Denník N

Toto blahorečenie je žiaľ vcelku pervérzne a zrejme ponižuje aj samotné obete podobného utrpenia. Ako to už býva.

Katolícke dilemy majú takú zvláštnu moc rozmohnúť celospoločenskú diskusiu o niečom, čo by väčšinu príčetných ľudí ani nenapadlo. A akosi vždy sa im podarí pritom v tej najlepšej viere (len škoda, že len viere) chytiť to z toho eticky najmenej podstatného konca.

Či už ide o potraty, kde by štátu najradšej odrazu pripísali úlohu ich nezastúpiteľného “Boha”, alebo množstvo komentárov k iným spoločenským témam, kde ich neprirodzene “nabiflená” (alias desatoro), avšak neprežitá etika a hlavne empatia sa snaží preniknúť ako disketový vírus do súčasného notebooku (to bolo asi tiež dosť odveci, ale možno to sedí, neviem).

Jednoducho zostane niekde mimo problému, keďže sa už nemá dnes ani ako zaangažovať. Nemajú na to nadizajnované kapacity. Sranda, ako sa na to hodí ten technologický slovník. Lebo celý čas má človek pri týchto súdiacich veriacich pocit, že ich súcit je len niečo technicky namemorované, prijaté bez spätnej emočnej predstavy, bez pokusu precitnutia. Jednoducho len holá informácia, ako podmienená funkcia v Exceli “IF something, then THIS”, alebo 010110010110, neviem.

Tento príbeh, či presnejšie jedna z mnohých asi ľahko popularizovateľných legiend vidieckej doby, je vlastne len hrubým nepochopením niekoho utrpenia, akoby bez empatie. Ale hlavne, že sa to dá “súdiť”. “Súdenie” nezažitých vecí je asi alfa-omegou katolíkov, nemali by o čom diskutovať a museli by sa začať venovať podstatnejšej činnosti.

Pri znásilnení, alebo pri inom napadnutí, obťažovaní, či fyzickom násilí, asi danú obeť najmenej trápi, či bude niekedy vnímaná ako “hrdinka/hrdina” a či nejaká pozlátená stará banda, spoločensky evidovaná vo svojej dobe už hlavne skrz hrozné pedofilné škandály, sa bude vôbec nejako pateticky venovať jej príbehu.

Každej takej obeti by úplne stačilo to jednoducho vôbec nezažiť a žiť si svojím jednoduchým životom so stereotypnými starosťami a zomierať v starobe bez nejakých relapsov najväčšej traumy života.

Namiesto toho, ak to prežije, musí niekedy aj na dennej báze riešiť napr. “triggers” (niečo ako “trauma-podnety”), čakať, čo opäť spustí neodbitný cyklus depresie z toho neúnosného poníženia.

Pri naozaj ťažkých prípadoch to môže niekedy trvať dosť dlho, až si títo ľudia trúfnu nazývať svoj život opäť “životom”. Príde im to ako trpký cynizmus toho, čo dovtedy tak nazývali.

A to ani nemuseli kvôli tomu fyzicky zomrieť. Horšie, musia sa s tým naučiť “žiť”. Áno, “s tým”, každý deň, nedá sa to len tak vymazať čarovným prútikom.

Nestihli “hrdinsky” zomrieť ešte predtým rukou agresora.

Niekto možno až potom radšej spácha samovraždu.

Ale to už pre katolíkov nie je také hrdinsky čisté, že? Už je to fuj fuj špinavé – jednak už by takto “pošpinená” slečna nebola “pannou” (?! čo je len neetický stredoveký patriarchálno pozesívny koncept), a navyše samovražda je pre týchto samozástupcov asi horšie, ako to všetko vyššie spomenuté. Lebo oni to hlavne vedia všetko posúdiť, z každého pohľadu.

V podstate je tento druh etiky, či psycho-empatie, mimoriadne pervérzny a ponižuje podobné utrpenia, ktoré zatiaľ nevyzerajú, že by nejako medzi ľuďmi utíchali.

Aké ponaučenie si má teda dievča zobrať z tejto rozprávky?

Toto blahorečenie je teda súčasnej spoločnosti, napr. katolíckym dievčatám na slovenskom vidieku, interpretované tak, že radšej si vybrať strachom podmienenú smrť, ako strachom podmienené znásilnenie. Logika je to úžasná.

Žiaľ, tá činnosť mozgu sa v takto extrémnych situáciach vie tak zredukovať, že okrem iného môže prísť aj k fyziologickému orgazmu (z ktorého tiež môže mať obeť až do terapie tie najväčšie komplexy a pocity hanby), keďže sa telo z dôvodu prežitia a akútneho stresu snaží uvoľniť. To je však na diskusiu a osvietenstvo pre tých, ktorí tú činnosť mozgu nemajú aj v stave pokoja zahmlenú dogmami.

Interpretácia tohto odkazu blahorečenia je podľa mňa dôležitá, keďže Slovensko je naozaj prevažne katolícke, a zbežne ma napadá aspoň jeden medializovaný prípad školáčky obťažovanej úchylným kňazom (aj keď obťažovanie týmito bytosťami zažívali aj prebabky a tiež to bola hlavne ich “chyba” na dedine), kde si s matkou museli prejsť ešte aj nemilosrdným dedinským pranierom. Asi si mala zobrať príklad teda od Kolesárovej, keď ju začínal olizovať a obchytkávať v cirkevných priestoroch.

Ale význam by tá smrť mala asi len vtedy, ak by bolo dievča pannou do smrti aj po (? …inak pochybujem, že by cirkev v podobnom prípade chcela blahorečiť chlapca) a, samozrejme, nebola by napadnutá predstaviteľom cirkvi. Ak nie, tak je to v zásade všetkým ukradnuté.

Tento koncept panenstva je taký milý bizár. Prakticky, čo ak by nebodaj Anna Kolesárová používala počas menštruácie tampóny, alebo aj celkovo za iných okolností časom jednoducho to panenstvo nemala (téme sa až tak nevenujem, ale fyziologicky to však údajne vie byť dosť individuálne).

Treba vziať do úvahy, že cirkev asi nevie, čo je to menštruácia, keďže v základoch evidentne ani netuší, ako vzniká ľudský život, a áno – neboli tampóny (ale vcelku iné inovácie dediny), alebo možno len Kolesárová nemenštruovala, však aj Panna Mária mal asi svojskú plodnosť. Alebo nejako neúctivo skúmali jej pozostatky a neviem čo z toho mohli asi usúdiť. Ale hlavne, že sa vyhla „hriechu“, a všetky ostatné „pošpinené“ obete znásilnenia už ako nie-panny by sa mali vlastne stiahnuť niekam do izolácie, toľká zbabelosť, vybrať si namiesto smrti znásilnenie, akoby sa o tom dalo rozhodovať.

Jednoducho mi to príde naozaj úchylné takto citlivú vec tak povrchne posudzovať, či vyzdvihovať napr. strachom podmienenú smrť v neodhadnuteľných extrémnych situáciách.

Ľudia stále môžu vyrastať v pomerne uzavretej spoločnosti, a keď im takýto autoritatívny moloch v kostole – možno aj jedinom dome tamojšej socializácie*, podsúva nejaký koncept dobrovoľne-nútenej smrti; napr. v menej prehľadnej situácii hoc aj nepriameho ohrozenia by mohli potom zo strachu reagovať celkom skratovo – a to už ani ten “Boh” nevie, ako.

 

 

*náhodný príklad z bežného života: včera cez obed v preplnenom Tescu v hlavnom meste staršia pani vedela, že majú blahorečiť vyššieuvedenú, aj keď nejaký sviatok Ústavy 1. septembra si fakt nevedela vybaviť (ja som to vedela len z detstva, že som vtedy ešte nemusela nastupovať školy…) – inak milá pani potom zalomila rukami “jáj, tak to bude zase zavreté?”, že kúpi-odvleče jeden veľký melón, a potom sa do tých augustových Vianoc vráti ešte druhýkrát, chudera, aby si ešte raz riadne nakúpila, lebo by jej to bolo ťažké a dvakrát vystojí ten šialený rad.

Týmto pozdravujem autorov zbožného zákona, vďaka ktorému to každých pár týždňov v potravinách vyzerá deň pred aj po ako v šialenom výpredaji kdesi v Amerike, hlavne tým bezautovým dôchodcom sa musia výborne vliecť tie mimoriadne nákupy, nehovoriac o organizácii zaťažujúcich rodinných nákupov, asi to malo aj byť cieľom –  ani nie tak obmedziť, ako strpčiť hanebný život konzumenta a jeho nárok na prístup k základným potravinám.

 

Teraz najčítanejšie

Zora Šikrová

Keď ma niečo už veľmi rozčúli, tak o tom napíšem text :) Aj keď občas by som mohla napísať niečo aj o kultúre... Asi som alergická na pokrytectvo - či už u masmédií, politikov - hlavne ľavičiarov, ale aj napr. u finančne založenej charity.