Paralelné svety

Boli to časy, keď Ronaldo – ten brazílsky – ešte hral futbal. Saddáma Husajna práve popravili. Za euro sme platili 36 korún. Dnes pomaly končí kariéru iný Ronaldo. Človek so Saddámovým priezviskom v mene bol medzičasom 8 rokov prezidentom USA. A už pomaly 10 rokov platíme eurami.

Text o ponurom stave ekonomického vzdelávania od Martina Filka však vo svojej podstate platí aj dnes.

Talentovaní mladí ľudia to vidia a hlasujú nohami. Výsledky prieskumu projektu To dá rozum medzi výskumníkmi pôvodom zo Slovenska pôsobiacimi v zahraničí poukazujú na fakt, že iba štvrtina z nich uvažuje o návrate na Slovensko. Vo vzorke takmer 200 výskumníkov je mnoho ekonómov. Pre nejedného/nejednu z nich by bola v prípade návratu prirodzenou destináciou akadémia. Prieskum však poukazuje na priepastný rozdiel medzi očakávaniami výskumníkov a nimi vnímanou slovenskou realitou.

Je potrebné vážne sa zamyslieť nad tým, z akého dôvodu má slovenské vysoké školstvo taký zlý imidž v očiach ľudí, z ktorých mnohí by mohli byť nositeľmi jeho rastu v podobe vyššej odbornosti, kvalitnejšieho riadenia a lepšieho medzinárodného prepojenia.

Kvalitnejšie vysoké školstvo, vrátane ekonomického vzdelávania, Slovensko potrebuje, aby táto postupne šedivejúca montážna dieľňa Európy mala aj iný, lepší výhľad do budúcnosti.

Prečo ľudia zo Slovenska odchádzajú? V lepšom prípade by motívom k odchodu mali byť iba malé, hoci podstatné detaily, ako napríklad možnosť študovať špecializovaný odbor, pracovať na zaujímavom projekte alebo sa pridať do tímu uznávaných odborníkov. Tieto faktory samozrejme výskumníci uvádzajú v prieskume medzi dôvodmi odchodu a zotrvania v zahraničí.

Problém tkvie v tom, že aby otázka návratu predstavovala pre výskumníkov reálnu alternatívu, úplne základné predpoklady ich sebarealizácie by mali byť aspoň približne porovnateľné s úrovňou, na ktorú sú zvyknutí v zahraničí. Toto však podľa prieskumu neplatí vo všeobecnosti a v ekonómii osobitne.

Ekonómovia by tu pritom mali mať výhodu, keďže „nepotrebujú drahé hračky fyzikov a chemikov.“ Napriek tomu, občasné správy o svetových úspechoch slovenských vedcov pôsobiacich na Slovensku sú spravidla z oblasti prírodných vied.

Mnohí nádejní ekonómovia odchádzajú do zahraničia prvotne kvôli všeobecnému vzdelaniu neporovnateľnej kvality. Jednoducho povedané, niektoré základné veci z ekonómie sa na Slovensku nevyučujú vôbec alebo sa nevyučujú v primeranom rozsahu, či kvalite. Toto bol aj môj dôvod odchodu do zahraničia pred 16 rokmi. Neskôr v živote do zahraničia ľudí láka niekedy až násobne lepšie ohodnotenie alebo lepšie podmienky na výkon práce aj v podobe podpory mobility a ďalšieho vzdelávania.

Pri pohľade na slovenské ekonomické vysoké školstvo výskumníci pôsobiaci v zahraničí vidia paralelný svet izolovaný od diania v modernom svete. V slovenskom prostredí aj základné pojmy ako konferencia či publikácia znamenajú niečo úplne iné. Kritériá na prideľovanie financovania a kariérny postup tiež nie sú úplne čitateľné. Neraz sme svedkami vzájomného si udeľovania titulov. Docentmi a profesormi sa stávajú ľudia s profilom, za ktorý by na štandardnej univerzite medzinárodnej kvality nedostali možno ani prácu asistenta. Účasť na konferenciách väčšinou znamená priateľské stretnutia so spriaznenými kolegami z okolitých krajín Východného bloku, ktoré spravidla končia publikáciou zborníkov, ktoré nikto nečíta. Samospravovaný systém sa v mnohých prvkoch podobá štandardnému akademickému prostrediu, ako ho poznáme v zahraničí, ale ako celok pracuje v prospech uzavretej komunity a produkuje niečo úplne iné ako západná konkurencia.

Pokusy priniesť nové, moderné prvky do tohto systému končia snahou kolegiálne, súdnou cestou alebo dokonca po politickej linke odstaviť nositeľov zmeny. Človek, ktorého pocit sebarealizácie a medzinárodné renomé spočíva v tvorivom pokoji, v angažovanej práci so študentmi, v zdravej súťaživosti v komunite, ktorá jeho úsilie kriticky, ale objektívne hodnotí, na sprievodné javy slovenského akademického bytia jednoducho nemá chuť. Symbolické dotácie od štátu v rozhodovaní medzi dvomi svetmi veľmi nezavážia – aj toto potvrdzuje prieskum projektu To dá rozum.

Čo s tým? To je otázka, na ktorú prieskum nehľadal odpoveď a zrejme je to kapitola sama o sebe. Pomohla by možno zmena manažmentu. Ale keďže aj vedenie škôl generuje samotný systém, veľké očakávania pri voľbe akademických funkcionárov netreba mať. Aj toto je lekcia posledného desaťročia.

Riešenie možno spočíva vo vytvorení paralelných svetov na Slovensku – dať šancu navrátilcom zo zahraničia, ako aj obyvateľom ostrovov pozitívnej deviácie v domácom systéme vybudovať si vlastnú budúcnosť v nových, malých, špecializovaných inštitúciách, na ktoré „staré štruktúry“ nemajú dosah. Mohlo by tak dôjsť k zmene bez priameho zásahu do dôležitého princípu akademickej slobody existujúcich inštitúcií. Podobné riešenia fungujú celkom sľubne v Španielsku (z verejných zdrojov), či Taliansku (zo súkromných zdrojov). Napokon podobným spôsobom sa lákali na Slovensko aj montážne fabriky. Dostali infraštruktúru, mimoriadne právne riešenia a manažéri dokonca aj komfort v súkromí.

V oblasti ekonómie, západný akademický svet a ten slovenský fungujú paralelne. Píšu si svoje vlastné príbehy, pričom jeden z nich – ten slovenský – nedokáže osloviť ľudí mimo neho. Väčšina akademikov „v exile“ na Slovensku budúcnosť momentálne nevidí. Možno im však stačí ponúknuť trochu ich sveta na Slovensku, hoci aj paralelne s tým existujúcim.

Dr. Michal Horváth
univerzitný pedagóg, University of York
(článok vyjadruje názory autora)

Blog je súčasťou projektu, ktorý je podporený z Európskeho sociálneho fondu prostredníctvom programu Efektívna verejná správa.