Denník N

Falafel mnohým chutí, hoci ho v skutočnosti nepoznajú

https://www.facebook.com/PopPalestine/photos/a.473922609465109/737754219748612/?type=3&theater
https://www.facebook.com/PopPalestine/photos/a.473922609465109/737754219748612/?type=3&theater

Rozhovor nielen o jedle

Prostredníctvom Facebooku mi rozhovor poskytla palestínska kuchárka Fidaa Abuhamdiyah, „slobodná duša a supermama“.  

Po dohode s Fidou som text doplnila o niekoľko fotiek z jej profilu a aj z jej stránky Pop Palestine Cuisine na FacebookuYoutube. Pop Palestine Cuisine je aj na Instagrame. V Taliansku Fidaa v spolupráci so Silviou Chiarantini a Alessandrou Cinquemani vydala knihu Pop Palestine. O ceste palestínskou národnou kuchyňou od Gazy po Dženín. 

Hebron (Al-Khalil) je asi 250-tisícové palestínske mesto na Izraelom okupovanom Západnom brehu Jordánu. V centre mesta sa nachádza ilegálna izraelská osada (resp. viaceré osady), ktoré stráži izraelská armáda. Palestínčania musia prechádzať checkpointmi, často pre nich platí niečo ako zákaz vychádzania – najmä, keď idú izraelskí osadníci na prechádzku po meste. – EDIT/Upresnenie 30.8.: Mesto Hebron je na základe dohôd medzi Izraelom a tzv. Palestínskou samosprávou rozdelené na 2 časti: H1 a H2. V H2 pod úplnou kontrolou Izraela žije asi 40 000 Palestínčanov a 800 izraelských osadníkov. V tejto oblasti izraelská armáda extrémnym spôsobom porušuje právo na slobodu pohybu Palestínčanov na okupovaných územiach. Najznámejšími príkladmi v Hebrone sú ulica Shuhada Street a oblasť Tel Rumeida. Po Shuhada Street v praxi môžu chodiť iba izraelskí osadníci a zahraniční turisti. Palestínčania, ktorí tam ešte bývajú, musia používať zadné vchody do domov. Niekedy to znamená, že musia preliezať po streche. Všetky palestínske obchody na Shuhada Street sú dlhé roky zatvorené. Ďalšia časť Hebronu – Tel Rumeida – bola Izraelom pred niekoľkými rokmi označená za vojenskú zónu. Armáda má zoznam ľudí, ktorí tam žijú. Nikoho, kto nie je v zozname, tam nepustia.

Izraelskí osadníci v oblasti H2 môžu ísť, kamkoľvek chcú. Izraelská vláda tu uplatňuje „princíp odlúčenia“, ktorého výsledkom je právna aj fyzická segregácia Palestínčanov a Izraelčanov.

Vojaci svojvoľne otvárajú a zatvárajú checkpointy, znemožňujú Palestínčanom – pre nás bežné – úkony ako cesta s deťmi do školy. Organizácia B´tselem uvádza, že Palestínčania v Hebrone čelia (zo strany izraelskej armády a polície v meste) násiliu, nočným raziám v domoch, prenasledovaniu či ponižujúcim a dlhým prehliadkam na checkpointoch. Napriek množstvu bezpečnostných kamier v meste polícia takmer nikdy nevyšetruje útoky osadníkov na Palestínčanov v Hebrone, resp. voči útočníkom nepodniká prakticky žiadne kroky.

Po niektorých uliciach, hoci je to palestínske mesto, Palestínčania nesmú chodiť vôbec, resp. ulice sú rozdelené na 2 časti – pre izraelských Židov a pre Palestínčanov. Izraelskí osadníci Palestínčanov za asistencie armády fyzicky napádajú  alebo obsadzujú palestínske domy. V posledných mesiacoch sa zintenzívnilo zastrašovanie a zatýkanie palestínskych novinárov-aktivistov (resp. novinárok-aktivistiek) v Hebrone zo strany Izraela. Cieľom týchto „opatrení“ je prinútiť čo najviac Palestínčanov, aby z mesta odišli. 

Odkiaľ pochádza tvoja rodina? 

Moja rodina pochádza z Palestíny. Ja som sa narodila v Hebrone. Moja rodina je z Hebronu, moja mama je z Jeruzalema.

 Narodila si sa v Hebrone, študovala si v Jeruzaleme aj v Padove. Kde teraz žiješ?

Až do maturity som chodila do školy v Hebrone. Potom som bola dva roky na vysokej škole v Jeruzaleme. Odtiaľ som išla do Padovy. Žijem v Padove, resp. medzi Padovou a Palestínou.

Fidaa s dcérou

Miluješ jedlo a kuchyňu. Ktoré jedlá máš najradšej?

Samozrejme, že milujem jedlo a varenie. Nemám konkrétne jedlá, ktoré mi najviac chutia. Mám rada palestínske jedlá ako napr. maqlouba, hummus, falafel, tie mi veľmi chutia. Tiež mám rada talianske jedlá, cestoviny všetkých druhov, polievky. Takže nemám najobľúbenejšie jedlo. Mám rada všetko. Stačí, aby jedlo bolo dobré a dobre urobené.

Aké sú typické chute a vône Palestíny?

Palestína má svoje typické chute. Nehovorím, že existujú iba v Palestíne, ale sú charakteristické pre Palestínu. Napríklad kyslá chuť sumaku (škumpy).Má bordovo červenú farmu. Škumpa je strom, ktorého plody sa sušia na slnku a potom sa melú. Je na to špeciálny postup. Týmto korením sa dochucuje kuracie mäso alebo ryby a je to vynikajúce. Potom máme freekeh, to je výborná pšenica. Páli sa, keď je ešte zelená, preto má veľmi dobrú „údenú“ vôňu. Dáva sa do polievok a pripravuje sa tiež ako ryža.

Šalát z portulaky s cibuľou a sumakom
Freekeh (z FB stránky Palestinian Food)

Čo nikdy nesmie chýbať v tvojej kuchyni, resp. v palestínskej kuchyni?

U mňa v kuchyni nesmie chýbať nič. (smiech) Najpodstatnejšie sú sporák a rúra a prísady do jedál.  Ale v kuchyniach palestínskych domácností sa človek nezaobíde bez olivového oleja, za´ataru (to je nasekaný sušený tymián, pomletý a zmiešaný so sézamom a inými koreniami). Tieto veci treba nevyhnutne mať v palestínskej domácnosti a pri príprave palestínskych jedál.

Za´atar – tymián, resp. zmes tymiánu a rôznych iných korení v závislosti od regiónu. V Palestíne sa pridáva oregáno, opražený sezam a sumak, v Gaze (aj v Sýrii) okrem týchto zložiek aj rasca, koriander a aníz.

Napísala si knihu „Pop Palestine“ o palestínskej kuchyni. Existujú podľa teba v receptoch veľké regionálne rozdiely?

Pop Palestine je kniha o palestínskej kuchyni a o Palestíne. Napriek tomu, že Palestína je malá krajina, sú rozdiely medzi rôznymi mestami. Napríklad niektoré ingrediencie, ktoré sa používajú na juhu, sa nepoužívajú v severných oblastiach. Ale tieto rozdiely nie sú veľmi veľké, sú to charakteristické črty jednotlivých jedál. No úlohou knihy nie je vysvetľovať tieto rozdiely, sú v nej rozličné recepty. V palestínskej kuchyni sú odlišnosti, ale nie je nič také, čo by sa používalo v nejakom regióne a v inom vôbec nie. A potom, boli sme ovplyvnení mnohými inými kultúrami.

Pokiaľ ide o jedlo, sú rozdiely medzi jednotlivými náboženskými skupinami (muslimami, kresťanmi, palestínskymi židmi)?

Rozdiely v každodennom jedle medzi muslimami, kresťanmi a židmi nie sú. Máme tu pôvodných palestínskych židov, Samaritánov, ktorí žijú na hore Gerizim v Nábuluse. Ich kuchyňa je taká ako v Nábuluse, ale rešpektujú obmedzenia, ktoré im stanovuje ich náboženstvo. Napríklad nevaria v sobotu, mäso musí byť z rituálne zabitých zvierat (podobne ako u muslimov). Nemiešajú mlieko a mäso. Oproti tomu muslimovia a kresťania majú jedlá, v ktorých je mäso aj s mliečnymi produktmi. Muslimovia nejedia bravčové mäso, ale kresťania príležitostne áno, keď sa im ho podarí kúpiť. Toto sú náboženské obmedzenia. Muslimovia nepijú alkohol. Kresťania a Samaritáni áno, pretože je to v ich náboženstve dovolené.

Kedy Palestínčania obyčajne počas dňa jedávajú – kedy sa raňajkuje, obeduje, večeria?

Palestínčania raňajkujú a potom obedujú o štvrtej poobede, keď skončia v práci. Večera je ľahká, jedáva sa neskôr. Ale nie je to ako v Taliansku, neexistujú určené časy jedál. Závisí to od práce, od konca pracovnej doby. Ľudia v práci nemajú obednú prestávku.

Falafel za 90 sekúnd: 

Leila El-Haddad vysvetľuje vo svojej knihe The Gaza Kitchen, že sa v arabských krajinách odlišuje jedlo doma od jedla v reštauráciách a na ulici. Muži väčšinou predávajú hummus alebo falafel. Aké jedlá sa pripravujú doma, kde varia ženy?

Áno, Leila El-Haddad má pravdu. Jedlá, ktoré sa varia doma, sú iné ako to, čo si človek kúpi v stánku na ulici alebo v reštaurácii. Muži pripravujú jedlá vonku a ženy doma. No domáce jedlá reštaurácie ponúkajú veľmi zriedkavo. V stánkoch a v reštauráciách sa dá kúpiť shawarma, falafel, hummus, ale nie typické palestínske jedlá. Tie sa tiež dajú nájsť, ale iba v určitých reštauráciách, treba ich hľadať. Nie je to ako v iných krajinách, že jedlá, ktoré sa varia doma, sa dajú kúpiť aj v reštaurácii.

Ó, ženy, ženy, varia…Varenie je ich povinnosťou v duchu tradícii a kultúry. Ženy varia, starajú sa o domácnosť. Ženy robia jedlá ako napr. musakhan, maqlouba, mansaf a iné, pečené v rúre, zemiaky, mäso, kura so zemiakmi… Tieto jedlá reštaurácie obyčajne v ponuke nemajú.

Existujú nejaké palestínske jedlá, ktoré sa v iných arabských krajinách nevaria?

Iste, niektoré palestínske jedlá sa nevaria inde v arabskom svete. Niektoré sa rozšírili do iných krajín. Napríklad musakhan, to je typický palestínsky pokrm, ktorého základom je kuracie mäso, cibuľa, sumak, olivový olej a chlieb. A napríklad maqlouba sa v arabskom svete pripravuje tiež, ale palestínska verzia je odlišná.

Maqlouba – zložky tohto jedla sa po vrstvách ukladajú do veľkého hrnca. Keď je jedlo hotové, hrniec treba prevrátiť. Tak sa pri servírovaní zachovajú jednotlivé vrstvy.

Čo si myslíš o tom, keď sa napr. v Európe často hovorí, že hummus alebo falafel sú izraelské jedlá?

Myslím si, že veľa ľudí v Európe nie je dostatočne informovaných a preto nevedia, že falafel je pokrm zo Stredomoria a nemá nič spoločné s izraelskou kuchyňou. Čo je izraelská kuchyňa? Taká neexistuje. Izrael sa zrodil pred 70 rokmi a odvtedy si prisvojil kuchyne a kultúru, typické jedlá. Ukradli palestínsku kuchyňu a drzo ju vydávajú za izraelskú kuchyňu, aby mohli povedať – my žijeme v tejto zemi a toto je naša kultúra. Pritom ide u kultúru Palestínčanov, sú to jedlá Palestínčanov, Jordánčanov, Sýrčanov, Egypťanov… Nie sú to izraelské jedlá, sú to jedlá sveta, ktorý obklopuje Palestínu, ale nielen to. Izraelčania neukradli iba hummus alebo falafel alebo maqloubu, knafeh, ale všetko. Mnohé sladkosti a jedlá z Palestíny, ale aj recepty Arabov z Maroka. Kradnú z mnohých miest, aby si vytvorili kultúru a históriu. A, bohužiaľ, darí sa im to.

Recept na knafeh, typický a veľmi obľúbený dezert z Nábulusu: 

Čo pre teba znamená byť Palestínčankou?

(smiech) Byť Palestínčankou. Znamená to pre mňa, že mám namáhavý život. V živote neustále chýba pokoj. Je ťažké cestovať, dostať sa z miesta na miesto… Na druhej strane je to šťastie, pretože je krásne narodiť sa v Palestíne. Je krásne, že sme Palestínčania, pretože Palestína je dôležitá z historického uhla pohľadu, z náboženského pohľadu a aj teraz, keď tam je konflikt. Ťažko povedať, ale na osobnej úrovni, tak, ako je život zložitý, je zložité byť Palestínčanom. Človek má v živote okolo seba rôzne prekážky, čo ho obmedzujú. Toto je problém a za to môže okupácia. Byť Palestínčanom by bolo nádherné, keby nebolo okupácie, keby som mohla žiť tak, ako iní ľudia na svete. Neviem…Možno aj preto, že by som mohla byť Talianka, Afričanka, Francúzka, hocičo, asi by som nezmenila nič. Čo sa tohto týka, nie som nacionalistka a nie som veľká patriotka. Bojujem za spravodlivosť a to, čo robím, robím pre spravodlivosť a za svoje práva, aby som obránila svoju identitu.

Kto alebo čo ťa v živote inšpiruje?

Neviem, čo ma v živote inšpirovalo. Myslím, že nič konkrétne. Môj život bol dosť zložitý, musela som veľa pracovať a bojovať, aby som mohla robiť to, čo robím teraz. Chcela by som urobiť ešte viac. Bolo to ťažké, nemala som presne stanovenú cestu, po ktorej kráčať. Nemala som človeka, ktorého by som mohla nasledovať.

Čo považuješ za svoj najväčší úspech?

Mojím najväčším úspechom je kniha, potom blog a aj moja rubrika na NENA news. Teraz som mala v Taliansku veľký úspech – bola to cesta po Taliansku s cieľom predstaviť palestínsku kuchyňu. Prevrátila som nespočetné množstvo hrncov maqlouby (pri varení maqlouby sa jednotlivé potraviny – kura, ryža a rôzne druhy zeleniny – ukladajú vo vrstvách na seba do hrnca. Pred podávaním sa hrniec prevráti. – Poznámka B.W.). Podľa mňa to ale bolo veľmi pekné, bola som spokojná. Čo sa týka úspechu – v Palestíne nie som veľmi známa. Chcela by som, aby ma tam poznalo viac ľudí. V Taliansku ma poznajú dobre.

Aké máš ciele, čo by si ešte chcela dosiahnuť?

Mojím cieľom je vždy ukázať pravdu o mojej kultúre, o mojej kuchyni a o palestínskom národe. Tomu sa teraz venujem.

V tradičnom palestínskom kroji

Na čom momentálne pracuješ?

Píšem svoj taliansky blog, nemám presne určený projekt. Pravdepodobne budem na niečom pracovať o niekoľko mesiacov, ale o tom zatiaľ nemôžem hovoriť.

Kde nachádzaš nádej a motiváciu?

Motiváciu nachádzam prvom rade vtedy, keď vidím svoju dcéru. Je maličká, ona je dôvodom môjho zápasu. Treba zabezpečiť lepšiu budúcnosť pre ňu, pre naše deti. Nádej mi dávajú ľudia ako ty, ktorí sú zvedaví, kontaktujú ma, pýtajú sa, podporujú moju prácu. To mi dáva nádej.

V budúcnosti Izraelčania a Palestínčania budú musieť žiť spolu ako rovnocenní. Čo je podľa tvojho názoru potrebné urobiť, aby to bolo možné? Kde treba začať?

Som asi za jeden štát, kde majú všetci rovnaké práva. Pre mňa je dôležité mať práva. Budúcnosť Palestínčanov nie je istá. Izraelčania si všetko privlastňujú. Naozaj všetko. A preto my, Palestínčania, nevieme… Je pre nás ťažké dôverovať dohodám uzavretým s Izraelom. Úprimne povedané, neviem, aká bude budúcnosť. Neviem, ako sa to celé skončí. Toto ma trochu napĺňa pesimizmom.

Chcela by som mať práva, žiť normálne, normálne cestovať. Alebo ísť normálne z jedného mesta v Palestíne do druhého – toto je veľmi ťažké.

Teraz najčítanejšie