Denník N

Ukáž mi, čo píšeš, a ja ti poviem, kto si

Kritika kritiky egocentrizmu v literatúre alebo od vlastných dojmov k cudzím preferenciám

Prečítal som si kritiku Vladimíra Barboríka Jurolek, Bendzák a Hučko: možnosti ja písania a mám zmiešané dojmy. Rád by som napísal, že pod objektívnou pokrievkou literárnej kritiky buble guláš preferencií, ale nemám na to energiu.

Žiaľbohu, resp. chvalabohu, prekročil som svoj tieň a začal som tie dojmy predsa len stopovať. Pre úplnosť dodávam, že ani jednu z tých troch kníh som nečítal.

Ja písanie, teda prístup, v ktorom rozprávačovi ako „stavebný materiál“ slúži vlastná subjektivita, nemusí byť nutne egocentrické.

Samozrejme, nemusia o sebe písať len egomaniaci. Lenže aj autori „neprimerane jednostranne zameraní na seba samých“ majú právo na písanie. (Mimochodom, pri egocentrikovi je v slovníku uvedený tento príklad: „Hemingwayov hrdina je egocentrik, ale nie egoista.“)

Je odklon od egocentrizmu skutočne literárne produktívnejší alebo len sympatickejší? Zahľadel som sa do diaľky, až mi zaškrípali mozgové závity. Egocentrizmus je v poriadku, len nesmie byť banálny. (Bez definície banality sa budeme musieť spoľahnúť na intuíciu.) Banalita po spektre nenápadne a nerovnomerne prechádza do zaujímavosti – nech je témou čokoľvek (napr. ja), malo by to byť napísané zaujímavo. A sme došli. K totálnej všeobecnosti. No čo, treba si požonglovať, aj keď to všetko popadá.

Inak povedané, neprekáža mi egocentrizmus, ale banálny egocentrizmus. Ide len o štýl – aj výstup na K2 môže byť literárna nuda. (Potom spadol Jano. Potom spadol Fero.) Egocentrizmus ako kritérium kvality teda môžeme z literárnej kritiky vyhodiť. Má zbytočné negatívne konotácie. Introspektívne písanie znie oveľa krajšie ako egocentrické písanie, hoci rozdiel medzi nimi nie je. (Ak mal byť v kritizovanej kritike egocentrizmus objektívnou literárnou škatuľkou, vôbec to tak nepôsobilo.)

Ešte inak povedané, odklon od egocentrizmu môže byť literárne produktívnejší, lebo je pravdepodobne lepšie literárne zvládnutý (a sofistikovanejší, takže odliepame hrubú nálepku „egocentrizmus“ a objavuje sa stará dobrá subjektivita). Sklony k egocentrizmu totiž nemajú ďaleko od sklonov k nekritickosti. A naopak, odklonom od egocentrizmu je autor na polceste k osvieteniu – nenecháva sa úplne strhnúť prvoplánovými exhibicionistickými bujačinami a získava odstup (čo je moja najväčšia preferencia).

Rozlišovanie je teda zbytočné – subjektivita je v podstate len egocentrizmus „na úrovni“. A naopak, literárny egocentrizmus je nezvládnutá, banálna subjektivita. Táto škála je síce diskutabilná, ale Hučko (35) je v tom zjavne až po uši, Bendzák (52) po pás a Jurolek (62) … sa vydal iným smerom.

Mimochodom, ďalej v texte Barborík hovorí, že pasáže, kde sa [Bendzák] sťažuje a kritizuje skutočnosť, sú v knihe myšlienkovo a štylisticky najbanálnejšie. Takto sa mi to páči. Nejde o to, že autor lamentuje, ale ako lamentuje (banálne). To isté platí aj o ja-písaní – aj keby autor písal len a len o jedinom samom sebe, môže to dopadnúť aj dobre. Rozhodujúci je unikátne sformulovaný text.

Keď Barborík hovorí o predvádzavej, úspechu chtivej a pritom prispôsobivej, od požiadaviek vonkajšieho sveta závislej časti našej subjektivity, ktorá dominuje viacerým dielam súčasnej domácej prózy, práve tým, ktoré trvajú na vlastnej jedinečnosti bez toho, aby si uvedomili závislosť produkovaného sebaobrazu od požiadaviek okolia, cítim pachuť okolitého sveta v jeho ústach. Len aby sme sa nezababrali nejakými nízkotinami! Akoby subjektivita bola prijateľná, len ak reflektuje pôsobenie okolia, len ak o sebe vie. Patria takéto špekulácie o klapkách na očiach a dichotómia subjekt-svet do literárnej kritiky? Podľa mňa ide len o to, aby bol text dobre napísaný. Zasa som v kaši, treba definovať jedinečnosť.

Pracovná hypotéza: téma nie je dôležitá, len spracovanie. Aj dinosaurie porno môže mať okrem dinosaurov a porna aj štýl. Ak niekto ponorí literárneho génia do močovky a ohádže ho hnojom, génius napíše knihu o tom, ako ho ponárali do močovky a ohadzovali hnojom (Zákony křiklounství a řvounství  – Jan Dietrich Dvorský).

Na okraj štipka literárnokritickej alchýmie – alebo ako sa z nerobenia si veľkých ilúzií stal okázalý nezáujem.

Barborík: Občas dá [Bendzák] okázalo najavo nezáujem o svoje postavenie v slovenskej poézii a o celý tento svet vôbec („Nikdy som si nerobil veľké ilúzie o svojom postavení v slovenskej literatúre…).

Denníková licencia tejto prózy nedovoľuje hodnotiť ju podľa jednotlivých viet a pasáží, akokoľvek banálnych či smiešnych, ktoré by vo fikčnej próze obstáli len ako paródia.

Akoby fikčná a faktická próza mali rôzne kritériá. Beletria je Pegas a denník je ťažný kôň. Autorovi, ktorý píše denník, všeličo odpustíme, ale spisovateľovi, ktorý píše literatúru, nedarujeme nič. Napadol mi Jano Slota: „Pán Mikloško, vieš čo, ty si jeden diablov syn, hnusný, odporný, ale všetko to bereme s rezervou, pretože ťa bereme jak mentálne retardovaného, čiže všetko ti to prepáčime.“

A čo znamená, že jednotlivé vety a pasáže, akokoľvek banálne či smiešne, sa všetky zhodnocujú vo vzťahu k funkcii takéhoto písania? Vyznieva to tak, že banality sú prijateľnejšie, ak je funkciou písania sebahľadanie pod maskami, sebatvorba napriek priznaným štylizáciám. Z toho vyplýva, že ak je autor sebahľadač a sebatvorca, smiešne banality majú vyššiu hodnotu. Rovnako ako pri klapkách na očiach sa pýtam, či hodnotenie motivácie patrí do literárnej kritiky. Alebo inak – či do kritiky patrí dvojaký meter.

Zdanlivo náhodné postrehy, ktoré nie sú výsledkom špekulácie alebo estetizácie, ktoré prichádzajú akoby mimochodom vtedy, keď sa zrazia dve slová alebo idiomy a hodia iskru, predstavujú najintenzívnejšie a najkrajšie časti textu. Stále ešte rozpráva, ale čitateľ vie – už aj vidí. Na chvíľu unikol literatúre.

Inak povedané, najlepšie časti sú tie, kde sa Bendzák nepretŕča a čuší. Keď sa na jeho mentálnej pokožke popri všetkom tom pachtení „mimochodom“ perlia kvapky čistej literatúry. To znie ako: sorry, Ľubo, si len básnik, glosuj a nemudruj.

Hádam som sa dostal k prvej preferencii: nešpekulovať, neestetizovať. Dalo by sa to  pritiahnuť za vlasy a tvrdiť, že Barboríkovi vonia priamosť, nefalšovanosť vnímavého pohľadu. Nemusí však ísť o preferenciu – špekulácie a estetizácie mu možno nevoňajú len preto, že autori sú slabí esejisti či abstrakcionisti. Pchajú do textu úvahy (literatúru) a nemajú na to. Preto tá úľava, keď Bendzák uniká z „literatúry“ do krčmy a domov.

Skoro som zabudol – postreh o provinčnom pohľade Bendzáka ako príslušníka plebejského národa fascinovaného šľachtou mi do kritiky nesedí. Na mňa je to príliš ad hominem.

Ďalší pocit: Hučkovi sa svet scvrkáva na neho samého. Ústredným, celou knihou prechádzajúcim nervom rozprávania je omračujúca sebastrednosť protagonistu, asi celkom prirodzená a nereflektovaná. Z týchto expresívnych slov kričí, že Hučko je príliš egocentrický. Radšej by som však od kritika počul, že Hučko o sebe jednoducho nevie písať zaujímavo. (Aj I. Taranenková sa v recenzii na Modrovichovej Flešbek pýta, kedy sa tematizovanie sebastrednosti stane literárne zaujímavým.)

Barborík ďalej lamentuje, že cestovateľ Hučko je natoľko pohltený sebou samým, že nemá čas dívať sa a prípadne aj zistiť, ako miesta, ktoré navštívi, vyzerajú a kto tam žije.  O tom sa Barborík nedozvie prakticky nič! Tak predsa aspoň jedna cudzia preferencia – cestopisná. Podobne ako pri Bendzákovi: Hučko, radšej ako do seba sa pozeraj okolo seba!

Páči sa mi ten kontrast, keď záplava veľkých mien – Hesse, Kundera, Kerouac, Bukowski, Borges, Montaigne, Heidegger, Miller, Heller (opisujem iba zo s. 10 a 11, pričom ani ďalej riava neutícha) – posúva prózu do súvislostí priam kozmických a to jej veľmi nepomáha. Na takomto kontrastnom pozadí sa ešte lepšie ukáže štylistická triviálnosť rozprávania v hlavnej dejovej línii: je referentsky ploché bez toho, aby nadobudlo vecnosť ako výrazovú kvalitu.

Úplne vidím bezradného Kunderu, ako sa zvíja v nejakej triviálnej vete.

Narážame tu na ďalšiu preferenciu, vecnosť ako výrazová kvalita. Škoda, že neviem, čo to je.

Infantilita prózy nesie v sebe aj určité pozitívum: ešte neunavený, neprešpekulovaný prístup k životu. Môže to znieť paradoxne, najmä vzhľadom na už zmienenú záplavu spisovateľských mien, ale v základnej línii svojho rozprávania sa protagonista prejavuje ako človek nepokazený literatúrou, naivný v tom pôvodnom zmysle, v schopnosti bezprostredne a vážne uchopiť to, na čom mu záleží (seba).

To je krásne. Hučko síce nevie písať, ale aj tak je roztomilý ako nemotorné huňaté šteniatko.

Záver o ja-písaní je fajn.

Vychádza zo základnej, vždy znovu a nielen v umení kladenej otázky „kto som?“, je súčasťou širšieho procesu sebaformulovania subjektu a jeho vyjednávania s inými o svojej podobe. V próze každého obdobia nadobúda odpoveď na túto otázku štandardizovanú, neprekvapivú podobu, no objavujú sa aj diela, ktoré dokážu tento štandard prekročiť.

Každý človek sa pýta „kto som?“ a odpoveď spisovateľa na túto otázku by mala byť veľmi dobre a zaujímavo sformulovaná.

„A hoci je dnes trápne priznať sa čitateľovi do očí, autor zašiel vo svojich názoroch až tak ďaleko, že sa začal pohoršovať nad nestálosťou a krátkou trvácnosťou ľudského organizmu, ako aj, povedzme, nad tým, že človek sa skladá hlavne z vody, z tekutiny.“ (Zoščenko, M., Kolotoč, Európa, Bratislava, 2002, s. 65)

P.S.

Definičný obor sa ozval: ak banálny znamená všedný, tak sa s trochou synonymického naťahovania dostaneme k priemernosti – a k normálnemu rozdeleniu. Banalita je teda tá šedá neprekvapivá masa.

 

 

Teraz najčítanejšie