Volám sa Ema

Volám sa Ema. Mala som pár mesiacov, keď ma našli, a vzali do domova. Takmer som zomrela, lebo mama nemala peniaze na moju výživu.

Tu, v domove, je teplo. Tety mi chystajú  jedlo. Mne a ďalším deťom, ktoré nepoznám. Nepoznám tu nikoho. Nepočujem už hlas mojej mamy. Vnímam ženy, ktoré prichádzajú a odchádzajú v pravidelných intervaloch k našim postieľkam. Bola som tu krátko.

Ako bábätko ma vzali do jednej rodiny. Moja prvá teta bola staršia. Naučila ma chodiť a rozprávať. Hrala sa so mnou. Po čase odišla do dôchodku. Povedala mi, že ju mám volať teta, a že u nej budem, kým si ma niekto nevyberie. Mám dva roky a nikto si ma nevybral. Neviem povedať „mama“, lebo neviem, kto to je. Asi sa ma vzdala. Od stresu, že odišla, si pojedám vlasy a cucám palec do krvi. To robievame my, malé deti z domova, často.

Keď mám tri roky, postavia ma do cudzej kuchyne a povedia mi, že „odteraz“ tu budem bývať. Veľmi sa bojím. Trasiem sa a plačem. Po dlhšom čase, keď sa  upokojím, ukážu mi moju izbu. Sú tu hračky a nejaký cudzí chlapec. Aj ja mám svoje hračky. Priniesli mi ich sem z domova. Ukazujem chlapcovi z izby moju obľúbenú bábiku. Hovoriacu. Mám ich asi tucet. Hovoria na mňa a ja na nich. Neskôr mi ich teta vezme, a ja budem počúvať, ako mi číta rozprávku. Aj keď nebudem vedieť o čom je, budem sa tajne tešiť, že jej môžem sedieť na kolenách, aj sa k nej pritúliť. Tak sa radšej tvárim, že rozprávke rozumiem.

O pár mesiacov už viem bežať z kopca, poznám farby, viem počítať do desať a nebojím sa psa. Dorástli mi vlásky a prsty na rukách sa mi zahojili. Od septembra pôjdem do škôlky. Veľmi sa na to teším. Ešte neviem, že keď tam budem, oddelia mi uteráčik od uteráčikov iných detí, lebo som vraj Cigánka. Inak je v škôlke fajn, všetky deti sa so mnou hrajú. Chodíme spolu na prechádzky. Držím sa za ruku s Justínkou, ktorá je tiež Cigánka. Do škôlky ju vodí starká, máme pri sebe skrinky s peknými nálepkami. Ona je hríbik, ja som zvončeky.

Na Vianoce som dostala od tety bábiku, černošku. Volá sa ako ja, Ema. Vzala som ju do škôlky. Nikto nikdy tam takú bábiku nevidel!

Včera bola u nás návšteva z domova. Doniesli mi nejaké fotografie. Povedali, že je na nich moja rodina z cudzej krajiny, mamka a ocko. Zvláštne. Doteraz som si myslela, že moja rodina je teta a chlapec z izby. Vybrala som si ocka. Nad postieľkou mám malú nástenku, na ktorú mi teta jeho fotografiu pripne. Pre istotu jej poviem, že nikam nepôjdem. Tu mi je dobre. Teta mi ukazuje lietadlo. Pýtam sa jej, či tam bude miesto pre moje hračky, a či si môžem so sebou vziať Emu.

O pár mesiacov sa stretávam s ľuďmi, ktorí si ma vybrali. Teta z cudzej krajiny plače. Moja teta mi povie, že ide na záchod a viacej ju neuvidím, ale píšem jej spolu s novou mamkou a ockom. Som tu šťastná. Keď mám päť, pošleme jej fotografiu z mojich narodenín.

Rodičia mi povedali, že keď budem veľká, pôjdeme na Slovensko nájsť moju mamku. Raz ju možno uvidím.