Denník N

Hraničiari nie sú svätí

Pri človeku s HPO trpí aj jeho okolie, nielen on sám.

Práve som si prečítala blogový príspevok od Kláry Kusej. Možno by som mala počkať na jej reakciu, pretože si v skutočnosti nemyslím, že by z nás, hraničiarov, chcela robiť svätcov, lenže jej článok mi pripadá rovnako zavádzajúci ako mýty o našej poruche. (Prepáč, môj subjektívny pocit.) Nadobudla som po jeho prečítaní dojem, že HPO-čkari predsa nie sú takí, ako sa o nich píše a rozhodne som toho názoru, že sa nájdu i takí, ktorí kritériá nespĺňajú. No, šmárja, viete, koľko ich takých je? A navyše úplne schválne, úmyselne!

Áno, aj môj článok bude zavádzajúci. Už teraz to viem, zato neviem, čo s tým spraviť.

Nemám nás rada, väčšinu nie. Chodila som s dvomi hraničiarkami (nie naraz, pochopiteľne) a tipujem, že nejaké črty tohto svinstva mali aj niektorí muži, s ktorými som naviazala vzťah… pretože cvok k cvokovi sadá. Tá prvá ma poslala dokelu kvôli inej a druhú som nechala ísť po chvíli ja, pretože bola hrozná. Nevedomky mi nastavovala zrkadlo, tušila som, že viem byť – a trebárs som i bola (som?) – taká istá. Zlá a na nevydržanie. Prvá bola manipulatívna a vydierala, skrátka áno a ja som to v tom čase robila tiež, takže sa stávalo, že sa jedného dňa dorezala jedna, vzápätí druhá a vrčali sme na seba. Vzťah s ňou ako jediný neľutujem, najmä preto, že dokázala byť aj sympatická a milovala som ju, no ukázala mi, akým človekom byť nechcem. Ľutovať sa – totiž to je podľa mňa jedna z hlavných čŕt HPO, akokoľvek si budú iní hraničiari myslieť, že nie, ja to nerobím, to nikdy – a prechádzať plynule z čiernej do bielej a naopak.

To, že vieme byť manipulatívne beštie, podľa mňa vôbec mýtus nie je. Je ním to, že sme takí všetci, veď ako vravím, uznávam, že nie. Okrem toho, toto robia aj úplne zdraví ľudia, len nie do takej miery a s takou obľubou. Nepokladám nás za dobrých ľudí a HPO nie je ničím, za čo by ste sa nám mali klaňať, ľutovať nás kvôli tomu, to veľmi dobre zvládame i sami, vravieť nám, akí sme chrabrí, že s tým dokážeme bojovať. OMG, psychická porucha/choroba nie je nič, čo vás posadí na čestné miesto. Vážne. Je to obyčajné svinstvo a je úplne jedno, či ste chorí telesne alebo duševne, pretože to tak či tak je dačo, čo by sa malo liečiť. Každý chce byť zdravý, nie? A ja uznávam tých (hraničiarov), ktorí sa snažia so sebou niečo robiť, berú lieky, chodia na terapie, makajú na sebe, aby naďalej neboli takí príšerní, ako HPO-čkari dokážu byť.

A ešte veta z jedného môjho článku na osobnom blogu, na ktorý máte na boku link: „Kašlite už na to, že ste psychicky chorí. Nerobí to z vás niekoho výnimočného.“

Totiž, tabu je zlé, odvracanie sa od psychicky chorých je zlé tiež, no náš boj za to, aby k nám pristupovali ináč, nemá byť bojom v štýle: „A teraz si o mne budeš myslieť len to dobré, budeš okolo mňa chodiť po špičkách, pretože ja som tu ten chorý/tá chorá a každý deň mi donesieš moje obľúbené jedlo, lebo som to ja, veľký schizofrenik, hraničiarka alebo bipolárka.“ Myslím, že by sme mali uprednostniť štýl: „Tak ty máš HPO? Áno, viem, čo to je, nemám predsudky, nebojím sa ťa a neopustím ťa kvôli tomu.“

Aj keď kvôli tomu budeš trpieť. Však hraničiari nie sú svätí.

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie

Sonya Merchier

Nielen tombraiderovská cosplayerka, stále dúfajúca "spisovateľka", pôvodne pravidelná návštevníčka psychiatrie, so zmyslom pre humor, depresívna i hypomanická, divná a náladová.