Denník N

Banská Štiavnica (Schemnitz, Selmecbánya)

UNESCO. Bohatá história. Čarovná atmosféra. Šikovní ľudia. Výnimočná lokalita. Miesto, kde sa veci inde neobyčajné stávajú bežnými a samozrejmými. Jedinečné mesto, ktoré nechá pozitívnu značku na duši každého jedinca.

Potom, ako sme si s cestovateľskou partiou vyskúšali pobyt v Nórsku, sa začali rodiť nápady na ďalšie cesty. Navyše, keď sa vzťahy cestovateľské posunuli na vyššiu úroveň…. Keďže počet dní dovolenky sa značne zúžil a peňaženka pocítila tiež riadne tlaky, neostávalo nič iné, len sa focusnúť na víkendovky a domovinu. Žiadna tragédia. Slovensko ako také považujem bez pochýb za krajinu, kde sa dá nájsť všetko. Či už po mestách alebo po prírode. Vďaka rodičom mám Slovensko celkom scestované, ale keďže cestovanie je silno návyková záležitosť, nevidela som prekážku v tom, aby som už videné, videla znova. A keď máte okolo seba ľudí, od ktorých máte pozitívnu spätnú väzbu, neostáva nič iné len sa nechať vtiahnuť do sveta itinerárov, máp, webstránok obcí, sprievodcov a kalendárov podujatí.

Keď máte pri sebe aspoň jedného silno podobne nastaveného človeka ako ste vy, plány sa tvoria nejako samé a veci sa dejú okamžite. Voľba bola jasná – Banská Štiavnica. Toto mesto som navštívila predtým 3krát a vždy mi „vyrazilo dych“. Prvýkrát s rodičmi a bratom v roku 2009, druhýkrát zo školy v roku 2010 a poslednýkrát v 2013, tiež zo školy. V prvom prípade išlo o rodinný výlet, kedy sme navštívili múzeum minerálov a prešli sa centrom mesta. Bola som zrovna študentkou geografie a tak ma toto mesto zaujímalo najmä z pohľadu geológie, ktorú sme v tom čase preberali. Banská Štiavnica má jedinečnú polohu – nachádza sa totiž v kaldere bývalej sopky. Zvyškom kaldery je tzv. neck, na ktorom sa nachádza Kalvária. Tá však v tom 2009tom bola ešte pomerne dosť zarastená a ani sme si poriadne nevšimli, že sa tam niečo nachádza. Inak si mesto pamätám skôr sivé a ešte len v rozbehu. Nehovoriac o službách v plienkach. V 2010 sme v okolitých obciach ako geografi robili tzv. rurálny (dalo by sa povedať vidiecky) výskum. Rozumej rozhovory s miestnymi obyvateľmi ako sa im tam žije, kde pracujú, kde nakupujú, kde študujú a pracujú ich deti, prípadne ako sú spokojní s verejnou dopravou a pod. Zábavná a dá sa povedať, že aj užitočná skúsenosť – naučiť sa zaujať človeka a neodradiť ho hneď na úvod je celkom hardcore…. V 2013 sme robili pre zmenu terénny výskum – mapovali okolie, cvičili orientáciu v teréne – geocaching v praxi a pod. Vtedy už bolo cítiť určitý posun v meste – rekonštruovali sa viaceré domčeky, vzniklo kopu občianskych združení, nadšenci dali hlavy dokopy, inovovalo sa z každej strany. Ubytovaní sme boli v tzv. Skautskom dome. Ten dodnes spravuje pán Martin Macharík. Tento pán (a jemu podobní, no spúšťač je väčšinou jeden) sa rozhodol riadiť starým dobrým: „Kto, ak nie ja? Kedy, ak nie teraz?“, zadlžil sa (lebo inak to nešlo) a dal dokopy spomínaný hostel Skautský dom (http://hostel.stiavnica.sk/o-hosteli/), pustil sa do rekonštrukcie dvoch (aspoň ak si dobre pamätám z jeho rozprávania) historických meštiackych domov z roku cca 1500 – v jednom dodnes býva a z časti je penziónik Nostalgia (http://www.nostalgia.stiavnica.sk/o-penzione-nostalgia.php) a z druhého je krásna reštaurácia Monarchia (http://www.monarchia.stiavnica.sk/restaurant/) – v tom čase ruiny, kopec prachu a rôzne materiály po pôvodných obyvateľoch. Okrem toho začal aj s rekonštrukciou Kalvárie. Spojpomocne, neskôr zorganizoval pár teambuildingov – dotiahol väčšinu dňa sediacich pracovníkov z viacero bratislavských firiem. A čuduj sa svete, ide to! Zapojili sa viaceré neziskovky, zabezpečili zbierku na záchranu tohto skvostu a dnes už je väčšina z objektov kompletne zrekonštruovaná a zreštaurovaná (tu stránka ku Kalvárii, kde je o problematike popísané viac a dodnes sa dá prispieť buď finančne, prácou alebo adopciou kaplnky: http://www.kalvaria.org/zakladne-info/).

V septembri 2017 som navštívila Banskú Štiavnicu opäť. Už nie ako študentka so spolužiakmi z geografie, ale s partiou bláznov, ktorých baví spoznávať, objavovať, ochutnávať a z toho všetkého sa spolu tešiť. A to viac a viac a viac. Všetko viac. Zostava z Nórska, plus nový element – Mersi, nežné milé oravské romantické štýlové žieňa, proste Uso´s sister. Auto sme mali pre piatich, nás bolo šesť. Všetko real, zadky máme štyria ako bežne traja. Navyše, v BS vám auto netreba, pešibus je ideálny. Chceli sme bývať v spomínanom Skautskom dome, ale všade plnka. Dôvod bolo najväčšie masové podujatie v BS – Salamandrové dni. Ubytovanie sme si  teda zohnali mimo mesta, v Štiavnických Baniach, v Ružovej vile. Názov značí prinajmenšom prudkú romantiku, v skutočnosti ide o klasickú socialistickú kocku. Tururuptú. Ale funkčnú. No nik nečakal, že nektarinka ponechaná v otvorenom batohu bude po návrate z mesta načatá Mickey Mouseom :D Áno, naozaj. Myš. V izbe. Skákajúca do koša a z koša, chodiaca po posteliach i stenách. A chlapci z úcty ku mne to vydržali s ňou celý víkend – keby mi to prezradili, odchádzam aj uprostred noci. Našťastie my baby sme v izbe žiadne domáce zvieratá nemali. Majiteľ sa vyjadril, že vila je pred rekonštrukciou, sme poslední ubytovaní. Ok. No dnes (po roku) sú fotky izieb na nete nezmenené, čiže kto vie :D No treba povedať, že vila je lokalizovaná idylicky v tichu medzi stromami, s krásnym výhľadom na Štiavnické vrchy. Rozhodli sme sa od piatka do nedele tráviť čas výhradne len v meste. Spoločnosť Yeme, ktorá má v Bratislave potraviny vydáva raz ročne časopis – Našinec, súčasťou sú odporúčané kaviarne, reštaurácie, pivovary, vína a pod., vyznačené i na priloženej mape. Na všetkých cestách, ktoré spolu absolvujeme si nechávame poradiť prioritne Našincom a keď náhodou odskúšame všetko, na rad prichádza Tripový Advisor. V Banskej Štiavnici je odporúčaných najviac vecí z celej SR, čiže bolo čo ochutnávať :D Za celý víkend sme teda minuli toľko ako na týždňovej dovolenke v zahraničí, vysedeli sme všetky stoličky, lavičky a sedačky. Popili rôzne druhy kávY, čajov, limonád, niektorí ochutnali vína i pivá. Jedlo sme skúšali domáce i cudzokrajné, sladké i slané. Všade to žilo. A to hlavne pre spomínané Salamandrové dni. Že čo to je? Poporiadku.

Banská Štiavnica sa nachádza v Štiavnických vrchoch, ktoré sú sopečného pôvodu – preto je možné, že mesto leží na dne kaldery…. z toho logicky vyplýva, že ide o mesto s bohatou baníckou históriou. Keď niekto povie, že Banská Štiavnica bola zlatou baňou, neklame. Skutočne sa tu v minulosti ťažilo zlato aj striebro. Prvá zmienka o ťažbe striebra pochádza z roku 1217. Dokonca sa tu nachádza štôlňa, kde sa vyťažilo najviac zlata a striebra na svete. Pri ťažbe bolo použitých viacero technických vychytávok ako prvých vo svete. Svoje prvenstvá si nesie BSka vo viacero oblastiach, nielen v tej banskej. Napríklad listina vydaná mestskou kanceláriou je najstaršou svojho druhu v Európe. V roku 1690 sa v BS a okolí vyťažilo 29 tisíc kg striebra a 605 kg zlata a to už je teda niečo. BSka bola obľúbenou destináciou aj pre šľachtický rod Habsburgovcov. Mária Terézia s rodinou sem zavítala celkom pravidelne. Vďaka Majke tu vznikla aj škola – jediná svojho druhu (technika) na svete – slávna Banícka akadémia. V roku 1754 tu odznela prvá prednáška, neskôr sa škola spojila s lesníckym inštitútom a vznikla tak Banícka a lesnícka akadémia v Banskej Štiavnici. V roku 1919 bola presťahovaná do maďarského mesta Šopron. Dôvod úpadku mesta sa dá nájsť v politike aj v ústupe baníctva ako takého – zlato i striebro sú zdroje vyčerpateľné a zlatou baňou bola BSka práve v 18. – 19. storočí. V 19. storočí Samko Mikovíni vybudoval nemálo známe tajchy, ktoré zadržiavali vodu potrebnú na pohon čerpacích strojov. Správne by bolo spomenúť aj vybudovanie železnice z Hronského Beňadika. Je známa pod názvom Trať mládeže. Možno to evokuje socík, ale fakt je, že je to stavba multi kulti nadšených mladých ľudí z celej Európy. Ako asi každé mesto Slovenska, ani BSka sa nevyhla úpadku za čias komunizmu – architektúra (a nie len tá) utrpela, Kalvária je dostatočný príklad. Samozrejme i v tomto období sa našlo niekoľko nadšencov, ktorí sa snažili o ochranu pamiatok – v roku 1978 dokonca slovenská vláda prijala uznesenie na záchranu a rozvoj mesta BS. Po socíku prišiel refresh a už v roku 1993 sa Banská Štiavnica dostáva do Zoznamu svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO. Vždy v druhý septembrový víkend je možné zažiť v Banskej Štiavnici kúsok histórie alebo tradície „starých“ baníkov. Salamandrové dni. Je to zvyk zo zlatých čias Baníckej akadémie. Súčasťou slávnosti je sprievod, ktorý sa v minulosti konal pri významných udalostiach typu prvé fáranie, úmrtie profesora alebo študenta či lúčenie sa absolventov (valetantov) s Banskou Štiavnicou. V 30tych rokoch 20. st. bol pokus o obnovu tohto podujatia, avšak všetko prerušila vojna. Oslavy sa konali nepravidelne až od roku 1949. No od roku 1991 už každoročne. V piatok podvečer sa slávnosť začína tradičným sprievodom. Názov je odvodený od salamandry škvrnitej, ktorá tvorí jadro sprievodu. Na jeho čele je pastier so svojimi pomocníkmi a nesie na rukách jaštericu, známu z povesti o založení Banskej Štiavnice a objavení zlatých a strieborných rúd v okolí mesta. Celý sprievod sa koná po zotmení s baníckymi kahanmi a fakľami. Atmosféra na nezaplatanie. Zážitok pre mladších i starších. V súčasnosti podujatie trvá celý víkend a nie je to len o sprievode, ale o bohatom kultúrnom programe v podobe koncertov, jarmokov, otvorených štôlní a pod. Zážitok sám o sebe je vidieť ako mesto opäť ožilo a privítalo návštevníkov z celého sveta. Páni baníci v baníckych uniformách len potvrdzujú vážnosť tohto mesta či miesta a dotvárajú tak atmosféru tejto krásnej tradície. Takže smelo do toho, ešte to stíhate.

My sme to pred rokom zmeškali. Ten sprievod. Po príchode do mesta sme už len stretali „postavičky“, ktoré boli súčasťou sprievodu. I tak zážitok a jeden z tisíc dôvodov  prečo sa do BSky vrátiť ešte xkrát. No toto mesto neponúka vyžitie len jeden víkend v roku. Naopak. Celoročne. A nielen mesto, ale aj okolie. Po tom ako sme sa prešli večerným mestom, vyspali sa v Ružovej vile i s Mickeym, vydali sme sa v sobotné ráno do ulíc. Auto sme nechali neďaleko Nového zámku. Expozíciu zámku sme vynechali. Počasie bolo trochu ponuré, ale kvapky ostali v oblakoch, nespadli, veď bol s nami Jano! Prešli sme sa mestom, vyhliadky, fotky. Navštívili sme jarmok, ochutnali špecialitky, prehrabali sa knihami snáď najlepšieho Antikvariátu na Slovensku (http://www.antikvariatik.sk/), obzreli si evanjelický kostol, kde nám pán sprievodca vysvetlil čo to ako bolo s tou Marínou a Sládkovičom. Čas na kávu, čokoládu a pod. sme poriešili v snáď najvychýrenejšej kaviarni zvanej Divná pani. Originálny interiér. Učaruje každému návštevníkovi. A kávu majú vraj výbornú. Ja som bola spokojná aj s čokoládou. Plynule sme prešli do obeda. Najedli sme sa vedľa množstva baníkov a po sýtom obede sa patrilo návštevu ďalšej originality – slovenského betlehemu. Celý z dreva. Ručne vyrezávaný. Vstupné 1,50€. No nechoď tam! A tá vôňa dreva! Betlehem vyobrazuje život v Banskej Štiavnici z čias baníctva v stredoveku. Viac info tu: https://www.betlehem.sk/ . Keďže bez niečoho tekutého vydržíme fakt iba chvíľu, navštívili sme Klopačku, ktorá niekedy „klopala“ aby zvolala na fáranie. Dnes je v nej unikátna čajovňa. Odporúčam dajte si koks. Čaj s mliekom, ktorý chutí aj tomu, kto by to v živote nepil. Vážne. Medzitým sa nám vyčasilo, čo značilo prechádzku na Kalváriu. Jej vznik sa datuje do polovice 18. st. a pričinili sa o to miestni jezuiti. Náboženským životom ako treba žila až do roku 1950, kedy prišlo k hrubému znárodneniu a pomaly chátrala. Až v roku 2007 bola na podnet Spolku Banskej Štiavnice ´91 a Slovenského skautingu zapísaná medzi 100 najohrozenejších pamiatok Slovenska. Až táto skutočnosť a iniciatíva miestnych pritiahla záujem verejnosti a ako som spomenula na začiatku, najmä vďaka dobrovoľníkom a ľuďom, ktorí „nedá sa“ nepoznajú je v súčasnosti Kalvária opäť živá. Pre niekoho možno ťažká cesta, ale výhľad z vrchu Kalvárie stojí za to. Veď kalvária má byť namáhavá. Ak máte dostatok času a počasie praje, pokojne sa hore vyberte s knihou, je to dokonalé miesto na relax v tichu alebo na rozjímanie. Cestou na večeru sme sa zastavili ešte v pivovare ERB. Je to trošku drahšia destinácia, tak sme si len obzreli výrobňu a pobrali sa ďalej. Ale jedálny lístok s tým pivným vyzerali naozaj lákavo. Máme radi veci lokálne, recyklované, hand made, home made a pod., nevedeli sme si teda odpustiť návštevu bázaru, ktorý sa koná pravidelne. Kopec starých haraburdov, ktoré ale stále môžu nájsť využitie. Marcel si kúpil staré závažie a vyrobil z neho pečiatku. Uso si kúpil konopné plátno a niekto mu z neho niečo ušije. A čo. Podľa mňa sme normálni. Večeru sme si dali v ázijsko vegánsko niečom. More zeleniny. Dosť dobré. A aby sme sa dali do čajového režimu stačilo vyjsť o poschodie vyššie na taburetky, vankúše a matrace. Krásny večer. No pýtalo si to ešte niečo. Večer sme tak zavŕšili v Cigaro bare. Pán bar medzi barmi. Rovnako ako pani kaviareň Divná pani medzi kaviarňami. Jedinečný interiér. Trefné fotografie známych osobností sveta, nábytok, poháre, police a bársčo čo malo osobitý štýl. Nasledoval posledný deň. Nedeľa patrila sv. omši, prechádzke  v Botanickej záhrade, ktorá sa nachádza v areáli legendárnej školy. Sekvoje vysoké niekoľko desiatok metrov boli najväčším skvostom. Obed sme vymysleli komerčne, v pizzérii. Aledobre. Navyše, stretla som tam svoju spolužiačku zo strednej školy, ktorú som nevidela asi 13 rokov. Veľká vec. Všetko má svoj dôvod, nikdy neviete, kde sa čo stane, koho stretnete, čo pozitívne vám to prinesie. Prirodzene – platí to aj opačne – niečo negatívne. No v dobro treba veriť. Nasledovala káva a čaj v kaviarničke, ktorá má ako terasu aj schody s vankúšmi. Taká maličkosť a také dobré. A hneď vedľa si ho pila kávičku rodáčka z BS Zdenka Predná so svojím malým i veľkým Oskarom.

Ak budete mať viac času ako my a ste nadšencami múzejnými, určite nevynechajte múzeum baníctva, múzea v Starom a Novom zámku, múzeum minerálov, kostoly, pýtajte sa po sprievodcoch, určite to stojí za to. Pravidelne bývajú sprístupnené aj viaceré štôlne – najznámejšia je určite Bartolomej alebo Glanzenberg. Banská Štiavnica je tiež známa viacero kultúrnymi podujatiami počas roka. Stránka mesta resp. regiónu vie celkom vďačne informovať – https://www.banskastiavnica.travel/. Kto má radšej kontakt face to face, dobre vybavené je aj miestne informačné centrum, nachádzajúce sa na hlavnom námestí – Nám. Svätej Trojice. Ak máte radi turistiku, určite nevynechajte Sitno – najvyšší vrch Štiavnických vrchov a zároveň aj hrad. Ak Vám ani toto nestačí, skúste pozrieť okolité obce. Neďaleký kaštieľ v Svätom Antone so svojím veľkolepým parkom ponúka zážitok pre milovníkov histórie. Ale neodporúčam odporcom poľovníctva – tento kaštieľ je plný trofejí. Ak máte radi nadnesený humor a zároveň sa radi niečo dozviete, skúste sedem divov Banskej Štiavnice http://www.banskastiavnica.sk/o-meste/zvyky-a-zaujimavosti/sedem-divov-banskej-stiavnice.html Najviac ma baví asi príbeh býka v komíne.

No a keďže Banská Štiavnica v sebe ukrýva i najznámejší príbeh lásky – Maríny a Sládkoviča, Banská Štiavnica sa dá poňať i romanticky. Veď len samotný pohľad na mesto dokáže divy. Príbeh Maríny a Andreja je síce smutný, ale symbolický. Láska je láska. A tá, čo v Banskej Štiavnici bola zrodená, ostane naveky ;) Na sv. Valentína nezadaným po uliciach Banskej Štiavnice sa neodporúča chodiť. Zámok s uzamknutím lásky sem a tam. Pečatenie citov na každom rohu. A že to niekomu myslelo, vymyslel Epicentrum lásky resp. Banku lásky. A keďže v tomto meste bolo vždy všetko naj, toto nie je výnimkou, je to jediná Banka lásky na svete. A nie, nie je to spermo banka, ani nevestinec ani nič podobné. Banka je tvorená z  veršov najdlhšej ľúbostnej básne na (ako inak) svete Marína. Nachádza sa v podzemí domu, kde Marína prežila väčšinu svojho života, v 500 ročnej bani (nie ona nežila v bani, ale v dome nad ňou, chápete), kde sa ťažilo zlato. Vojdete do miestnosti kde na zväzkoch kníh sú vypálené verše básne, vezmete jednu akože knižku, vložíte so svojou láskou, priateľom, kamarátom, kamarátkou, priateľkou, mamou, otcom, whatever, pokojne i láska k autu, jedlu, domu,…. niečo pre vás symbolické a knižku označíte srdiečkom, čo znamená „obsadené“. Keď sa takto zaplnia všetky knižky, vznikne najväčšie epicentrum lásky na wait for it…. svete. Taká americká atrakcia na slovenský spôsob :D Celú alchýmiu okolo odporúčam prečítať tu: https://bankalasky.sk/banka-lasky/ a kto má radšej videá a nie dlhé, dozvie sa tu: https://www.youtube.com/watch?v=P4jdJGiTmCM. Milé, pre niekoho možno gýč, pre niekoho niečo veľmi symbolické a dôležité. Rešpekt.

Po vykávovaní a vyčajovaní a najkrajšom víkende nasledoval návrat domov, resp. do BA. Zuz sme zaviezli do jej rodiska – Novej Bane. Ostatní sme sa pobrali ešte na Počúvadlo, kde sa dvaja odvážnejší – Uso s Janom vykúpali a potom sme sa alternatívnymi cestami pobrali k domovu. Nechcelo sa nám. Ako inak. Dva a kúsok dňa je málo. Ale čo by sme objavovali nabudúce, keby sme naraz boli všade?! Každopádne, Banská Štiavnica je miestom, ktoré považujem na Slovensku za najčarovnejšie. Je to úplne niečo iné. A to napriek tomu, že sa nenachádza pod milovanými Tatrami (pre mňa naj). Štiavnické vrchy úplne postačujú. Je to mesto s dušou. Atmosférou. Niečím jedinečným a originálnym, nachádzajúcim sa iba tam….láskou, mierom, dobrom. A ja som vďačná, že som tam mohla byť opäť a to s ľuďmi, s ktorými to má zmysel (ďakujem <3). Vyskúšajte. Neobanujete ;)

 

Teraz najčítanejšie