jubilujúcemu päťdesiatnikovi mu vyšli dve zbierky Modré oči jesene, Cesta pešky (obe 1972), neskôr Preludy leta (1974). V tom období mal v prípravnej fáze rozpracovaný autorský profilový titul Hudba diaľok pre edíciu Kruh milovníkov poézie vydavateľstva Slovenský spisovateľ (1977) a v lete roku 1975 dokončoval monografiu o lyrikovi Jánovi Kostrovi, ktorá vyšla necelý rok po smrti tohto básnika pod názvom Potreba básne (1976).

Použitá literatúra

1/ AMRICHOVÁ, J. 2007. Ján Patarák – personálna bibliografia. Košice : Verejná knižnica Jána Bocatia, 2007. 124 s. ISBN 978-80-88687-24-5

2/ BAGINOVÁ, O. 2012. Už len spomínať… Bratislava : Slovenské pohľady. Roč. IV. + 127, čís. 2, 2012. 160 s.

3/ ČERETKOVÁ-GÁLLOVÁ, M. 2007. Ako sa žije spisovateľovi v Nitre. Bratislava : Slovenské pohľady. Roč. IV. + 123, čís. 3, 2007. 168 s.

4/ MARČOK, V. a kol. 2006. Dejiny slovenskej literatúry III. Druhé, rozšírené vydanie. Bratislava : Literárne informačné centrum, 2006. 496 s. ISBN 978-80-89222-08-0

5/ PADO, J. 1977. Hudba diaľok. Bratislava : Slovenský spisovateľ, edícia Kruh milovníkov poézie, 1977. 104 s.

6/ PADO, J. 1982. Hudba prameňov. Bibliofília básní o domove vydaná pri príležitosti autorových šesťdesiatin. Vybral, zostavil a doslov napísal Imrich Vaško. Košice : Východoslovenské vydavateľstvo, 1982. 40 listov.

7/ PAFČUGA, E. Spisovatelia medzi mladými autormi. Košice : VEČER, streda 1. 6. 1977. Roč. 9, č. 106. 8 s.

8/ REIS FRANCISTY, A. 1984. Literárna pozostalosť. Stručný životopis. Košice : 10. 1. 1984. Dokument: 6 strojopisných (nenormalizovaných) strán. s. 5.

9/ SUCHÝ, V. Handra času pomaly zmaže moju tvár. Bratislava : DENNÍK N. Roč. 3, čís. 183, utorok 26. 9. 2017. 16 s.

10/ VÁLEK, M. 1979. O literatúre a kultúre. Zostavil Stanislav Šmatlák. Bratislava: Slovenský spisovateľ, edícia Horizonty, zväzok 46, 1979. 316 s.

Internetové zdroje

1/ FIOROVANTIOVÁ, S. 2018. Prvé roky normalizácie. [online]. [cit. 2018-8-21]. URL: <http://sjps.fsvucm.sk/Articles/04_1_3.pdf>.

2/ KERATOVÁ, M. 2016. Pracovná pamäť working memory: Ján Budaj & Dočasná spoločnosť intenzívneho prežívania. Kurátorský text k výstave. Otvorenie: 9. júna 2015 o 18:00 hod. Miesto: tranzit.sk, Beskydská 12, 811 05 Bratislava. [online]. [cit. 2016-06-13]. URL: <http://sk.tranzit.org/sk/vystava/0/2015-06-09/pracovn-pam-working-memory-jn-budaj-doasn-spolonos-intenzvneho-prevania>.

3/ MIKITOVÁ, M. Ivan Kadlečík. In: [online]. [cit. 2018-8-20]. URL: <https://sk.wikipedia.org/wiki/Ivan_Kadle%C4%8D%C3%ADk>.