Trestný zákon a relikvie
Ľudia už od staroveku odkrývali hroby svätcov a kúsočky z nich chceli mať pri sebe. Verili, že ich duch tak bude pri nich a bude ich ochraňovať. To je podstatou relikvií. Dnes však veci komplikujú zákony. Najmä ten Trestný a zákon o pohrebníctve.
Zákon o pohrebníctve rozlišuje ľudské pozostatky a ľudské ostatky. Mŕtve ľudské telo sú ľudské pozostatky. Pozostatky po pochovaní sú ľudskými ostatkami. Pojem relikvia naše právo nepozná. Z hygienických dôvodov relikviou nebudú pozostatky, ale ostatky. Radšej nenapíšem, čo by právnik prehlásil o relikviách cez optiku zákona o odpadoch.
Čo sa týka osudu ľudských pozostatkov, zákon je jednoznačný – musia byť pochované na pohrebisku alebo spopolnené. Exhumácia, teda vyňatie ľudských ostatkov z miesta, kde boli pochované, má presné pravidlá. Príkaz na exhumáciu môže dať sudca alebo prokurátor. Okrem nich je exhumácia možná na žiadosť obstarávateľa pohrebu alebo blízkej osoby, ak už nežije. Ak bola obstarávateľom pohrebu obec, tiež môže požiadať o exhumáciu.
Pri exhumácii na žiadosť treba prevádzkovateľovi pohrebiska doručiť žiadosť, v ktorej musí byť uvedené:
- ak neuplynula tlecia doba, vyjadrenie regionálneho úradu verejného zdravotníctva
- list o prehliadke mŕtveho a štatistické hlásenie o úmrtí,
- nájomnú zmluvu vydanú prevádzkovateľom pohrebiska, ak budú ľudské ostatky uložené na inom pohrebisku,
- identifikačné údaje prevádzkovateľa pohrebnej služby, ktorý ľudské ostatky prevezie.
Ak ale ide o vojnovú obeť, teda príslušníka ozbrojených síl, vojnového zajatca alebo civilnú osobu, ktorí zomreli v dôsledku vojnovej udalosti od roku 1914, je situácia komplikovanejšia. Zriadiť, premiestniť, prestavať alebo zrušiť vojnový hrob môže obec len na základe písomnej žiadosti a po písomnom súhlase Ministerstva vnútra Slovenskej republiky. Zriadenie, premiestenie, prestavanie alebo zrušenie vojnového hrobu bez súhlasu ministerstva sa trestá ako priestupok či správny delikt pokutou.
Ak by sme už aj mali exhumované ľudské pozostatky, premeniť ich na relikviu bude ešte stále právne problematické. Zákon o pohrebníctve totiž zakazuje zaobchádzať s ľudskými ostatkami spôsobom, ktorý sa dotýka dôstojnosti mŕtveho, etického cítenia pozostalých alebo verejnosti. Keďže relikvie bývajú úplne miniatúrne – teda aby ich bolo čo najviac, dá sa povedať, že ide fakticky o rozkúskovanie ostatkov. To sa dotýka dôstojnosti mŕtveho viac ako teoreticky. Hoci pri výrobe relikvií nejde o neúctu. Naopak ide o náboženskú úctu k osobe, ktorej ostatky patria.
Ako naložiť s ostatkami po exhumácii, zákon o pohrebníctve upravuje len pri zrušení pohrebiska. Ten, v koho záujme sa pohrebisko zruší, je povinný zabezpečiť a uhradiť exhumácie a preloženie ľudských ostatkov, hrobov s príslušenstvom a hrobiek na nové hrobové miesto na inom pohrebisku. Z toho možno odvodiť, že existuje záujem štátu, aby ostatky stali pochované. Tým možno právne argumentovať proti relikviám vo všeobecnosti, nielen proti ich vytváraniu.
Do hry však vstupuje aj Trestný zákon. V ňom existuje skutková podstata hanobenie mŕtveho. Tej sa dopustí ten, kto zneužije alebo zneuctí mŕtveho, alebo neoprávnene vykoná exhumáciu ľudských ostatkov, alebo svojvoľne odníme z pohrebiska ľudské ostatky, alebo nakladá s ľudskými ostatkami v rozpore so všeobecne záväzným právnym predpisom, potrestá sa odňatím slobody na šesť mesiacov až na tri roky.
Keďže vytváranie relikvií naše právo nepozná a neupravuje, dá sa uzavrieť, že v súčasnosti je to právne veľmi problematická a riziková aktivita.
Photo by Mathew Schwartz on Unsplash
