Denník N

Dieťa sa mi hodilo v obchode o zem.

Hádzanie sa o zem a krik u detí, nemusí byť nevyhnutne dôkaz toho, že máte nevychované dieťa, alebo že vás nerešpektuje. Dokonca to ani nemusí byť prirodzený prejav obdobia vzdoru.

Dúfala som, že mne sa to nikdy nestane. Vlastne som o tom bola presvedčená. A predsa: zrazu stojím v obchode, môj dvaapolročný syn na zemi kope nohami a kričí na celu predajňu. Stojím nad ním a rozmýšľam, čo spraviť. Päť rokov psychológie, štyri roky terapeutický výcvik a mne nič nenapadá. Beriem ho na ruky. Syn  kričí ako vládze. Všetci na nás pozerajú. Vyvlečiem ho von, ovládam sa, dostaneme sa ku nášmu vchodu, posadím ho pred vchod a poprosím manžela, ktorý kočíkuje mladšieho aby bol radšej so starším, kričiacim synom. Prechádzam sa, snažím sa upokojiť. O chvíľu začujem ako starší syn plače, kde je mama. Zopárkrát sa nadýchnem a idem za ním. Vezmem ho na ruky. Chce ísť do obchodu kúpiť si gumené medvedíky – príčine výstupu v predajni. Vážne uvažujem, čo spraviť. Gumenými medvedíkmi to totiž celé začalo.

Dovolila som mu kúpiť si jeden balík medvedíkov, ale v obchode mali dva druhy. Raz si zobral jeden balík, išiel ku pokladni, potom si to rozmyslel a zobral ďalší, nechala som ho, lebo som chcela aby si vybral sám, aby rozhodol, ale on nakoniec hodil balíček o zem a to, čo nasledovalo som opísala vyššie.

Rozhodla som sa. Ideme do obchodu. Tentokrát ale poviem, ktorý balíček vezmeme. Syn súhlasí. Vojdeme dnu. Znovu na nás všetci pozerajú. Vezmeme balíček zaplatíme a odchádzame. V kľude.

Možno si myslíte, že som mu už nemala dovoliť kúpiť si medvedíkov, že som ho mala potrestať. Neviem, možno máte pravdu. Rodičovstvo je náročnejšie ako som si myslela. Naučila som sa, že neexistujú fixné pravidlá na každú situáciu a dieťa.

V každom prípade, od tejto príhody v obchode som presvedčená, že schopnosť rozhodnúť sa, prijať dôsledky rozhodnutia a následne sa vyrovnať s emóciami sa vyvíja a musíme sa jej naučiť. Deti sa učia robiť rozhodnutia. Učia sa, že vybrať si často znamená niečo získať, ale zároveň aj stratiť.  Učia sa zvládať svoje pocity. Niekedy aj veľmi hlasno. Môj syn mohol len jeden balík medvedíkov a vždy keď si jeden vybral, uvedomil si výhody druhého a tak sme sa dostali do tej nepríjemnej a pre oboch frustrujúcej situácie.

V živote robíme veľa rozhodnutí. Niekedy si musíme vybrať z možností, ktoré nás priťahujú, no nemôžeme mať všetky. Inokedy si vyberáme menšie zlo. Každá voľba je sprevádzaná pocitmi. Niekedy sú to pochybnosti, či sme sa rozhodli správne, inokedy frustrácia, že sme rozhodnutím niečo stratili. Môžeme cítiť aj úľavu, že sme sa konečne rozhodli, a samozrejme aj radosť. Toto všetko sú pocity, ktoré dospelí vedia ako-tak zvládať, dieťa ešte nie. Jeho to musíme naučiť.

Od príhody v obchode si dávam pozor. Je táto situácia taká, že ju môj dvaapolročný zvládne? Dokáže sa rozhodnúť sám, treba mu pomôcť, alebo zaňho rozhodnúť? Sú situácie, kedy sa rozhodne sám a v pohode, inokedy uňho vidím známky stresu, tak rozhodnem zaňho. Niekedy to situáciu upokojí, inokedy nie. Čo už… . Naučiť sa akceptovať, že každý výberom o niečo prídeme nie je jednoduché. Chce to čas a skúsenosti.

Myslím, že naučiť dieťa rozhodovať a zmieriť a následne sa zmieriť s pocitmi, je to ako naučiť ho čokoľvek iné, napr. bicyklovať. Zo začiatku potrebuje pomoc, až postupne môžte dať preč pomocné kolieska, prestať pridŕžať sedadlo a pustiť ho bicyklovať samého. Ak by ste ho púšťali hneď bez pomoci, nijak by nepomohlo, že naňho kričíte, alebo si obaja zúfate.

 

 

Teraz najčítanejšie