Tu som sa narodil a tu chcem aj zomrieť

Keď sme spolu s Laurou dohadovali okolnosti našej stáže v Progresívnom Slovensku, dohodli sme sa, že sa budeme zúčastňovať na výjazdoch do regiónov a prichádzať do styku s problémami, ktoré sa ich týkajú. Tie sa nám ako študentkám v zahraničí zdali vzdialené. Zaujímala nás najmä integrácia rómskej menšiny z každej možnej perspektívy: Z pohľadu Rómov žijúcich v osadách, komunitných pracovníkov, starostov, ale aj kohokoľvek v regióne, kto nám k tomu má čo povedať. Taktiež nás zaujímalo, akým spôsobom môže mladá strana zaradiť zabudnutú problematiku do svojho programu. Možno sme tak celkom nečakali, že Progresívne Slovensko našu prosbu vypočuje a na začiatku augusta nás vyšle do popradskej bunky, ktorá sa pod vedením Mateja Petrociho stala našou základňou. Ten nám umožnil mesiac stráviť navštevovaním rómskych osád, rozhovormi s expertmi zaoberajúcimi sa integráciou Rómov a hlavne – čo je možno najdôležitejšie – nám pomohol ponoriť sa hlbšie do danej problematiky.

Hneď v prvý deň práce sa čistou náhodou, vďaka spontánnosti Igora Andrého, ocitám v autobuse plnom rómskych zdravotných asistentov zastrešených projektom Zdravé Regióny. Spolupracuje so starostami v okrese Kežmarok na vytváraní pracovných príležitostí cez obecné sociálne podniky a zlepšovanie situácie v oblasti bývania pre aktívnych občanov z rómskych komunít.  Spolu s ďalšími organizuje 1. augusta návštevu múzea SNP v Banskej Bystrici, kde sa koná pietny akt v rámci spomienky na rómsky holokaust. Ten stál život okolo 300 tisíc Rómov, no napriek tomu o ňom počuť málo.

Cestou mám príležitosť pýtať sa spolusediacich v autobuse na ich životné príbehy a najmä na dopad ich práce v osade. Sú totiž dôležitou súčasťou komunity. Dohliadajú na zdravie každého člena – radia napríklad, za ktorým doktorom treba ísť, matkám detí pripomínajú povinné očkovanie, či pomáhajú s novorodencami. Najmä na východe, kde sa aj v súčasnosti vyskytla epidémia osýpok, je táto práca nesmierne dôležitá, nakoľko títo pracovníci pomáhajú nielen vo svojej komunite, ale aj lekárom, ktorí v minulosti darmo čakali na matky s očkovacími preukazmi. Jedna z pracovníčok mi vysveťluje, že niektorým rodičom treba viackrát pripomenúť, že deti treba dať očkovať a že na nich často platí až pohrozenie vlastnou úhradou vakcíny. Tá sa údajne pohybuje okolo 100 eur.

Pracovníčky sa postupne začínajú prekrikovať o tom, čo ktorá vo svojej osade už zažila a zrealizovala. Kým väčšina z nich organizuje tzv. osvety o hygienických návykoch či rizikách fajčenia, iné pacientom už museli aj pichať inzulín, či pomáhať pri pôrode. Predstavujú teda akúsi spojku medzi zdravotným systémom a rómskymi osadami, ktorá vo viacerých z nich doteraz chýba.

V rozhovore však padajú aj iné témy. Nedávno publikovaný článok o slovenských Rómoch žjúcich vo Veľkej Británii (.týždeň) síce nikto z pracovníkov nečítal, no v Anglicku majú mnohí z nich rodinu. Na otázku prečo je život v Británii lákavý, zaznie odpoveď „V Anglicku to je inak, to nie je o peniazoch. To je o tom, že tam ti dajú šancu.“ Skupinka mužov súhlasne pritakáva, na čo jeden z nich dodáva: „U nás uvidia [zamestnávatelia] vo dverách, že si Róm a už ťa aj posielajú preč.“ Príjemne ma prekvapuje úroveň vzdelania niektorých účastníkov, najmä  keď pracovník Rocky opravuje sprievodkyňu v Múzeu Slovenského národného povstania a dodáva fakty o osudoch Rómov počas holokaustu. Uvedomujem si, že na základe negatívnych správ, ktoré o živote v osadách zväčša počúvam, som mala tendenciu pristupovať k ich obyvateľom s istými predsudkami.

Po návrate do Popradu pozývam na kávu Ivanu, ktorá sa zamestnala ako komunitná pracovníčka po tom, čo zostala žiť s troma deťmi ako samoživiteľka. Ivana má nerada pocit, že nič nerobí, a preto jej vyhovuje práca, v ktorej každý deň navštevuje domy v osade. Ako veľa iných Rómiek z jej osady, je vyučená za „praktickú ženu“ na učnovke vo svojej osade. Jej sestra síce žije v Anglicku, no Ivanu taká zmena života neláka. Žije v skromných pomeroch v maringotke. Opisuje podmienky, za akých sa rómske rodiny sťahujú do Británie. Ivana si myslí, že sú za tým celé skupiny Rómov. Rodinám najprv zabezpečia ubytovanie a prácu, za čo im potom vraj rodina vyplatí časť z prvých peňazí, ktoré dostanú. Zaujal ma aj Ivanin silný životný príbeh. Pred súčasným priateľom už s jedným rok žila, no keď ju začal biť, rozhodla sa postaviť na vlastné nohy a odísť. Chce, aby sa aj jej dcéry vedeli v budúcnosti o seba postarať. Preto dbá na to, aby chodili do školy.

Ako posledné sa Ivany v aute s Laurou pýtame na postoj k politike v jej osade. Pýtame sa, ako sa obyvatelia rozhodujú, koho volia. Vraj väčšinou všetci toho istého. A koho volili do parlamentu naposledy? „Veď toho, čo tam je teraz.“ Na otázku, či do osady chodia lobovať politici, odpovedá, že na jedného si spomína. Nevie však ani ako sa volal, ani kedy osadu navštívil. Pýtam sa jej, či by nechcela niečo zmeniť ona, napríklad kandidovať za poslankyňu. Ivana krúti hlavou a odpovedá, že by sa nemal kto starať o deti a že by na to nebolo času. Kandidáta na starostu či poslanca taktiež z osady nemajú – Ivana neverí, že by ho na úrade prijali za rovnocenného.

Lucia Zubaľová

Návšteva Roškoviec

Prechádzala som sa s Dávidom, pomocníkom sociálnej pracovníčky Jany v rómskej osade Roškovce a viedla bežný rozhovor o živote, plánoch. Ľudia posedávali pred svojimi domami z dreva a sledovali okolie, deti sa v skupinkách hrali všade navôkol. Dávid mi ukazoval, ako to v osade funguje. „Tam si chodíme po vodu,“ mávol hlavou smerom k prameňu, kde sa premávali ľudia s vedrami. „Niektorí majú tečúcu vodu aj doma, ale väčšina musí chodiť sem.“ Prešli sme ďalej, pričom sme narazili na zopár detí, ktoré sa mi samé od seba predstavili. Neskôr som zistila, že jeden z nich, Vlado, je takmer hluchý. Vraj je to v osade bežné, lebo deti často v zime vážne nachladnú, alebo majú hluchotu vrodenú. Vlado a jeho kamaráti nemali na sebe takmer nič, zato niektoré deti chodili po osade v zimnom oblečení. Vraj keď im v lete niekto daruje staré zimné oblečenie, s hrdosťou ho nosia a keď v zime dostanú letné, chodia po snehu v sandáloch. Paradox, na ktorom sa Dávid len zasmeje a zavedie ma do kaplnky, kde prebieha omša.

„Ukážme ostatným, že sme dobrí, že máme nárok na dôstojný život. Nedajme druhým šancu na nenávisť voči Rómom, buďme dobrým príkladom pre svoje deti, posielajme ich do školy. Nehrňme sa iba za peniazmi. To, že má niekto drahé auto, ešte neznamená, že je pán.“ Farárove slová ma príjemne prekvapili – omša bola pre veriacich obyvateľov Roškoviec naozaj dôležitá, pričom farár jej zvolením správnych slov pridal edukačný a motivačný rozmer. Práve na omši som si uvedomila, že pomáhať Rómom na Slovensku sa dá. A mnohí z nich sa k tejto pomoci vedia správne postaviť.

Nové postrehy som získala aj v miestnom komunitnom centre počas rozhovoru s Janou, ktorá sa venuje sociálnemu a edukačnému rozvoju v osade. Pomáha dospelým napríklad s hľadaním zamestnania, alebo spolu s jej pomocníkom Dávidom učí deti hravou formou slovenčinu. Okrem rôznych zážitkov mi unaveným hlasom rozprávala o zložitom procese zápisov každej aktivity, ktorá v centre prebehne. Záznamy z centra sa dostanú až do Bratislavy. Byrokracia je pre Janu záťažou, no už si na ňu zvykla.

Zvykla si aj na nepravidelnú dochádzku detí do centra – hoci príde vždy iná skupinka, mnohé z detí sú šikovné a vidí v nich veľký potenciál. Aj počas dňa mojej návštevy boli v centre aktivity – prišlo približne desať detí vo veku 7 až 15 rokov. Niektoré sa učili názvy ovocia po slovensky, iné prepisovali dlhšie texty. Páčil sa mi prístup Zuzky, ktorá mala záujem učiť sa aj po anglicky. Porozprávala mi o tom, ako časť jej rodiny žije v Anglicku a že jej rodičia si chcú postaviť dom v Levoči. Že tam sa im bude lepšie žiť. Otec chodí pravidelne na pár mesiacov pracovať na stavbu do Žiliny, potom sa do osady na dlhší čas vráti. Tak vraj podľa Jany žijú mnohé rodiny: „Muži odrobia, prídu naspäť a peniaze minú. Tak sa im žije najlepšie. Väčšina z nich ale nastálo odísť nechce.“

Taký je aj príbeh Dávida, ktorý v dvadsiatich rokoch denne Jane pomáha a pritom v osade stavia murovaný dom pre seba a manželku. Svadba bola prednedávnom, deti ešte neplánujú. Keď som sa Dávida spýtala, ako by sa podľa neho najlepšie riešili problémy v osade, odpovedal jednoducho: Je potrebná spolupráca medzi obyvateľmi osady a ľuďmi z obce. Lepší život majú tí, ktorí sú ochotní spolupracovať.

Návšteva Roškoviec mi priblížila rómsku problematiku, ktorú som dovtedy vnímala zväčša len cez médiá. Vďaka času strávenom na východe Slovenska spolu s Luciou získavame množstvo informácií a prežívame situácie, ktoré formujú naše názory. Dozvedáme sa, že život Rómov na Slovensku ovplyvňujú faktory, ktoré sú ľuďom žijúcim mimo týchto lokalít nie vždy samozrejmé: Každá osada má svoj vlastný charakter, veľkosť a, čo je možno najdôležitejšie, lokáciu. Všimli sme si, že čím ďalej sa osada nachádza od centra obce, tým horšie životné podmienky v nej zvyknú byť. Mentalita ľudí je takisto v každej z nich iná a o pozitívnom chode často rozhodujú najmä vzťahy medzi obyvateľmi osady a starostom obce. Ako poznamenal Dávid, pokiaľ je záujem na oboch stranách, môžu nastať dobré zmeny.

Laura Žilinčanová